Bach a Lipsko

(tip z archívu k téme: Potok, či more?  marec 2025)

     Máloktoré mesto sa môže pochváliť takou bohatou hudobnou históriou, ako práve Lipsko.  V dejinách mesta sa spomína, že v ňom prenocoval aj Mozart v roku 1789, v roku 1836 to bol aj Frederic Chopin. Nešlo len o obyčajný hotel, kde prespávali títo hudobní velikáni, ale zároveň aj o koncertné miesto. Toto mesto sa však predovšetkým spája s Johannom Sebastianom Bachom (1685  – 1750), ktorý sa síce narodil v durínskom Eisenachu, v Lipsku ale prežil svojich plodných 27 rokov ako organista a kantor. V chráme, kde pôsobil, je aj pochovaný. Jeho kompozičné majstrovstvá dokazujú okrem iného pôsobivé a rozmanité kantáty, ktoré týždeň, čo týždeň skladal pre nedeľné bohoslužby. Ako kantora ho údajne nemali príliš v láske, pretože dlho údajne preludoval. Z jeho troch stoviek týchto hudobných skvostov sa nám  zachovali iba stovky dve.

     Ako som už spomínal v predchádzajúcom článku, v meste má interaktívne múzeum. Možno si v ňom pozrieť originály skladieb aj organy, na ktorých majster hrával, či skrinku s reliktmi z jeho hrobu. Každý rok sa tam koná Bachov festival, na ktorý prichádzajú milovníci jeho huby z celého sveta. Od 7. do 16. Augusta sa pravidelne konajú v  Lipsku letné interpretačné kurzy. Bádatelia majú stále plné ruky práce, pretože o tvorbe Bacha sa dnes nevie doteraz úplne všetko.  Preskúmaných bolo približne 80 percent jeho diela a neustále sa objavujú nové kompozície, o ktorých sa vôbec nevedelo. Výskumníci sa venujú aj tvorbe štyroch synov geniálneho skladateľa, ktorí sa potom vydali v otcových šľapajach. Carl Phillipp Emanuel Bach vďaka svojmu pôsobisku prezývaný aj „hamburský“ dokonca svojho otca zatienil.

     Hlavné Bachovo pôsobisko bol kostol sv. Tomáša, kde v roku 1539 kázal aj náš reformátor Martin Luther. Pred kostolom má Bach svoj pomník, ktorý bol odhalený v roku 1908. Bronzová socha vysoká skoro dva a pol metra  je dielom Carla Seffnera. Na jeho mieste stála stará socha, ktorej iniciátorom bol hudobný skladateľ Felix Mendelsson Bartholdy, ktorý  tiež v Lipsku pôsobil  v budove tzv. Gewandhaus. Odhalený bol už v roku 1843 a dnes  ho môžeme vidieť v neďalekom parčíku len o pár desiatok  metrov ďalej. Anna Magdaléna Bachová, druhá manželka bola tiež pozoruhodná hudobníčka barokovej éry. Zoznámili sa v Köthene, kde bola zamestnaná ako dvorná speváčka a Bach pôsobil ako dvorný dirigent. V roku 1721 sa vydala za vdovca Bacha, ktorý mal z prvého manželstva (Mária Barbara Bachová) už sedem detí. A potom sa spoločne presťahovali do Lipka 1723 so svojimi 13 deťmi z manželstva s Bachom sa už nemohla natoľko venovať hudbe. Staral sa o domácnosť a bola dobrou hostiteľkou Bachových žiakov a rodinných priateľov. Je hodno ešte pripomenúť, že dospelého veku sa z celkového počtu dožila len necelá polovica detí.

     Kostol sv. Tomáša bol založený už v roku 1212, ako kláštorný kostol augustiniánskych kanonikov (pre zaujímavosť  –  Nemci si zachovali všetky pôvodné názvy kostolov ešte z čias reformácie – aby vás to nepomýlilo, keď budete v Nemecku. Je to ich tradícia, aj keď my týchto svätých nemáme – pre vysvetlenie).  V roku 1723 sa ujal úradu Thomaskantora  – a tým nastalo najproduktívnejšie obdobie jeho života. Čo všetko tomu predchádzalo  –  to si teraz priblížme.  Keď sa úmrtím Johanna Kuhnaua dňa  5. júna 1722 uvoľnil post kantora Tomášskej školy v Lipsku, do konkurzu sa prihlásili mnohé nám známe osobnosti v oblasti vtedajšej  hudby. Medzi nimi bol aj Bach, no vybrali iného  –  vtedy už významného kandidáta, ktorým bol hudobný skladateľ  –  Georg  Philipp Teleman. Ten v Lipsku už predtým pôsobil, na začiatku storočia ako operný  riaditeľ, spieval v chrámoch, komponoval a založil Collegium musicum. Z mesta potom odišiel ku grófskemu dvoru do Sorau, neskôr do Eisenachu. V roku 1721 sa stal hudobným riaditeľom piatich najväčších evanjelických kostolov v Hamburgu. Rozhodol sa tam zostať, zdvihli mu plat (pre úsmev) tak ho tam udržali. V Lipsku vypísali nové výberové konanie, v ňom Bacha porazil kapelník z Darmstadtu Christoph Graupner. Tomu však zamestnávateľ neudelil povolenie opustiť tamojšie miesto – a tak v Lipsku, po tvrdých  diskusiách medzi radnými pánmi, ako dochované spisy dokazujú – ponúkli nakoniec post kantorovi Bachovi. Takže sa to podarilo až na tretíkrát! A tak sa ujal  svojej služby v máji 1723.  V roku 2023  –  teda pred troma rokmi,  pri príležitosti 300. výročia jeho príchodu do Lipska  –  sa mnoho toho publikovalo. Bol to pomerne náročný súboj, ktorý sa odohral pred 300 rokmi v Lipsku, ktorý som vám chcel priblížiť. V tom zápase sú tieto zvučné mená  –  Gerog  Philipp Teleman, ale aj spomínaný Christoph Graupner. No a náš Bach – ako ten, ktorý svojím dielom nakoniec zavŕšil barokovú hudbu. V Lipsku, vzhľadom na charakter svojej práce a tvorby sa považoval aj za hudobného učenca. Jeho protivníci síce používali výrazy o „nabubrelom a zmätenom štýle“, ale my dnes stojíme na strane tých, ktorí na konci Bachovho života oceňovali a uznávali mohutnosť jeho polyfónie, komplikovanosť harmónií a pôvodnosť prístupu k hudobným formám.

    Bach bol zamestnaný na niekoľkých miestach v strednom Nemecku  –  ako organista v Arnstadte a potom v kostole v Mülhausene, ako organista a neskôr koncertný majster pri kapele vo Weimare. V tom čase medzi oboma prúdmi reformácie panovalo isté teologické napätie. Rozdielne dôrazy wittenbergského reformátora Martina Luthera a ženevského kazateľa Jána Kalvína viedli k diskusii k tomu, že Bach musel v Lipsku preukázať pevnosť v ortodoxnej luteránskej  teológii. A tu je ešte dôležité pripomenúť, že tradícia chlapčenského zboru Tomanerchor siaha až do roku 1212 – je doteraz najstaršou kultúrnou inštitúciou v meste. Aj vďaka  nemu, ale samozrejme viac vďaka Bachovi je Lipsko vnímané ako centrum protestantskej duchovnej hudby. A tá škola v Lipsku exituje a úspešne pôsobí až dodnes. Andreas  Reiz, uvedený do funkcie v roku 2021 je v poradí 38.  vedúcim v jeho histórii a v poradí 18-stym   – po Bachovi. Tomanerchor pôsobil aj v časoch NDR, dokonca majú svoju Základnú chlapčenskú školu. V dobre pred revolúciou   bol však problém, čo s kostolom a duchovnou hudbou, pretože tento zbor bol vždy úzko prepojený na cirkevné prostredie.

     Na Veľký piatok 1729 predstavil Bach svoje Matúšove pašie, ktoré skladal a komponoval jeden rok. Boli to tri hodiny hudby pre dva organy, dva zbory, dva orchestre a Evanjelistu  a ďalších sólistov. Bolo to najväčšie obsadenie, aké on sám komponoval. Nie sme si istí, či ten zámer naplnil, pretože hudba pre kostol nemala  trvať príliš dlho  a mala byť takého druhu, aby nepôsobila ako hudba operná. Isté však je, že stvoril hudbu priam nesmrteľnú  –  ďaleko presahujúcu rámec a podmienky výberového konania. Šesť rokov po príchode do mesta mal „nenapraviteľný“ kantor Bach proti sebe všetkých. Ale aj bez ich podpory bol pripravený bojovať a tiež aj bojoval  –  o svoj najvyšší cieľ a ideál. Tam vytvoril väčšinu svojich diel, tam je aj pochovaný. Bolo to veľmi podnetné – toto všetko sa dozvedieť –  a isté veci si aj doštudovať.

    V druhú nedeľu nášho pobytu (05.07.2026)  počas nášho pobytu v Nemecku sme sa zúčastnili služieb Božích priamo v Drážďanoch – vo Frauenkirche, kde samotné služby Božie začali  –  práve Bachovou kantátou. Máme radi adventné koncerty, ktoré sú na youtube dostupné práve z toho chrámu, ktorý sme pri návšteve nášho partnerského cirkevného zboru navštívili niekoľkokrát. Ani tentoraz sme ho neobišli a opäť sme počuli Bacha, čo nás veľmi potešilo a obohatilo. V Lipsku vzniklo jeho Vianočné oratórium, ktoré počúvame v danom čase. A ešte k Lipsku  –  bývali sme v hoteli, ktorý bol prebudovaný z evanjelickej fary. Hneď vedľa kostol (Philippuskirche) – aj preto sa v ňom tak cítili skvele.  Originálne riešenie dotvorené prvkami modernej architektúry – a hneď vedľa priestranná záhrada. Ak budete v Lipsku  –  dávam tip na zaujímavé ubytovanie.

     A na záver ešte jedna pozoruhodná príhoda zo života hudobného génia. Bach mal koncert, neviem, či to bolo v Lipsku, či niekde inde. Na koncerte, kde mal predstaviť svoje nové hudobné  dielo, však  neprišiel nikto.  Orchester si pomyslel, že budú mať voľno  –  keďže nikto neprišiel. To, že sa tak stalo,  nás ani tak  neprekvapuje, pretože v čase jeho pôsobenia nebol príliš „populárny“.. Bach svojím hudobníkom však nedal voľno a  –  a povedal to údajne takto: „Budeme hrať pre Pána Boha, ktorý bude dnes naším jediným poslucháčom.“ Pripomenúť je potrebné, že až približne 100 rokov po jeho smrti  – jeho hudbu začal popularizovať už spomínaný Mendelsson  – Bartholdy, ktorého  poznáme ako autora jedného z dvoch  svadobných pochodov.

  A priamo z Lipska sme potom  s manželkou cestovali k Jadranu, kde nás už naše deti netrpezlivo čakali.. S veľkou a mocou vďakou Pánovi za študijno-dovolenkový pobyt v Saskom Švajčiarsku, ktorý nám dal tak veľmi veľa (Ž 103, 1-2).