Lúče slnka a lúče lásky Božej
Poznáte to z vlastnej skúsenosti – príde myšlienka a potom sa spustí priam lavína tých mnohých ďalších. A prichádzajú ďalšie a ďalšie. Valí sa to na vás, v tom najlepšom slova zmysle. To je tá lavína myšlienok, ktorá sa postupne nabaľuje – pripomínam tým najpozitívnejším spôsobom. A niet pred ňou úniku. Už viackrát som o tom na tomto mieste už písal. Opäť to potvrdzujem. Pokračujeme v tom ďalej. Tak to stále prebieha. Stáva sa mi to pomerne často. Deje sa to opakovane. Dostávam mnohé myšlienky z môjho okolia – mám skvelých a jedinečných dodávateľov. Teším sa z toho. Ďakujem za každého z nich. Ten zoznam tých, čo na mňa myslia, je dlhý a ja nemôžem menovať nikoho, aby som náhodou na niekoho nezabudol. A to by sa mohlo veľmi ľahko stať. Pán Boh sa o mňa stará aj cez mnohých vás – nablízku, aj v diaľke.
Pred nedávnom som od sestry Márie, z nášho cirkevného zboru dostal myšlienku v tomto znení: „Lúče slnka osvetľujú krajinu, lúče Božej lásky osvetľujú môj život.“ Krása! V jednoduchosti je krása. Takú jednoduchú krásu milujem. Viem sa pre ňu nadchnúť. Krása vyjadrená v pár slovách. Zhutnená do zmysluplnej vety. Menej je niekedy viac. S touto myšlienkou sa chcem s vami podeliť. V tej jednoduchosti, ktorú ona sama ponúka. Žiadna veda, žiadna filozofia. Stručné, jednoduché a zrozumiteľné.
Lúče osvetľujú našu krajinu. To je to prvé. To slnko, ktoré nás v lete tak potrápilo, počas jesene – na prelome septembra a októbra nás prijemne zohrievalo. Tak, ako počas celého leta. Vie aj naozaj potrápiť, vie aj spáliť. Potrebujeme ho kvôli vitamínu D. Ak ho máme málo v tele, hneď sa to prejaví, že nie sme celkom ok. Iste, všetko s mierou. No extrémov vždy viac a viac pribúda. Teploty jesene a nedávneho tzv. babieho leta boli ako v lete. Vysoké Tatry praskali vo švíkoch. Najmä víkendy na prelome mesiacov boli silné. Žiaľ, plnosť Tatier a množstvo turistov priniesli aj smrteľné úrazy. Počas tohto obdobia som mal možnosť s dcérou Alžbetkou ísť na Zamkovského chatu, pozrieť si ju po rekonštrukcii, ten väčší priestor a veľmi milé a útulné prostredie. Išli sme pred viac, ako týždňom, kúpali sme sa v Slnku, už o 10.00 hodine sme boli v cieli. Bolo pomerne málo hodín, tak sme si povedali, že pôjdeme magistrálou na Skalnaté pleso. A dcéra touto trasou ešte nešla. Bolo veľmi málo ľudí cez týždeň, pohoda, ktorá k tomu patrí – nás sprevádzala. Veď je to iba niečo vyše hodiny, povedali sme si a išli sme ďalej – bola to vlastne prechádzka po nenáročnom teréne. A slnko svietilo, až pripekalo. Tak slnko osvetľuje našu krajinu, naše krásne Vysoké Tatry. No a Skalnaté bolo už zaplnené ľuďmi. Dobre nám robia slnečné lúče na horskej turistike, dole v údolí. Sadnúť si do záhrady, kochať sa, vytešovať sa zo života.
Tieto slnečné lúče osvetľujú celú našu slovenskú krajinu, naše Tatry, vlastne celý svet. Naše Slovensko toho slnka naozaj veľmi potrebuje. A to sme už mnohokrát počuli: „Pán Boh dáva vychádzať slnku na zlých aj na dobrých, zosiela dážď na spravodlivých, aj nespravodlivých.“ Tak to vyslovil Pán Ježiš Kristus vo svojej kázni na hore (Mt 5,43-48). Tento text sme už toľkokrát počuli! Už toľkokrát sme sa pri ňom zastavili.. A výsledok? Zmenilo sa niečo v našom živote odvtedy. Pán Ježiš tým slovom povedal, že Pán Boh netriedi ľudí, dáva všetkým rovnako. Nie všetci to ale rovnako prijímajú. Ale Pán Boh to nerieši. On má v tom slobodu. On dáva – niekto to považuje za dar, niekto za samozrejmosť. Problém je v ľudskom srdci, ako to všetko prijme a spracuje. On dáva – dobrotou svojou korunuje rok (Ž 65,12). Už štvrtú nedeľu sa venujeme tejto téme. A my sa pri tom chceme ešte raz zastaviť aj v polovici októbra. V takej jednoduchosti. Pán Ježiš mal na hore pred sebou jednoduchých ľudí, nekázal filozofom a epikurejcom – ako napr. ap. Pavel v Aténach (Sk 17,22-34). Prostý ľud, ktorý potreboval tomu všetkému porozumieť. Tak kázal a vždy tak kázal, že používal obrazy z prírody. Tak, ako aj my rozumieme myšlienke – lúče slnka osvetľujú krajinu a Pán Boh dáva vychádzať slnku na zlých, aj na dobrých. Bodka. Akoby to asi vyzeralo, keby slnko svietilo iba dobrým a dážď bol tiež iba pre spravodlivých? Boli by isté viditeľné hranice? Niečo podobné som raz zažil pri daždi, keď som išiel z cintorína v Novom Smokovci. Videl som istú neviditeľnú hranicu, za ktorou už nepršalo. Ja som bol v suchu a potom som vošiel akoby priamo do dažďa. Tak by to asi vyzeralo. Ale plošne – pre všetkých. Iba raz som to zažil – a bol to zážitok takmer na celý život. Pán Boh nerobí žiadne rozdiely – a o tom hovorí Pán Ježiš Kristus v kázni na hore. Boh dáva slnku aj pre moslimské krajiny, aj dážď. To sucho – je memento, ktoré nás napomína, že sme sa od Pána boha odklonili tak, ako za čias proroka Eliáša. Slnko je pre všetkých. K úžitku. Bez neho život nie je možný. Slnko raz vyhorí – nevieme si to predstaviť. To potom už život nebude možný. Všetko raz skončí.
Lúče Slnka Božej lásky osvetľujú môj život. V žalme 84, v.12 čítame, že: „Boh je slnkom a štítom, milosť a slávu udeľuje.“ Boh je tu priamo prirovnaný k slnku. On je to duchovné slnko, bez ktorého život nie je možný. Tak ako lúče slnka osvetľujú – a aj zohrievajú celú našu krajinu, aj celý svet. Práve tak lúče Slnka Božej lásky osvetľujú aj môj život. Lúče sprostredkujú to teplo – lúče slnka Božej lásky – mi pravidelne sprostredkuvávajú, že Boh o mne vie, že Boh na mňa nezabudol.. A tie lúče slnka Božej lásky osvetľujú každú rodinu. To, čo sa deje na školách dokazuje to, že je tu kríza rodiny. Tam chýba Božia láska, tam sa tie lúče nedostanú, tam sa pred nimi mnohí schovávajú a uzatvárajú. Nielen Božia láska, ale aj tá ľudská! Ako moja stará mama opakovala: „Pán Boh je dobrý. Pán Boh je dobrý. Pán Boh je dobrý!“ Mnohí v tomto svete opakujú: Boh je nespravodlivý. Uznávajú síce Jeho existenciu, no kladú Ho na lavicu obžalovaných za všetko to, čo sa deje v tomto svete. Ale veď Pán Ježiš, jeho Syn Ho najlepšie pozná – a hovorí, že On dáva vychádzať slnku na zlých, aj na dobrých, zosiela dážď na spravodlivých, aj na nespravodlivých. V tom je tá Jeho spravodlivosť, ktorú mnohí už vôbec nevidia. Myslíme na všetky školy, aj rodiny predovšetkým, aby sa k nim toto slnko Božej lásky dostalo. A aby sa pred ním neukrývali.
Ďakujeme, že Pán Boh je dobrý a predivne sa o nás stará. Aj z toho dôvodu sme dnes spievali pieseň: „Boh sa o mňa stará.“ (ES 230) O nás o všetkých. O mňa sa stará aj tak, že mi prichádzajú myšlienky od vás, z môjho okolia. Veľmi ďakujem.. A tu je ďalšia: „Utiecť pred Pánom Bohom môžeme len tak, že utečieme priamo k Nemu.“ Uvažujte ďalej nad ňou.. Možno aj vy zažijete to, čo som písal v úvode.. To vám z celého srdca prajem..