Eliáš  – plný horlivosti  VII

     V predchádzajúcej časti sme často spomínali, že Eliáš spal až na trikrát. V jednej kapitole a toľko spánku.. Nie je spánok, ako spánok. A my už vieme, že môže znamenať aj vlažnosť. Ap. Pavel napísal:   „Prebuď sa kto spíš, vstaň z mŕtvych a zaskvie sa ti Kristus.“ (Ef 5,4)  Aj traja učeníci nášho Pána  zaspali v Getsemanskej záhrade, evanjelisti na ich ospravedlnenie píšu, že tak sa stalo, lebo boli unavení zármutkom (Lk 22,45).  A celkom tomu rozumieme.  Eliášov spánok však znamená aj relax a oddych po veľmi dlhom putovaní  –  ale aj to, čo sme čítali v predchádzajúcej časti. Po prebudení je to povstanie k niečomu celkom novému.  Po prebudení v jaskyni si vypočuje zvláštnu otázku: „Eliáš, čo tu robíš?“ (1 Kr 19,9)  Ale veď ho tam poslal sám Hospodin! Ako to? Čo je to za otázku? Takých nájdeme v Biblii viac.  Musíme hneď podotknúť, že túto otázku nepotrebuje Boh, ale predovšetkým človek!   Aspoň zopár príkladov  pre ilustráciu, ako sa Boh pýta, aj keď pozná odveď.   Pán Boh vie, kde sa napr. nachádza Adam. A predsa sa pýta: „Adam, kde si? (1 M 3, 8-14) Či neskôr, po vražde Ábela sa podobne  pýta Kaina: „Kde je tvoj brat Ábel?“ (1 M 4,9) A pokračujme ešte trochu ďalej, do Novej zmluvy.      Pri jazere Bethezda sa Pán Ježiš Kristus  pýta 38 rokov nemocného: „Chceš byť zdravý?“ (J 5, 1-9) Úplne zbytočná otázka. No akože by nechcel. Veľmi chcel byť  –  voda sa zvírila a vždy iný ho predbehol.  Ježiš vie, prečo sa pýta!  Je to otázka najmä pre človeka  –  pre následné  verbalizovanie stavu jeho vnútra.  Boh je predsa Vševedúci, (ale nie dedko Vševedko) On vie, kde sa človek práve nachádza, čo momentálne prežíva. Je to tzv. pedagogická otázka, alebo tzv. bod nadviazania, ako sme to vidíme aj u Emauských učeníkov (Lk 24,13-35).  Emauskí učeníci sa smutní vracajú z Jeruzalema do Emaus. A nepoznaný Kristus sa ich pýta, ako im neznámy pútnik.  Jeho otázka je veľmi známa: „Čo je to, o čom sa idúcky zhovárate medzi sebou?“  On to dobre vie, ale nabáda ich, aby to nanovo pretavili do slov. Tak aj Eliáš dostáva otázku  –  aby to všetko, čo prežíva  –  verbalizoval  –  teda pretavil do slov. Aby to obliekol do slov a opísal stav  svojho vnútra. Formulácia toho, čo je v jeho srdci je veľmi dôležitá pre neho samotného. Opakujeme, Pán Boh to vie, ale potrebuje to akoby počuť sám človek, ten, ktorý danú situáciu priamo prežíva.

       Boh necháva Eliáša, aby sa priamo vyrozprával.  Boh mu dáva priestor. Vie, že to človek potrebuje.  Nerobí to za neho. Boh nie je ten, ktorý automaticky odpovedá na všetko. Naopak, niekedy sa stáva, že necháva človeka, aby sám hľadal a aj nachádzal odpovede na to, čím prechádza a čo momentálne prežíva. To je to, čo je dôležité pre nás  –  pomenovať to, čo sa deje a odohráva v našom vnútri. Nie je to vždy jednoduché. Bolesť je niekedy potrebné pomenovať priamo. To je akoby Božia ponuka  – pomenuj svoju bolesť priamo pred Bohom. A to je vždy a aj môže byť  –  naša modlitba. Keď sa tak udeje a je to vyslovené priamo pred Bohom, modlitba sa stáva miestom, či aj prostriedkom, kde sa rodí vzťah a prichádza aj uzdravenie. Eliáš je vedený k tomu, aby neostal iba pri únave, potom spánku, oddychu, prebudení,  ale potrebuje nový, predovšetkým duchovný impulz. Boh vie  –  a predsa sa pýta. To je tá jemnosť Božieho rešpektu voči človeku.  Mnohé vnútorné zápasy sa neliečia hneď Božou odpoveďou, ale tým, že človek smie hovoriť pred Bohom úplne otvorene, úprimne a autenticky. Vždy sa tak môže diať práve na modlitbe. Modlitba nie je vždy súborom a súhrnom tých vždy „správnych viet“, ktoré musíme povedať vždy správne a opakovať niekedy až donekonečna.  Práve toto je niekedy tá najúprimnejšia modlitba: „Pane, toto je stav môjho vnútra. Už nevládzem. Je mi veľmi ťažko. Bolí ma to. Tohto sa bojím.. Zmiluj sa na do mnou.. Pomôž mi.. “ Spomeňme si na publikána v podobenstve o farizejovi a publikánovi, ktorý sa modlil: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ (Lk 18,9-14)  Odkrývať svoje vnútro pred Bohom, či vylievať pred Ním srdce  –  tak to počujeme v 65. Žalme, v. 9  a čítame:  „Dúfajte v Neho, ľudia v každý čas, vylievajte si pred Ním srdce.“

  To je modlitba a volanie  do nášho putovania, v ktorom sa nachádzame a často aj v nahote argumentov, v plnej pravde o nás, v tej pravde a v tom poznaní, že pred Bohom stojíme vždy v bezpečnom priestore. 

    Božia otázka je adresovaná konkrétnej osobne, konkrétnemu človeku. Je to veľmi osobné! Boh sa pýta: „Čo tu robíš, Eliáš?“ Je tam aj jeho meno. Nemohlo byť vynechané?, uvažujem. Veď nikoho iného tam nebolo  –  a keby to bolo vyslovené aj bez mena  –  znamenalo by to, že je pre Eliáša.    Boh sa pýta vždy adresne. Boh adresne oslovuje človeka. Opäť si pripomeňme zopár príkladov. Pán Ježiš oslovuje malého človeka na strome: „Zacheus, zostúp rýchlo, lebo v tvojom dome musím dnes zostať.“ (Lk 19,1-10) Saula, ktorý išiel do Damasku ničiť kresťanskú komunitu  –  v tom oslovení pred bránami mestami dokonca oslovil dvakrát: „Saul, Saul, prečo ma prenasleduje?“ (Sk 9,1-9) Je to ozaj adresné a osobné – v tom dvojnásobnom opakovaní jeho mena. Niečo podobné nájdeme aj pri Lazárovej sestre v Betánii: „Marta, Marta, starostlivá si a znepokojuješ sa pre mnohé veci. Práve Mária si vyvolila dobrý podiel, ktorý jej nebude nikdy odňatý.“ (Lk 10,38-42)

    Používanie mena bolo dôležité –  v biblických časoch znamenalo veľmi veľa.  Je to zdôraznenie poznania danej osoby podľa mena. Poznanie mena v biblickej terminológii znamená prístup k vzťahu.  Vyslovenie mena sa necháme len ako poznanie mena a u nás aj priezviska, ale aj poznanie človeka na základe prežitej určitej skúsenosti. Dajme tomu, že ide aj o familiárny prístup, v ktorom Boh potvrdzuje svoj vzťah k človeku, konkrétne Eliášovi. Eliáš ako prorok je pozvaný hlásať Božie slovo, ide za tým slovom na púšť (midbar – dábar). Podľa názoru vykladačov  –  Eliáš vidí aj do Božieho srdca  –  čím horí Jeho srdce. Vieme, že mnohé biblické príbehy nám tento pohľad umožňujú. Príbeh o Zacheovi je príkladom, že vidíme priamo do Božieho srdca  –  vidíme to, čím žije srdce Božie –  bije pre Zachea a aj pre Eliáša. A v tomto prípade vidíme opäť do najskrytejších záhybov  Božieho srdca – záujem o Eliáša.  A nielen pre nich  –  a za nich.   Boh sa zjavuje, aby prehovoril o svojom záujme o človeka. Celý príbeh vnútornej zlomenosti a vyčerpanosti človeka, jeho chaosu, premeny – všetko to vrcholí Božím záujmom. Z tohto dôvodu dostal tu úlohu putovať 40 dní a 40 nocí. Prorok v tom nezostal nikdy sám – aj keď si to myslel  –  zostal som iba ja sám! To Mu aj v modlite povedal. Povedané slovami z úvodu: priamo verbalizoval stav svojho vnútra.. A po tom všetkom  –  prichádza to hlavné a najdôležitejšie.. A o tom nabudúce..