Eliáš – plný horlivosti VI
Eliáš putuje 40 dní a 40 nocí, už neuteká pred kráľovnou Jezábel. V príbehu tejto kapitoly sa to mení a otáča vo verši 8. Už to pravdepodobne nie je ani tá depresia, ani obavy o vlastný život. Posilnený pokrmom putuje 40 dní a 40 nocí. Číslo, ktoré má veľmi veľký význam. Je to tzv. teologický čas. Je to kráčania v tej istote Božej starostlivosti, že sa Pán o neho stará. Kráča aj v noci, nemá už žiadny strach. Ten sa kdesi úplne vytratil. V semitskom chápaní bola noc časom zlodejov, divých zvierat a neznámych duchovných síl. Keď teda autor píše, že aj v noci, tým poukazuje, že Eliášov strach je premieňaný na úplný pokoj. To je tá cesta premeny, o ktorej uvažujeme – v tom období a čase 40 dní. Nič mu už nestojí v ceste, nič mu nebráni putovať v noci. Aj cez deň, aj v noci. Zaujímavá informácia môže byť aj z nášho tatranského prostredia vyše 300 rokov dozadu. Čítal som, ako evanjelický farár, rodák zo Sabinova – Juraj Buchholtz st. (1643-1724) pri púti, ceste, či túre na Slavkovský štít v roku 1664 (dva roky po roku 1662, keď sa udiala prírodná katastrofa, či zemetrasenie, pri ktorom sa pravdepodobne Slavkovský štít znížil z nadmorskej výšky cca 3.000 m) cez deň údajne odháňali medveďov ohnivými fakľami. Spomínaný evanjelický „kolega“ bol uznávaným znalcom Vysokých Tatier – po ňom skvelé rodinné renomé rozvíjali synovia Juraj a Jakub. Dosť dobre si to neviem predstaviť, ale taká informácia sa spomína v zápise tejto cesty. V prípade Eliáša sa nič také nedeje ani cez deň, ani v noci. Vidíme ho pred našimi očami, ako putuje a postupne dozrieva, resp. necháva sa formovať Pánovým vedením.
Kráča k vrcholu svätej hory – nekráča už bezcieľne. Jeho púť, jeho cesta má svoj cieľ. Hóreb je často stotožňovaný s vrchom Sinaj. Ide buď o dva názvy toho istého vrchu, alebo o vrch Sinaj v pohorí Choreb. Či je to tak, či onak – Eliáš kráča na miesto Božej prítomnosti. Hóreb je miestom pamäti – miestom, kde Boh daroval svojmu ľudu „desať slov“, teda Desatoro. Keď Eliáš kráča na horu, nejde iba na kopec. Kráča na miesto identity Božieho ľudu. Ide na miesto, kde Boh hovoril jasne a rozhodujúco. Nanovo potrebuje počuť ten silný hlas pravdy. Nejde teda o turistiku v peknom počasí, z ktorého sa my vytešujeme v tomto období babieho leta. Je to kráčanie, je to duchovná cesta, na ktorej je vrcholné stretnutie s Bohom.
Eliáš potrebuje nanovo počuť Boží hlas. Kráča na horu Slova, aby na nej nanovo objavil aj svoju vlastnú identitu. Kráča tam aj kvôli identite Božieho ľudu, ale aj z tohto dôvodu, aby dokázal počuť Boží hlas, ktorý vychádza z ticha. Ide o jednu zo základných definícii prorockej služby v biblickej teológii. Počutie Božieho hlasu má dva rozmery. Prvým je osobný rozmer povolania – prorok je povolaný do služby. Druhým je rozmer spoločenstva – prorok je poslaný k ľudu , aby mu vedel tlmočiť, čím horí Božie srdce. Eliáš kráča k pamäti národa, k miestu zmluvy. Viera sa často obnovuje pamäťou. Človek po kríze nepotrebuje vždy nové mimoriadne duchovné zážitky – niekedy potrebuje vrátiť sa k tomu, čo je pôvodné a základné – a predovšetkým zmluvné. Horeb je takým miestom, kde si aj Eliáš, aj celý národ uvedomuje, komu patrí. Prichádza ako jednotlivec, no zároveň so sebou nesie drámu celého svojho národa. Vracia sa k prameňom, my tomu dnes hovoríme: ad fontes. Máme reformačný mesiac október – na jeho konci je pamiatka reformácie. A často prízvukujeme, že práve to, čo sa udialo 31. októbra 1517 vo Wittenbergu, nás pozýva vrátiť sa k prameňom – k Pánu Bohu a k Jeho svätému slovu. Pre Eliáša a celý národ je to Chóreb. Božie slovo nebolo iste v takej podobe, ako ho máme my – my ho máme v Knihe kníh. Vrátiť sa k nemu – k tomu pôvodnému. To je zmysel púte Eliáša. Jeho cesta a púť je návratom do Božieho príbehu. Odchádza z príbehu ľudí, prichádza na púšť, kde stráca svoj vlastný príbeh, aby mohol nanovo žiť príbeh, ktorého hlavným protagonistom je Boh.
Každý z nás potrebuje svoj Chóreb, svoje obľúbené miesto, slovo, vďačnú spomienku, liturgiu alebo skúsenosť, pri ktorej znovu objavíme, komu patríme. Miesto, keď nanovo spoznávame Boží príbeh v našom vlastnom živote. Kríza často zatemňuje nielen emócie, ale najmä pamäť srdca. Preto Boh vedie Eliáša – a spolu s ním aj nás – na horu pamäti, na horu zmluvy, aby nás opäť pozval k zmluvnému vzťahu, ktorý mi tak často opúšťame.
„Zápas, ktorý prežívaš dnes, v tebe rozvíja silu, ktorú budeš potrebovať zajtra.“ Túto vetu si pamätám z jedného zamyslenia, autora nepoznám. A tak to je aj to tá situácia Eliáša, ktorú on sám prežíva. Zápas, ktorý prežíval, v ňom rozvíjala silu pre budúcnosť. Tú bude veľmi potrebovať. Pán Boh ho potreboval v minulosti, potrebuje ho aj v budúcnosti – vedie ho svojou špeciálnou cestou a formou. Má s ním dostatok trpezlivosti, tak láskavo s ním zaobchádza. Eliáš o mnohom nevie, dáva sa viesť – poddáva sa Božiemu vedeniu. Vchádza a vstupuje do jaskyne – podľa 9. verša. Nevstupuje do nej, ale akoby vstupoval aj sám do seba – náš text to formuluje, že v nej prenocoval. Dobre si všimnime, že prorok v tejto kapitole spí už vlastne po tretíkrát (1 Kr 19,5-9). Je to nám blízka činnosť (či skôr nečinnosť), ktorá sa tu často opakuje v pomerne krátkom čase. Spánok má v biblickom svete istú tiež výpovednú hodnotu.. Tých interpretácii spánku je pomerne však dosť – my sa obmedzíme iba na dve, ktoré pri Eliášovi zvlášť rezonujú. Prvým je útek z reality, ako to vidíme aj u proroka Jonáša (1,5) a druhým je spánok nejakej „novosti“, v ktorom sa kreuje nové bytie, ako v spánku u Adama (1 M 2,21-22). Môžeme tu vidieť to oboje – u spiaceho Eliáša. Útek z reality je dynamikou úteku, ktorá zároveň vytvára novosť. Jaskyňa, do ktorej vstúpil po zavŕšení symbolického čísla štyridsať – sa stáva priestorom, v ktorom Eliáš necháva v sebe tvoriť onú novosť.. (pokračovanie nabudúce)