Efez V – 3.misijná cesta ap. Pavla
Vzkriesenie a Vstúpenie …a Božia moc
Na pokračovanie preberáme 3.misijnú cestu ap. Pavla, ktorá sa konala vlastne výlučne iba v Efeze a to v trvaní troch rokov. Popri tom sme si dali záväzok, že sem tam kukneme aj do listu Efezským. Tak sme si všimli nedávno modlitbu za efezský cirkevný zbor – (Ef 3,14-21) Dnes by sme si chceli všimnúť odsek z 1. kapitoly toho listu – kde ap. Pavel sa teší z viery kresťanov v Efeze a zároveň oslavuje priam neopísateľnú Božiu moc (Ef 1,15-23). Spomína na svoje pôsobenie medzi nimi, ďakuje Bohu za nich a modlí sa, aby Boh osvietil „oči“ – tým myslí nie na telesný zrak, ale na oči ich sŕdc, aby poznali, k čomu sú povolaní a aké dedičstvo je pre nich v nebesiach pripravené. Dovoľte aspoň ten začiatok: „A čo je to za nesmierna veľkosť Jeho moci pri nás, ktorí veríme tak, ako pôsobí pri nás moc jeho sily. Túto moc dokázal na Kristu, keď Ho vzkriesil z mŕtvych a posadil si ho na pravici v nebesiach..“ (Ef 1,19-23) Vedľa vzkriesenia spomína hneď vstúpenie, ktoré nasledovalo po 40-tich dňoch – kladie ich na tú istú úrovne – najprv vzkriesenie a potom vstúpenie. Ich spoločným menovateľom je – veľká Božia moc. Tá je vždy len a len v prospech človeka – nie je egoistická a nikdy nebola zneužité vo vlastný prospech. O tom sme tak často uvažovali v celkom veľkonočnom období, aj cez slová Žalmu 126: „Veľké veci urobil s nami Hospodin – a preto sme sa radovali.“ P tieto dni – počas mája a hlavne počas nedieľ – sa konajú konfirmácie. To je príležitosť „oprášiť“ si svoj konfirmačný veršík. Je to príležitosť znovu ho vyhľadať, pripomenúť si ho. Je to verš na celý život – je to heslo na naše celoživotné putovanie. Naša nevesta Vladka mi to tiež poslala, veľmi som sa mu potešil: „Len sa bojte Hospodina a slúžte mu verne a z celého svojho srdca, veď vidíte, aké veľké veci učinil s vami.“ (1 S 12,24) Tieto slová tlmočil Samuel celému Božiemu ľudu, ktorý túto veľkosť Božej moci zažil v priamom prenose. Tento výrok pochádza od proroka Samuela a Vladka s úsmevom dodala: „Tento môj Samuel (manžel – syn) mi už vtedy súdený.“
Môžeme teda chváliť a oslavovať túto veľkosť Božej moci, veľkosť Božích činov, ktoré sa prejavili takýmto spôsobom – aj pri prázdnom hrobe – aj pri vstupe Pána Ježiša Krista na nebesá. A tu nás hneď môže napadnúť myšlienka, že pri vzkriesení v skutočnosti vôbec nikto nebol. Tí, ktoré hu hrobu prišli, našli už prázdny hrob. Vzkriesenie je bez akýchkoľvek svedkov. Naopak – vstúpenie – má svojich svedkov, minimálne tých 11-stich, ktorí Pána vyprevádzali (Sk 1,1-11). Neodohralo sa za oponou tajomstva, ako Jeho zmŕtvychvstanie. No vstúpenie vyvoláva viac otázok, ako možných odpovedí. Vzkriesenie nebolo pre ľudské oči, vstúpenie áno. Aký paradox! Pozerali – dlho možno hľadeli: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba. Tento Ježiš, ktorý vám bol vzatý do neba, príde opäť tak, ako ste ho videli odchádzať do neba.“ (Sk 1,11)
Ten oblak je tam v mnohom pozoruhodný – oblak (hebr. šekina) vlastne predstavoval Božiu blízkosť. Pán Boh svojich sprevádzal po púšti – v oblakovom a ohnivom stĺpe (1 M 13,17-22). To nebol len zhluk nejakých mračien. To nebol len nejaký kumulus, teda oblak. Ten oblak bol aj na vrchu premenenia (Mt 17,1-9). Tam videli Pána v procese premeny – oblak, z ktorého sa prihovoril Boh – symbolizoval teda Jeho blízkosť. Ak oblak zastrel Pána Ježiša, tak spontánne vstúpil do Božej blízkosti, nie do vesmíru. Nebol to len nejaký extatický zážitok, ako sa to snažia mnohí neraz interpretovať. Ježiš odišiel, aby prišiel ešte v plnšej miere, aby odstránil všetky mračná našich strachov a obáv. Ježiš síce odišiel, teda pohol sa z tejto zeme, ale preto, aby zostal s nami v plnej miere, ako to povedal pri svojom vstúpení do neba: „Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta.“ (Mt 28,20) Táto posledná Ježišova veta sa môže sa stať našou úplne prvou vetou – v každom novom dni nášho života, do ktorého sa prebudíme. V každom novom ráne si môžeme povedať: „Pane, ty budeš so mnou aj dnes. Beriem Ťa za slovo, počítam s Tebou vo všetko, čo sa bude dnes diať a čo budem konať!“ Je s nami po všetky že s tými počítame, že sa nemusíme spoliehať len a len na vlastné sily. Môžeme byť uvoľnení a pokojní, že všetko nestojí na nás, že to všetko nestojí na našich výkonoch – máme Toho, ktorý sa za nás prihovára (R 8,34). Kým my spíme, Ježiš sa za nás modlí. Máme dokonca u Otca „obhajcu“ (1 J 2,1) – Ježiša Krista, Spravodlivého. Dôkazom toho je Jeho arcipastierska modlitba: „Svätý Otče, tých, ktorých si mi dal, zachovávaj ich v tvojom mene.. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich zbavil zlého.“ (J 17,11.15) Ježiš veľmi dobre pozná taktiku satana aj z vlastnej skúsenosti – zatiaľ, čo on obviňuje, Kristus obhajuje. Je to aj ochrana v utrpení – v tom je pozoruhodný odsek z listu Rímskym 8,34-37: „.. Kristus je na pravici Božej a prihovára sa za nás.“ V odseku sa spomína rôzne utrpenie – súženie, úzkosť, prenasledovanie, meč, nahota.. Apoštol nepíše, že v tomto svete budeme bez utrpenia. Predpovedal ho už Pán v tých rečiach na rozlúčku: „..vylúčia vás zo synagóg.. kto vás bude vraždiť, domnievať sa bude, že tým Bohu slúži.“ (J 16,1-2) Poznáte myšlienku, ktorá konštatuje: „Ježiš neprišiel odstrániť utrpenie. Prišiel ho naplniť svojou prítomnosťou.“
S Ježišovými učeníkmi sa po Jeho vstúpení naozaj niečo stalo. Po zoslaní Ducha Svätého, na ktorého očakávame, zostali ako vymenení. Duch Svätý ich naplnil novou silou, odvahou, nadšením. Čo ak Ježiš zostal tu „dole“ a nebo sa pohlo zhora – smerom dolu, do sŕdc učeníkov. Iste – Ježiš k nebu, nebo k nám. Nikto tak neprepojil nebo so zemou, ako práve On! Ježiš sa síce „pohol“ z tejto zeme, ale akoby tu zostal. S nami všetkými. To preto, aby sme sa prestali konečne báť. Jeden vykladač to ešte aj takto zaujímavým spôsobom vykladá a do Ježišových úst vkladá vetu: „Vtedy pochopíte, že som len predstieral, že odchádzam. Spoznáte to podľa toho, že sa už nebudete báť.“ (Jozef Husovský) To je tá moc – veľkosť tejto moci – pri nás, že sa už nemusíme báť. Nikoho a ničoho! Žiadnej moci, ktorá by nás akokoľvek chcela zastrašiť!
Veľkosť tejto moci je veľkosť Jeho lásky k nám, ktorá bola vždy mocou Božou v láske pre nás, pre všetkých. Túto veľkú lásku spoznal v cudzine márnotratný syn, v tom známom podobenstve o stratenom synovi (Lk 15,11-32). Keď všetko v cudzine premrhal, prišla veľká bieda, v ktorej si tak prudko uvedomil, že u otca doma – je hojnosť všetkého. Vstúpil do seba, vrátil sa domov, otec ho už zďaleka videl prichádzať . A tak keď bol ešte ďaleko, uzrel ho, zľutoval sa nad ním, pribehol, padol mu okolo krku a vybozkával ho. Urobil to veľké – nebolo to len gesto – a aby mu dlhé šaty nebránili a neprekážali v behu, tak si ich vytiahol vyššie. Aby mohol vyštartovať, musel si dlhé oblečenie nadvihnúť. Vieme, že v tom čase nenosili muž nohavice, ako my dnes. Dlhé šaty by mu bránili v behu, tým pádom urobil niečo, čo nebolo žiadnemu mužovi, Židovi dovolené – ukázať kolená a zároveň lýtka. To je tá „veľkosť lásky“, že porušil všetky možné pravidlá, pretože svojho syna neprestal milovať. Ešte za života ho „vyplatil“, čo bolo takmer v tých časoch nemysliteľné. Ešte za života svojho otca si žiadal tento „výplat“, otec mu ho dal – a pritom ho to vôbec nezlomilo! Vo vnútri ho to bolelo, ale obrazne povedané – na tvári mal úsmev. Nebola to pretvárka, ale moc Jeho veľkej lásky, ktorá dovolí človeku odísť od Neho – v tej slobode, ktorú človek darom pri stvorení aj dostal. Čo je to za veľkosť Jeho lásky, aj Jeho moci pri nás – prejavená aj vo vzkriesení, aj vo vstúpení. A čo to bola za moc Božia v človeku, ktorý „vstúpil“ sám do seba. Aj o tom je náš odsek, nad ktorým spoločne premýšľame a uvažujeme.
Ježiš vstúpil na nebesá – Boží trón teda nie je prázdny. Trónna Božia miestnosť je priestorom, v ktorej sa ujal vlády – teda spoluvlády – Boží Syn Pán Ježiš Kristus. Máme teda kontakt na tie „najvyššie“ miesta. To nie je žiadna zanedbateľná záležitosť. Je to mocné svedectvo, preto nemusíme ani báť a myslieť, že všetko závisí len a len na nás – a na našich výkonoch. Je tu niekto, kto je nad týmto svetom, v ktorom nie je žiadne bezvládie, aj keď sa to niekomu môže zdať. Opak je pravdou. S vďakou za Ježišovo mocné vzkriesenie, vstúpenie a Jeho opätovný príchod k nám, skrze Ducha Svätého. Prospelo, že od nás odišiel. Vrátil sa v mocnom Duchu – a je s nami po všetky dni, až do konca sveta. Haleluja