Hohenlohe – knieža Tatier
100.výročie jeho odchodu do večnosti
21.apríla 2026 uplynulo celé jedno storočie od narodenia kráľovnej Alžbety II, ktorá v roku 2008 navštívila aj Vysoké Tatry a Hrebienok. A ešte aj chrám sv. Juraja v Spišskej Sobote, zúčastnila sa aj hokejového zápasu v Poprade. V tom istom roku, o niečo neskôr – 14. mája 1926 odišiel do večnosti knieža Hohenlohe, ktorý pre Vysoké Tatry tak veľa znamenal. Pripomíname si to práve dnes, vo sviatok Vstúpenia Krista Pána na nebesá. Knieža „vstúpil“ do večnosti, Kristus „vstúpil“ do svojho večného domova, kde sa vrátil. Christian Kraft zu Hohenlohe Oehringen – knieža Tatier, protestant, mal pod Vysokými Tatrami lovecké panstvo – no nebolo to len „niečo pre panskú zábavu“ , ale naše územie predovšetkým zveľaďoval a investoval tu nemálo svojich finančných prostriedkov. Človek širokého záberu, nemecký princ, dobrodinec, generál, politik a priemyselník.
Nepodávam celý komplet jeho životopis, to nie je ani mojím zámerom, či mojou úlohou, snáď len malú vďačnú spomienku na významného človeka, ktorý pre naše tatranské prostredie tak veľa urobil. Jeho meno pochádza zo starého šľachtického rodu a ich historického územia, preto sa stalo aj súčasťou šľachtických titulov. Meno Hohenlohe – je v mnohom zaujímavé: hohen znamená vysoký a vznešený a lohe znamená v starom nemeckom jazyku slovo pre les alebo lesnatý kopec – niekedy aj vo význame vysoký les alebo les na kopci. Je to starý nemecký rod, ktorý pochádza zo stredoveku z oblasti dnešného Baden – Württenbergu. Sídlo celého rodu sa dnes nachádza na zámku Neuenstein. Je prepojený s mnohými európskymi dynastiami a jeho potomkovia žijú dodnes v Nemecku, aj v Rakúsku. Hohenlohe 22. decembra 1879 od Salomona de Alap odkúpil panstvá Javorina a Lendak za kúpnu cenu 500 tisíc zlatých rakúskej meny – s Bielovodskou a Javorovou dolinou, aj časť Belianskych Tatier. V roku 1895 – 1898 k tomu prikúpil od Mariásssyovcov Vyšné Hágy s priľahlou Batizovskou, Štôlskou a Mengusovskou dolinou. Jeho majetok dosiahol 15. tisíc ha prevažne lesnej pôdy, na ktorej choval poľovnú zver. Okrem toho vlastnil na území dnešného Slovenska aj vinice na Zemplíne, lesy v Malých Karpatoch, napr. aj liehovar v Krížovej Vsi. Hlavným sídlom jeho majetku sa stala Tatranská Javorina. Tam si dal postaviť zámoček, ktorý bol otvorený 20.júla 1885 – v roku minulom to bolo 140. výročie. Aj k tomuto výročie prebiehala jeho rekonštrukcia a v januári 2026 je opäť otvorený pre verejnosť. Oplatí sa ho navštíviť – sprievodcom je pán Marián Šturcel, ktorý vám v rámci prehliadky povie aj rôzne milé príbehy o tatranskom kniežati, ktoré nie sú až také známe. Sprievodcovia toho mnoho vedia, aj povedia, poznajú mnohé aj zaujímavé historky. A mnohí sú takí, ktorí vás svojimi rétorickými schopnosťami priamo vtiahnu do samotného deja. Pánovi Mariánovi Šturcelovi sa to veľmi darí. To je aj umenie a dar pre miestnych sprievodcov, keď vás aktívne vtiahnu do samotného deja v prostredí, v ktorom sa nachádzate. Pamätám si na dávnejšiu prehliadku hradu Karlštein, kde mladá brigádnička to tak bravúrne zvládla, že nás priam vtiahla do dejín a histórie na zámku. A nemohol som jej osobne nepoďakovať.
Lovecký zámoček v Tatranskej Javorine je zasadený v prekrásnom prostredí Belianskych Tatier. Každý štvrtok sa dá ísť a absolvovať prehliadku, je potrebné sa však dopredu objednať v skupine, ktorá bude mať najmenej 15 účastníkov. Mne sa to nedávno podarilo a bol to pre mňa veľmi silný a nezabudnuteľný zážitok. 10 rokov som si to nejako aj plánoval, aj som pozabudol, prišla však vhodná chvíľa, veď všetko má svoj čas (Kaz 3,1). Ponúkam tip na výlet, ak budete v Tatrách, musíte sa objednať v dostatočnom časom predstihu. Sú iba tri vstupy počas dňa – stojí to za to, máte sa na čo tešiť. Roky bol zahalený rúškom tajomstva, prístupný iba privilegovaným osobám, vlastne celkom zatvorený. Od roku 2009 je národnou kultúrnou pamiatkou.
Hohenlohe popri mnohých svojich aktivitách urobil veľké gesto – toho je schopný len človek s ušľachtilým zmýšľaním – a tak málo je takých giest aj dnes. Dal postaviť rímskokatolícky kostol sv. Anny. Mal na to tak potrebné prostriedky, ktoré investoval aj takýmto spôsobom. Nebol v tom ojedinelý. A naše evanjelické tatranské chrámy stavala šľachta. Tu najmä myslím aj na našich Szontaghovcov pod Slavkovským štítom, ktorí mali tiež urodzený pôvod – z nižšej šľachty, zo zemianskeho rodu. Aristokracia, teda šľachta bola v mnohom aj ušľachtilého zmýšľania. Tieto slová navzájom korešpondujú. Keďže väčšinové obyvateľstvo, ktoré kúpou rozsiahleho teritória získal bolo katolícke – veľa jeho zamestnancov bolo lesníkov a robotníkov boli väčšinou tohto vierovyznania – tak pre neho nebol žiaden problém so stavbou rímskokatolíckeho kostola. Bol veľkorysý a veľkodušný! Stal sa tak zároveň aj jeho patrónom, ale aj neďalekého ždiarskeho katolíckeho kostola. To materiálne bohatstvo vedel použiť tým správnym spôsobom. Predchádzajúce spoločenské zriadenie – socializmus – urobilo práve z týchto ľudí nepriateľov štátu a ľudovodemokratického zriadenia, tzv. buržoáziu, mnohí dostali takéto „nálepky“ na čelo a označenie. Kto sa to môže, že sa narodíte do takej, či onakej rodiny. Kto z nás to mohol ovplyvniť?! Je to len a len rozhodnutie Toho, ktorý nám daroval život. A my ďakujeme za ten, ktorý žijeme. A máme ho len a len jeden. Originálny a jedinečný – ako tí pred nami, aj tí, ktorí prídu po nás. Taká jedna pekná kresťanská myšlienka hovorí: „Kde ťa Pán Boh zasadil, tak tam máš kvitnúť.“ Hohenloheho „presadil“ a potom zasadil ho tu, pod našimi majestátnymi Tatrami. A keď si ich zamilujete, tak prežijete v nich plnohodnotný život. Milujete nie primárne prostredie, ale ľudí, ktorých tu nájdete. Ľudia sú vždy primárni – a prostredie to sekundárne dotvára. Ale práve títo ľudia – aj v našom tatranskom prostredí boli tak potrební mecenáši, sponzori, stavitelia, podporovatelia rozvoja a dobrodinci pre ľudí, ku ktorým prišli. Išlo o to, že Hohenlohe im svojimi bohatými aktivitami poskytol prácu, teda aj živobytie, ale aj tak potrebné duchovné zázemie na svojom panstve. Bola to enormná snaha o vytvorenie stabilnej a prosperujúcej komunity v pomerne odľahlej tatranskej oblasti, veľmi vzdialenej od jeho rodového sídla. A on sám, ako veriaci protestant vedel, že k tomu patrí aj duchovný život. To telesné spolu súvisí s tým duchovným. To duchovné podporuje to materiálne a celkove napredovanie človeka. Duchovná dimenzia mu bola veľmi blízka a nevzpieral sa ani tomu katolíckemu väčšinovému náboženstvu. Veď aj jeho životná láska bola tiež katolíčka, neurodzeného pôvodu, pochádzajúca z Poľska. Nepoznám žiaden príbeh (možno aj existuje), že by sa tak udialo v prípade katolíckeho aristokrata , aby dal postaviť kostol luteránom. Možno taký naozaj prípad aj naozaj existuje, nie som historik, tak neviem. Je to však ojedinelý veľkorysý počin. Svedčí o veľkosti jeho ducha, ktorým sa aj sám protestantizmus vyznačuje. Vieme urobiť gesto, vieme byť tolerantní – vieme sa nad isté veci povzniesť – v duchovnej tolerancii. My protestanti o tom niečo vieme.. My sme toho schopní – máme pre to potrebný duchovný potenciál. A môže to byť inšpirujúce pre dnešných mecenášov – bez rozdielu vierovyznania. Kedysi bolo to tak – čie panstvo, toho náboženstvo (cuius regio, eius religio). V prípade kniežaťa spod Tatier, keďže to bolo už na prelome 19. a 20. storočia to bolo už nemysliteľné. Hohenlohe nasilu „neprerábal“ nikoho, aby konvertoval – no zabezpečil im všetko potrebné pre ich každodenný život. Duchovne podporoval tých, ktorých pod Vysokými Tatrami našiel. Možno rodinou odvrhnutý, ale vo vnútri bytia šťastný. Tak to konštatuje aj tento citát: „Bez úsilia a ochoty zakúsiť bolesť a úzkosť nevyrastie nikto, nikto nedosiahne niečo cenného.“ (E. Fromm)
Ponúkam niečo aj zo spomienok tých, ktorí prišli do kontaktu s kniežaťom. Prastarý otec našej členky zboru, sestry Márie Rusnákovej bol hájnikom u Hohenlohe a traduje sa u nich v rodine, že boli známi svojou štedrosťou a pre deti vždy mali po ruke cukríky, ktorým sa vtedy veľmi potešili. Taký detail, ale tiež veľmi dôležitý. Brat jej prastarého otca bol hájnikom v Telgárte a vo vojne ho zabili Nemci – a je po ňom pomenovaný tzv. Voglov chodník. Tak dvaja bratia ako hájnici – a aj im patrí naša vďačná spomienka. Aj podľa svedectiev mnohých Hohenlohe bol vždy veľkodušného zmýšľania, veľmi blízky ľuďom. Bez potomstva dokázal prežiť celý život svojou manželkou, neurodenou katolíčkou umelkyňou – Otíliou Lubraniec – Dambskou. Žila s ním v ústraní – ďaleko od jeho urodzených príbuzných. Aj tak sa dá prežiť jeden ľudský život. Bola dobrodinkou pre miestnych ľudí a veľa pre nich dokázala u svojho manžela vybaviť. V roku 1922 zomrela, dal ju pochovať v blízkosti cintorína. Ďalšie ešte štyri roky prežil v klimaticky príhodnejšom Szomogyszobe a jeho posledné želanie bolo, aby ho pochovali pri Otílii. Keď 14. mája 1926 vo veku 78 rokov tam zomrel, pochovali ho, podľa jeho posledného želania v Tatranskej Javorine. Na pohrebe sa zúčastnilo viac, ako desať európskych kniežat a ďalších aristokratov, zástupcov československej štátnej moci a rôznych spolkov, krojované delegácie miestnych obyvateľov. Náš sprievodca nám rozprával aj o tom, aký to bol veľmi dlhý sprievod smútočných hostí od zámočku – až po samotný cintorín. Dedičom jeho majetku sa stal jeho bratranec August Kraft von Hohenlohe. Ten však nemal vzťah k zdedenému majetku, nestaral sa, prostredie našich veľhôr mu bolo veľmi cudzie, žil trvalo v dnešnom Maďarsku a zadlžoval sa neplatením daní. V roku 1928 predal Československému štátu najprv majetok na Vyšných Hágoch a v roku 1935 aj javorinsko-lendackú časť za 25 miliónov vtedajších korún.
V tomto roku sme spomíname aj na 120.výročie narodenia Dietricha Bonhoeffera, ktorý povedal: „Život – to je Boží plán s nami. Zmysel života sa naplní tam, kde je láska.“ Mal iba 39. rokov, keď ho popravili. Zmysel života sa dá naplniť aj za tak krátky čas. Tí všetci, na ktorých v tejto úvahe spomíname, prežili šťastný život, či už bol dlhší, alebo kratší – nežili zbytočne a márne. Tak to konštatuje slovo jednej básne: „S ľudským životom je to ako s básňou, nezáleží na dĺžke, ale na kvalite.“