Spojenie zeme s nebom

K  Pánovmu vstúpeniu

   Mám veľmi rád veľkonočné obdobie, ktoré nás každou nedeľou a vybranými textami vťahuje  do veľkonočnej radosti. Jeho hlavným posolstvom je oslava Vzkrieseného.  Pre porovnanie, v roku minulom, bolo Vstúpenia Pána  až na konci mesiaca  – 29. mája. Celý máj  bol vlastne v tónoch veľkonočnej radosti. Tak tomu smie byť aj teraz, aj keď Pánovo vstúpenie pripadá práve na polčas tohto mesiaca. Náš Pán sa po 40-tich  dňoch sa vrátil do neba.   Pán Ježiš Kristus  sa vrátil tam, odkiaľ prišiel  –  do neba.  Po tieto dni spievame 6x po sebe: „Do neba, do neba, vstúp nebeský Kráľu..“  (ES 160) To je smer našej hodnotovej orientácie  –  nie táto zem, ale nebo. To je náš domov – „Naša otčina, odkiaľ aj očakávame nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista.“ (F 3,20) Ak sú naše poklady na zemi, tak je nám nebo veľmi vzdialené, ak je nám blízke nebo, tak tam radi ukladáme všetky svoje „duchovné cennosti“..  Platí slovo nášho Pána: „Kde je  tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“  (Mt 6,21) Pánovým vstúpením  sa naplnili tie slová, ktoré povedal Pán:  „Vám prospeje, aby  som odišiel, lebo ak neodídem radca nepríde k vám, ale keď odídem, pošlem Ho k vám.“   (J 14,7) Očakávame, aký  to bude mať za následok  –  učeníci to ešte naplno v tej chvíli  nevedeli, len počuli, že ak ich Pán neodíde, tak Utešiteľ, Radca nepríde k nim.  My už vieme, aj oni sa toho dočkali, keď prišiel 50-deň po vzkriesení Pána. My teda dobre vieme, prečo im to tak hovoril, videl dopredu, čo my nevidíme. Vidí aj za roh, vidí aj to, čo my ešte nevidíme..

      Boží Syn Ježiš Kristus  spojil nebo so zemou. Žiaden iný sviatok tak nespojí nebo so zemou, ak ten, ktorý sme slávili vo štvrtok.  Učeníci vyprevádzali  svojho Pána z tejto zeme, zrejme, ako nejakí diváci: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý vám bol vzatý do neba, príde zase tak, ako ste Ho videli odchádzať do neba.“ (Sk 1,11)  Ježiš je mocným spojivom medzi nebom a zemou. Tým najmocnejším a najpevnejším! Prišiel na túto zem, keď sa stal človekom  –  po vykonanej misii sa vracia tam, odkiaľ prišiel.  Aj z toho dôvodu prebieha komunikácia medzi nebom a zemou  –  vďaka tomu, že tak dve takmer pomerne nesúrodé veličiny prepojil svojím Vstúpením. . Nebo a zem sú v mnohom protiklade  –  a predsa!  Aj z tohto dôvodu tá komunikácia je stále možná  –  skrze Pána Ježiša Krista.  Pán to povedal svojím učeníkom: „Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a vezmete, aby vaša radosť bola úplná.“  (J 16,24) Spojenie neba so zemou, alebo naopak. Niečo tak protichodné je možné prepojiť. Urobil tak sám Kristus. Ono to „fungovalo“ ešte aj predtým, teda v Starej zmluve aj skrze anjelov  –  to prebiehalo tak často  už aj  predtým.   Dnes je to modlitba. Tak sa nazýva aj posledná nedeľa po Veľkej noci  –  Rogate, v preklade: Modlite sa..  Na vrchole veľkonočného obdobia sme pozvaní opäť a nanovo k modlitbe. Je to rozhovor.  Modlitba spája nebo so zemou. Modlitba nie je naša objednávka  –  modlitba je aj na to, aby sme komunikovali  s duchovným svetom, v ktorom nie je čas. Modlitba je na to, aby sme sa nestratili ani v priestore, ani čase.  Modlitba nie je to, čo my si želáme. Modlíme sa o Božiu vôľu v našich životoch, tak, ako nás to naučil náš Pán v Jeho modlitbe: „Buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi.“  (Mt 6,10) Tam všade  –  aj tu je to prepojenie neba a zeme. Nech sa tá vôľa deje v našich životoch  –  tu na zemi, ale aj v nebi. V tom svete, v ktorom žijeme, v tom svete, o ktorom tak mnoho vieme, ale kde sme ešte neboli. Nie je tam možné ísť na poznávací zájazd, ak by tomu tak bolo, inak by to všetko v tomto svete vyzeralo.    Mnohí dnes povedia, že veria, že medzi nebom a zemou „niečo“ je a niečo existuje.  Mnohí nechcú hovoriť o Bohu, len tak v tom kontexte, že to prepojenie je funkčné a aj reálne. Mnohí dnes často povedia: „Naozaj, medzi nebom a zemou skutočne niečo existuje!“ Nemajú celkom odvahu, aby to pomenovali aj tak konkrétne, že  to „niečo“ je vlastne „niekto“, niekto celkom konkrétny – je to priamo Boh  –  a iste aj Jeho tajomní služobníci, anjeli. To je také časté, my vieme, kto nebo so zemou spojil a prepojil. Je to Boží Syn  –  ktorý spojil dva takmer protichodné a antagonistické  svety  –  ten viditeľný a neviditeľný  –  tým prepojením je Golgota. Most medzi dvoma svetmi  –  medzi nebom a zemou. A tu možno pripomenúť, že to je ten istý Ježiš, ktorý do istého „priateľstva“  –  aj keď z vypočítavosti spojil Herodesa a piláta, predtým boli totiž nepriatelia.“ (Lk 23,12)

   V liste Židom, na konci 4. kapitoly čítame pozoruhodné slová: „Pretože máme veľkňaza, ktorý prenikol nebesá, Ježiša, Syna Božieho, pridŕžajme sa vyznania. Veď nemáme Veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, lež máme Veľkňaza, podobne pokúšaného vo všetkom, ale bez hriechu. Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas.“ (4,14-16) Je to veľmi pozoruhodný text  –  Ježiš prenikol nebesá. Ježiš je prienikom dvoch množín  –  tej zemskej, aj tej nebeskej. Tak, ako On prenikol nebesá, tak aj modlitba k Nemu preniká nebesá, ak je to v jeho mene konané a realizované.

  Dnešná nedeľa – po Vstúpení má latinský názov: Exaudi.. Je opäť venovaná modlitbe: „Vypočuj nás, Ty, ktorý  si vstúpil na nebesá a prenikol ich…“  V tejto spojitosti je pozoruhodný 18. žalm, v ktorom kráľ Dávid ďakuje za víťazstvo nad všetkými svojimi nepriateľmi a vo verši 7. vyznáva: „V úzkosti svojej volal som na Hospodina, kričal som na svojho Boha, zo svojho chrámu počul hlas môj a môj krik pred Ním prenikol Mu k ušiam.“ Modlitba preniká nebesá. Takúto skúsenosť mal Dávid, dávno pred narodením Pána Ježiša Krista. O to viac naša, ak žijeme po narodení nášho Pána už dvetisíc rokov. Ak by ste žalm 18 „prehliadli“ v zbierke Žalmov, tak ho identicky nájdete ešte raz v 2. knihe  Samuelovej 22. kapitole. Náhoda? Určite nie! Práve z toho dôvodu a jeho posolstva, že modlitba preniká nebesá, prichádza ku trónu  Božej milosti. Modlitba, ktorá je v mene nášho Pána (J 16,23.24). Neviem, či sa to opakuje ešte pri nejakom inom žalme, či texte, ale smieme si to povšimnúť, je to hodné našej pozornosti. Práve 18. žalm sa opakuje ako cez „kopirák“, aby sme si opäť a nanovo uvedomili, akú silu a moc má modlitba. Na základe toho všetkého napísaného o tom, ako Ježiš prenikol nebesá a modlitbe, ktorá má tú istú moc, si kladieme celkom legitímnu otázku: čo preniká cez naše vnútro, priamo do nášho srdca? Čo je to práve počas týchto dní? Čo vie preniknúť cez tvrdú kôru nášho  srdca slovami májovej piesne 273, verš 2? Čo spôsobí to „bodnutie“ slovom, ako sa to udialo na prvé Letnice? (Sk 3,37) Čo prenikne nami, aby sme sa duchovne opäť prebudili? Odpoveď je možná aj slovami piesne 455 z nášho Spevníka, kde vo verši 6. spievame: „Tá láska Tvoja veliká, preniká dušu hriešnika,  a meno Tvoje Ježiši, kajúce srdce poteší.“  Nech sa tak udeje pri nás všetkých.. A nielen na Letnice..

     Na biblických hodinách sa venujeme 3.misijnej ceste ap. Pavla, ktorá sa vlastne udiala iba v Efeze. A v liste Efezským čítame: „A čo je to za veľkosť Jeho moci pri nás, ktorí veríme tak, ako pôsobí v nás moc jeho sily. Túto moc dokázal na Kristu, keď Ho vzkriesil z mŕtvych a posadil si Ho na pravici v nebesiach..“ (Ef 1,19-23) Veľkosť Božej  moci je neopísateľná. Ľudské slová na to nestačia. Táto moc nikdy nebola zneužitá  –  vždy bola použitá na prepojenie neba a zeme. Je to moc lásky  –  a táto moc lásky je vždy v náš prospech. Nie je sebecká, lebo Božia láska nie je sebecká, ale prajná, ústretová a neraz až šokujúca. Vidíme to aj na príbehu o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32) ktorá láska neustále  vyzerá, kedy sa ten syn vráti z cudziny. A vrátil sa, keď „vstúpil“  do seba.  A aj toto slovo by sme mohli využiť dnes  –  márnotratný syn vstúpil do seba, Ježiš vstúpil do neba,  keď sa vrátil k Svojmu Otcovi. Knieža Tatier, Hohenlohe „vstúpil“ do večnosti pred 100 rokmi, keď odišiel aj on po svojej úspešnej misii vo Vysokých Tatrách – do večnej svojej vlasti. Na mnohých  spomíname  –  s  láskou a vďačnosťou. Ján Ámos Komenský si  krátko pred svojou smrťou do svojho denníka napísal: „Bože, ďakujem Ti, že si mi domov nedal na tejto zemi.“  Ďakujem, že to smiem aj ja takto prežívať, pretože na tomto svete  nechcem zostať navždy. Nemusím! A iste ani nemôžem, pretože je nám ľuďom uložené raz umrieť a potom príde súd (Žid 9,27).  Ježiš dokonale spojil a prepojil nebo so zemou a naopak! On sám je preto pre nás všetkých tou najosobnejšou a srdcu najbližšou MODLITBOU. Modlitbou, ktorá spája zem s nebom. Pán Ježiš Kristus je pre nás tou jednou a jedinou  cestou do neba (J 14,6). Haleluja