Božia vkladná knižka
Pred istým časom som sa počas pôstneho obdobia pýtal detí na hodine náboženstva, či majú doma malú čiernu knižôčku. Či už ju niekedy videli u rodičov, či u starých rodičov. Pýtal som sa teda, či na nejaký spôsob prišli do kontaktu s pašiami.. Deti sa zamysleli a zauvažovali a jeden pohotovo odpovedal: „áno, moja stará mama má doma takú malú čiernu knižku, volá ju – „vkladná knižka!“ Úsmevná odpoveď na moju otázku. Ale nie je až taká vzdialená podstate, ako by sa na prvý pohľad aj mohlo zdať.. Vlastne ide o brilantnú odpoveď, ktorá nám v mnohom môže pomôcť otvoriť náš duchovný zrak. O tom vás chcem aj teraz presvedčiť. Banky na Slovensku už vkladné knižky neponúkajú ako produkt pre obyvateľstvo, jednako nám môže účinne pomôcť nanovo sa zorientovať v Božej jedinečnej „investícii“ do nás a do našich životov. Vkladná knižka nám môže veľmi účinne poslúžiť ako obraz, ako premostenie od tohto materiálneho k tomu duchovnému. Pašie – to je tiež vkladná knižka! Ale nie obyčajná, ale Božia! Je to jedinečná vkladná knižka. Na malom priestore je napísaného toho tak veľa. Je to priam fascinujúce, že pomerne malý priestor tejto útlej knihy ponúka tak veľa duchovného bohatstva. Zostavovatelia pašií zharmonizovali štyri evanjeliá do jednoliateho celku. A v ich úvode nás obohatili aj posolstvom Starej zmluvy, ktoré v starých pašiách chýbalo. Čo to teda je? O akú knihu „vkladu“ sa tu vlastne jedná? No predsa ide o – Boží vklad do nášho spasenia. Vklad milosti a lásky do našej záchrany, do nášho vykúpenia. Vklad Nevinného za náš hriešnych – do nás vinných. Pašie opisujú jedinečný vklad Ježišovho utrpenia pre naše spasenie. Boh skrze svojho Syna tak veľa investoval do nás!
Tak veľa na malom priestore ponúka aj ten známy verš Ján 3,16 – evanjelium v kocke: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ Pár slov, ale nesmierna hĺbka. Čo slovo, to vlastne perla. Aj tento veľmi známy verš opisuje Boží vklad pre nás – Boh svojho Syna dal. Ak by sme z Biblie poznali a osvojili si vierou iba tento verš, tak by to stačilo pre našu záchranu. Je to malá Biblia. Všetko podstatné a rozhodujúce v jednej vete. Všetko v jednom vyznaní vyslovené v tom nočnom rozhovore s Nikodémom. Ak by nebol prišiel za Pánom, asi by sme túto vetu vôbec nepoznali. Tak stručne a výstižne píše aj apoštol Pavel: „Toho, ktorý nepoznal hriechu, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom.“ (2 K 5,21) Aj tento verš vlastne ponúka to isté. Ide o akt tzv. milostivej výmeny: Ježiš sa za nás stal hriechom, aby sme my mohli byť prehlásení za spravodlivých. Apoštol to dokázal vyjadriť pár slovami. Silný koncentrát pravdy. Nerieďme ich.. Nie je to vôbec potrebné! Zhutnená biblická pravda v pár slovách má svoju výpovednú hodnotu. Ide o „kumšt“ pisateľov, ktorí boli inšpirovaní mocou Ducha Svätého. Tí biblickí, ale aj tí súčasní, píšuci k nášmu duchovnému obohateniu.. Jedným z nich je aj americký kazateľ a pastor Max Lucado, ktorý napísal už mnoho pútavých kresťanských kníh. V jednej z nich píše: „Kríž je priesečník.. Miesto, kde Boh odpustil svojim deťom bez toho, aby znížil kritéria.“ Bravúrne to vystihol. Na malom priestore vyslovil vlastne úplne všetko. Pán Boh rozhodne nepoľavil. Na hriech sa veľmi hnevá, ale veľmi miluje hriešnika. Apoštol Pavel to opäť bravúrne a hutne vystihol a vyjadril takto: „Odplata za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v našom Pánovi Ježišovi Kristovi (R 3,23). Pán Boh nepoľavil zo svojich „nárokov“, len trest z nás presunul na svojho Syna. Nás všetkých omilostil v Milovanom (Ef 1,6). Aká je to krásna biblická veta. Vlastne v dvoch slovách je povedané tiež úplne všetko. Boh do nás investoval a Syn sa s tou investíciou úplne stotožnil. Aj keď v Getsemane prosil: „Otče, ak chceš, odvráť odo mňa tento kalich, avšak nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja.“ (Lk 22,42) Ak v našom živote „zafúka“ vietor, my sa veľmi zľakneme. Nevieme vždy zdolávať prekážky nášho života. Oni prídu a budú prichádzať a my často cúvneme. My by sme to asi „nedali.“ A čo keď tie prekážky budú ešte aj náročnejšie. Dáme to? Zvládneme to? Boží vklad je jasný a čitateľný. Boží kapitál je nespochybniteľný. Syn to dal.. Božia investícia utrpenia Božieho Syna bola akceptovaná a potvrdená mocným, prekvapujúcim a neočakávaným vzkriesením. A čo my vložíme do nášho vzťahu? Vôbec sme schopní niečo ponúknuť?
Keď niekto prehlási, že je ochotný zomrieť za niekoho, je to veľmi silná autentická výpoveď daného jednotlivca. Peter to povedal tým známym slovom takto: „Pane, som hotový ísť s Tebou aj do väzenia, aj na smrť.“ (Lk 22,33) Ale rýchlo si to rozmyslel a zdupkal. Apoštol Pavel píše: „Lebo za spravodlivého sotva kto umrie, aj keď sa za dobrého azda niekto umrieť odhodlá.“ (R 5,7) Niekto sa odhodlá. Aj to sa stalo. Spontánne a bezprostredne, v koncentračnom tábore.. Aká to musí byť láska, ktorá to povie. Vklad a investícia lásky človeka k človeku. Som ochotný za teba zomrieť. Veľmi známym je Maximilán Kolbe, ktorý v Auschwitzi – Birkenau zomrel za svojho spoluväzňa Františka Gajowniczska, manžela a otca. Bol jedným z desiatich väzňov, ktorí boli odsúdení k smrti hladom za to, že predtým z tábora utiekol iný väzeň. V 21. storočí tak urobil aj Arnaud Beltrame. Toto meno by sme si mohli ešte dobre pamätať, pretože sa to stalo iba pred rokom. Bol to francúzsky vojak, ktorý zomrel pri teroristickom útoku v marci 2018. Čo sa v jeho vnútri odohrávalo, keď sa vtedy veľmi rýchlo a promtne, takmer bez váhania „ponúkol“? Francúzsko ho slávilo ako veľkého hrdinu.. Arnaud Beltrame ponúkol páchateľovi teroristického útoku, Redouane Lakdimovi, že sa vymení za ženu, ktorú Lakdim držal ako rukojemníčku. Lakdim súhlasil. Beltrame nechal zapnutý svoj mobil, vďaka čomu bola polícia lepšie informovaná. Zhruba po troch hodinách ale Lakdim Beltrameho ťažko postrelil. Polícia následne rukojemníčku oslobodila, Lakdim bol pri zásahu zabitý. Beltrame o niekoľko hodín neskôr v nemocnici v dôsledku postrelenia zomrel. Francúzky prezident Emannuel Macron ho ešte toho dňa verejne označil za hrdinu, ktorý preukázal mimoriadnu statočnosť a obetavosť. Jeho brat Cedric pre francúzsky rozhlas povedal, že Arnaud si „bol dobre vedomý toho, že nemá takmer žiadnu šancu, bolo mu jasné, čo robí“. Jeho čin bol „nad rámec služobných povinností“. „Keby sme ho neoznačili za hrdinu, už neviem, čo by človek musel dnes urobiť, aby sa hrdinom stal. Myslím, že ide o slovo, ktoré je v súvislostí s ním vhodné použiť za týchto tragických okolností.“ Arnaud Beltrame bol praktizujúci katolík, ktorý mal svoju konverziu prežiť v roku 2008. Bol ženatý, so svojou manželkou Marielle bol zosobášený iba civilne a v júni 2018 plánoval uzavrieť cirkevný sobáš, čo sa už neuskutočnilo.
Títo a mnohí ďalší, ktorí sa takto „obetovali“, nikdy neprehlásili, že to nie je ich problém.. Boží vklad a investícia do nás samých je práve v tom, že Boh náš problém urobil svojím problémom. Z úst nášho Pána sme nikdy nepočuli napr. aj takúto vetu: „to je váš problém, musíte si ho vyriešiť sami. Sami ste si na vine, tak sa musíte popasovať a zvládnuť ho..“ V evanjeliách to nikde nenájdeme. Kristus sa solidarizuje s nami. Náš hriech Mu nie je ľahostajný. Naším problémom je hriech v jeho najrozličnejšej podobe. Sme korisťou hriechu, ako to spievame v našom Spevníku v piesni 551, v 4. Náš problém sa stal Jeho problémom.. To dokazuje aj tŕňová koruna. Nijako sa od nej nedištancoval. Práve naopak. Po modlitebnom zápase v Getsmenaskej záhrade sa úplne s ním stotožnil. Božia vôľa splynula s jJho voľou. Otcova a synova vôľa sa úplne zjednotili (J 6,38). My mnohokrát v tých rôznych a pestrých situáciách nášho života si pomyslíme a neraz aj zraňujúco povieme: „Toto je tvoj problém.. Ja s ním nemám vôbec nič.. Sám si za to môžeš!“ Nie, nie! Toto rozhodne nie je Božia cesta. To nie je Kristova cesta. Tak skutočná láska takto rozhodne nevyzerá. Neskladá sa z plnenia vlastných požiadaviek. Môžem to ilustrovať aj na tomto skutočnom zaujímavom príbehu. Jeden mladý muž na otázku, ako zažil vo svojom živote lásku, odpovedal takouto skúsenosťou: „Rád lyžujem. Vyžívam sa, keď sa spustím po svahu mimo zjazdovej trate. Je fantastické nechávať stopu na nedotknutom priestore! Možno ma to vábi aj preto, že to nie je dovolené. V jedno neskoré popoludnie som mal pred sebou poslednú jazdu. Tešil som sa. Netušil som, že by som mohol ostať kdesi visieť – kvôli jedinému koreňu, ukrytom v snehu. Ešte nikdy sa mi to nestalo. Vzápätí však prišlo to, čo prísť muselo. Po nešťastnom páde som ostal ležať v snehu so zlomenou lyžou. Najprv to nevyzeralo až tak zle, ale potom som pocítil príšernú – bodavú bolesť. Nemohol som vstať. Bol som mimo zjazdovej trate. Sám. Všetko hralo proti mne. Volal som, ale nič sa nedialo. Prešla polhodina, hodina. Môj strach, moje zúfalstvo rástlo. To, že na moje volanie po takom dlhom čase ešte ktosi odpovie, sa mi zdalo neuveriteľné. Ale stalo sa. Moji dvaja priatelia zavolali záchranku. Hľadali ma. Vedeli o mojej slabosti pre zjazdy mimo trate. A potom ma našli.“
Aj takto vyzerá ľudská láska. Má aj takúto podobu. Vklad lásky do priateľstva. Láska nič nevyčíta. Tí priatelia si nepovedali: „sám si je na vine!“ Bola to nakoniec aj pravda! Nevyčítali mu: „to je šialené – o takomto nebezpečenstve si predsa ako skúsený lyžiar musel vedieť!“ Nie, oni nerečnili, neprednášali – ale… prišli a pomohli mu. Sám by to nezvládol. To bola láska. Tak predovšetkým a nanajvýš miluje Boh. Prichádza a pomáha. Cez svojho Syna prišiel s jedinečným vkladom do našich sŕdc. Sami by sme to rozhodne nezvládli. Neostal sedieť vo svojom nebi – nemyslí a nehovorí takým spôsobom: „Tí ľudia sú si sami na vine. Ja som im toľkokrát povedal, varoval som ich, že nemajú žiť inak a nie tak…“
Boží vklad do nás znamená, že my sme vôbec nič nemuseli. Dokonca takmer ani pohnúť prstom. Ako vtedy v Egypte – pri tej poslednej desiatej rane – smrti prvorodených. Anjel zhubca prechádzal krajinou. Stačilo mať dveraje dverí natreté baránkovou krvou (2 M 12). Anjel zhubca ich jednoducho obišiel. Nič sa im nestalo. Len to minimum mali urobiť – natrieť dveraje dverí krvou. A záchrana sa dostavila. Netreba ani tak veľa. Stačí vierou prijať evanjelium o záchrane.. Je to to tzv. „biblické minimum“ – prijať vierou, aby sa naplnila reformačná zásada – Sola Fide (Jedine vierou). Pán Boh nás všetkcý predivne stvoril (Ž 8). Sme málo menší od anjelov. Predivne utvorení, ale ešte predivnejšie vykúpení. Nič preto sme nemuseli urobiť. Boh do našej záchrany všetko úplne vložil. Stačí vierou prijať do svojich sŕdc Boží vklad kapitálu Jeho nepodmienečnej lásky, ktorý sme prijali vierou a zveľaďovať môžeme aj naďalej vierou.. Tohto roku pašie čítať nebudeme, pretože naše chrámy sú zatvorené. Ak ich máte doma, siahnite po nich opäť a s láskou nanovo. Začíname ich čítať doma v nedeľu 29. marca – nedeľu Smrtnú, pokračujeme nedeľou Kvetnou a dočítame ich na Veľký piatok. Čítajme ich, ponorme sa do nich, pozerajme sa na ne – ako na jedinečnú Božiu vkladnú knižku. Končia smrťou nášho Pána a zapečateným Jeho hrobom. Nie je to však definitívny koniec. Náš Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych.. Boh svojho Syna vzkriesil, potvrdil vloženú investíciu Jeho nevinného utrpenia. Ten najväčší zo všetkých možných zázrakov – div vzkriesenia – vlastne nevidel nikto.. Bolo to bez svetiel, reflektorov a kamier. Tí, ktorí boli na to potrební, sa stali svedkami „iba“ prázdneho hrobu.. Tí potom išli s týmto svedectvom až do posledných končín zeme (Sk 1,8) vystrojení mocou Ducha Božieho.. A to svedectvo prišlo až k nám – pod Vysoké Tatry.. Ticho a priam nenápadne – už tak dávno.. Prirodzená nenápadnosť je totiž pečaťou Božieho úžasného a neopísateľného diela…