Uprostred chrámu  II

Kajúca nedeľa – 10. po svätej Trojici (Žalm 48,10)

     Pokračujeme v našom letnom uvažovaní z minulej nedele.  S vďakou, že môžeme byť uprostred našich chrámov aj na prelome leta  –  v jeho pomyselnom strede, či v jeho aj už druhej polovici. V tomto tropickom období nám ponúkajú aj príjemný chládok  –  a vždy nanovo ponúkajú spoločenstvo našej duchovnej rodiny  –  s duchovným osviežením Božieho slova.  Aj dnes  sme uprostred nich  –  aby sme si pripomenuli to, čo sa každý rok opakuje – skazu mesta Jeruzalema. Pán Ježiš Kristus  to predpovedal  –  to je starocirkevné evanjelium dnešnej nedele (Lk 19,41-48). V inom slove Pán Ježiš hovorí o Jeruzaleme ako o meste, ktorý  vraždí prorokov. Je to pomerne drastické slovo, ale v tom čase reálne: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, čo boli posielaní k tebe! Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje dietky, ako si sliepka zhromažďuje kuriatka pod krídla  –  a nechceli iste. Ajhľa, zanecháva sa vám dom váš pustý.“ (Mt 23,37-38)  Počas Kajúcej nedele 2023 sme boli u dcéry v Dánsku, išli sme na služby Božie do nádherného chrámu. V takomto čase sme nemohli  zostať mimo chrámu. Nerozumeli sme takmer nič. Brat farár mal však kázeň vo forme prezentácie  –  premietal obrázky  –  a tým sme hneď porozumeli. No jednému najviac zo všetkých  A jedným z viacerých obrázkov bola práve sliepka, ktorá si chráni svoje kuriatka pod krídlami. Už som porozumel. A všetko bolo jasné. A som rád, že sme nezostali doma, ale aj v cudzine sme išli do Božieho domu, napriek rečovej bariére.

    Zničenie mesta Jeruzalema  bolo  v roku 70, keď ho Rimania  dobyli a nenechali v ňom kameňa na kameni, ktorý by nebol zborený.. Bola to v poradí už druhá skaza tohto mesta. Tá prvá bola vtedy, keď ho dobyli Babylončania pod vedením kráľa Nabuchodonozora II. v roku 587 alebo 586. Zničené boli však aj viaceré mestá.  Pre porovnanie  –  zničené boli aj Pompeje  – 24. októbra 79 po Kristu, keď mesto pokryla 4  – až 6 metrová vrstva popola zo sopky Vezuv.  Toto nebolo oznámené vopred. Nie je to predmetom našej spomienky, pretože o tom nečítame v Biblii  –  pre porovnanie.  Zničenie mesta Jeruzalem Pán veľmi naliehavo oznámil. Ak by boli činili pokánie  –  mohlo to možno dopadnúť tak, ako s Ninive  –  a s posolstvom proroka Jonáša.

    Milosť, ktorá bola tomuto národu daná  –  keď si ich Boh vyvolil ako najmenší zo všetkých národov  –  im bola odňatá!  Tú milosť brali na veľmi ľahkú váhu, bola to pre nich lacná milosť.  Milosť nie je neobmedzená  – vie sa vyčerpať ľudskou svojvôľou a takmer pohŕdaním.   Memento a napomenutie tejto nedele  – opäť po roku  je, aby sme my takto Božiu milosť, ktorá sa nám priamo zjavila v Ježišovi Kristovi, aby sme ju nebrali na ľahkú váhu. V 1.liste Korintským kresťanom ap. Pavel napísal: „Neprestajne ďakujem Bohu za vás, za Božiu milosť, ktorej sa vám dostalo v Kristu Ježiši, že ste v Ňom boli obohatení všetkým, každým slovom a všetkou známosťou.“ (1 K 1,4-5) To im napísal v úvode listu. To im chce tlmočiť ako to prvé. Hojne sa nám jej dostalo   a dostáva  –  uprostred leta. A na túto milosť myslíme aj  uprostred toho chrámu. Nemôže a ani nie je pre nás  –  lacná a samozrejmá. Príbeh s tragickým koncom je napomenutím  –  Židia dodnes nemajú svoj chrám v Jeruzaleme  –  majú  len z tohto chrámu pozostatok  – tzv. Múr plaču. A zostali im len oči pre plač. A oplakávajú zašlú slávu Jeruzalema.  Oni ten chrám nemajú, nemôžu byť uprostred neho, ako my v tom svojom – aj dnes!  My ten svoj chrám máme a môžeme myslieť na tú hojnú Božiu milosť, ktorej sa nám každodenné v hojnej miere dostáva  – bez našich zásluh a hodností.

   Naše chrámy sa nachádzajú vlastne uprostred centier miest a dedín  –  v strede  –  jeden vedľa druhého. Nie sú niekde na periférii  –  pamätáte si, že naši predkovia ich nemohli stavať v centrách, museli s nimi ísť  na perifériu, úplne na okraj.  Aj to, že sú uprostred  –  v centre našich miest a dedín  –  je to príznačné  – tam aj patria. Vieme, že je to niečo celkom samozrejmé, ale nie vždy tomu tak bolo. Pri nedávnej návšteve cintorína v mojej rodnej obci Kojatice  –  som si nanovo uvedomil, že moji starí rodičia, ale aj prarodičia sú pochovaní v takom jednom páse, v ktorom boli pochovávaní evanjelici. U nás na dedine tie vzťahy nikdy neboli zlé, vždy boli korektné  –  no evanjelikov v tom spomínanom pozdĺžnom páse pochovávali  –  ku plotu  – teda na samý okraj. Dnes sa to už nedeje, už to ide zaradom – a moji rodičia sú pochovaní  už v tradičnom „móde“..

     Človek patrí do  stredu chrámu  a kostoly  patria do našich centier. Kladieme si otázku  – prečo to tak je?  Aká je tu príčina? Jednoduchá odpoveď  sa nám tu hneď ponúka –  aby človek  – ty a ja – bol v dosahu jeho  vlnovej dĺžky  –  nie mimo. Aby človek z kazateľne vždy a nanovo zachytil jeho silu a intenzitu, pretože je to slovo živé a mocné a ostrejšie než ktorýkoľvek dvojsečný meč (Žid 4,12). Poznáme to z oblasti dostupnosti signálu – ak nie je signál,  tak sa nikde nedovoláte. A u nás je problém v Kojaticiach – so signálom istého operátora, tak sme ho chytali vždy na jednom špeciálnom mieste, ako mi to vždy brat odporúčal – pod orechom na dvore. A pri nedávnej návšteve Kojatíc som zistil, že už ani to neplatí. A pred istým časom som prezváňal  bratovi Jozefovi a ten mi dlho dlho nedvíhal. Po niekoľkých dňoch prišla sms: „Účastník je trvale nedostupný.“ Sme dostupní vlnovej dĺžke Božieho slova, keď sme v strede našich chrámov, nie mimo. 

   Nedostupnosť, ktorá je neraz a tak často trvalá, nie je prechodný jav. Človek a jeho srdce nie je v dosahu  –  tak je to často aj s Božím slovom. Mnohí sú mimo Jeho silového poľa.  Iste, Pán Boh má mnohé možnosti, ako svoje slovo doručiť človeku, ale myslíme aj na to, že keď sme uprostred, tak ho počujeme, keď nemáme problémy so sluchom. A práve v mojej rodnej obci – je tá kazateľňa, ktorá tam stojí už 25 rokov v tvare pluhu. Z nej sa káže Božie slovo. Pluh orie pôdu, tak Božie slovo chce zaorať aj do hĺbky  ľudských sŕdc. Ideálne je byť tak blízko pri kazateľnici, odkiaľ nám znie Božie slovo. Tak blízko, uprostred našich kostolov, aby nám takmer nič neušlo. Záleží len a len na tom, s akou veľkou nádobou prídeme.

   Často chodím na našu obľúbenú Smokoveckú kyselku. V týchto tropických dňoch ešte oveľa častejšie. Nedávno som bol opäť. Bol tropický deň, mnoho ľudí sa túžilo osviežiť. Púšťal som mnohých,  že ja, ako domáci  –  mám čas, tak počkám  –  a nemám s tým najmenší problém. Nikde sa neponáhľam  –  tak si rád aj počkám. Rád aj ľudí sledujem, ako naberajú vodu. A pripomína mi to tak  trochu aj príbeh  pri Jákobovej studni (J 4,1-42).  Žena prišla na vodu na pravé poludnie. S nikým sa nechcela stretnúť  –  stretla sa priamo s Božím Synom Ježišom Kristom. A jeden pán v ten tropický prišiel ku Kyselke s malou fľaštičkou a sám seba nazval, že je iba „maloodberateľom.“  Mal totiž iba malú fľaštičku.  To sa mi veľmi zapáčilo  –  a ja som mu povedal, že mohol prísť aj s väčšou. Záleží vždy na nádobe  –  teda na našom srdci  –  ako prídeme do stredu chrámu.  Keď prídeš s malou nádobou, odnesieš si málo, keď prídeš s veľkou, odnesieš si veľa. Nemusíme byť iba „maloodberatelia“, ale aj veľkoodberatelia  – tí majú zľavu. Tak úsmevne, ale aj vážne. U Boha neplatí zľava. U Pána Boha platí milosť!

      Je pre nás tak dôležité byť uprostred chrámu. Ak tam prídeme, náš chrám  nebude pustý. Pán Ježiš  povedal: „Nechceli ste! Ajhľa, zanecháva sa vám dom váš pustý.“ Tým bolo myslené na národ, dom  –  ako aj ako chrám.  Padol ich chrám, ich dôvod  pýchy a hrdosti. Stalo sa tak priamo 10. augusta roku 70, čo je vlastne zajtra.  Koľko chrámov na Spiši je pustých a prázdnych. Už nemá kto by bol v  nich uprostred, keď príde sviatočný deň.  Všetko preto urobme, aby aj tento náš chrám  –  ten váš, v ktorom ste si už dávno našli svoje miesto  –  aby  nebol pustý  –  a opustený.. Záleží iba na nás, kde budeme v prvý deň po sobote  –  aj o týždeň. Či uprostred svojho chrámu, či niekde celkom mimo..