Pevná pôda aj na mori

(tip z archívu: Letná búrka 1505 – júl 2024)

    Naša krajina nebola obdarovaná morom. Máme nádherné hory, aj doliny, ale more nám nebolo dané, nakoľko polohou nie sme prímorská krajina. A tak cestujeme za morom. Neraz prejdeme stovky, či až tisíce km.   Aj teraz, uprostred  horúceho leta je more obľúbenou destináciou  – aj na schladenie pri týchto tropických teplotách.  Znášať tieto tropické teploty pri mori je celkom iné, ako na našej súši. Pred slnkom sa schováte do tieňa, ale kde sa schováte pred  teplom? Príjemné osvieženie a následne aj schladenie prináša osviežujúca letná búrka. Aj teraz nedávno sa jedna skončila v Tatrách. A bolo potrebné vlahy  –  a ešte aj je na mnohých iných a ďalších miestach. Modlíme sa aj za dážď. Myslím aj na tú búrku, ktorú v lete 1505 zažil náš  Martin Luther. Tá bola tak silná a mocná, že ovplyvnila celý jeho život a na základe tohto zážitku vstúpil do kláštora. Nedávno sme išli po stopách reformácie vo Wittenbergu a Lipsku –   tak opäť prišla na to spomienka.    Letná búrka príde búrka z ničoho nič, niekedy tak rýchlo aj odíde. Aj v prímorských krajinách, ako je Chorvátsko, sme to neraz takto zažili  –  ako rýchlo prišla, tak rýchlo aj odišla. Máte aj vy takúto osobnú skúsenosť. U nás, keď taká búrka v Tatrách príde, niekedy sa zatiahne aj na dva, či tri dni. Iné je búrku zažiť na mori – vtedy, keď nemáme  pevnú pôdu pod nohami. Aj takú skúsenosť máte  –  a nepatrí medzi tie najšťastnejšie.  A možno ste si povedali  –       už nikdy viac! 

     Ako to asi mohlo vyzerať v tých biblických časoch, keď v istom príbehu sám Ježiš akoby svojich učeníkov do tej búrky pozval! Tak to čítame v známom príbehu o búrke na mori  –  aj o tom, ako Ježiš chodil po mori (Mt 14,22-33). Istá podobnosť je tu s príbehom búrky na mori, ktorú nájdeme tiež u Matúša, o niekoľko kapitol  skôr (Mt 8,23-27).  V našom príbehu je to aj správa o tom, ako Ježiš kráčal po vlnách. Predtým, než sa  tak stalo  –  dal priamo príkaz vstúpiť na loď a preplaviť sa na druhú stranu. Je tu výzva – nezostať na brehu  –  je potrebné sa vydať na cestu  –  na druhý breh. Tú cestu učeníci neabsolvujú z vlastného rozhodnutia  –  je to na  Ježišov príkaz. Plavia sa s loďkou  –  v ústrety nepokojnému vetru.  Ten „druhý breh“, či druhá strana môže označovať to, čo príde po časnosti  –  a to je večnosť. V pondelok som bol v hospici v Ľubici pri sestre, rodáčke z Važca. Citlivo kladiem otázky, ako sa má  –  a v závere  –  či je pripravená ísť aj na druhý breh? Potvrdila: túži už odísť. A tak jej slovám, ktoré s námahou vyslovuje, sa snažím porozumieť. Áno, bol to aj znak súhlasu a kývnutie hlavou. A citoval som jej Jána Ámosa Komenského, ktorý si krátko pred svojou smrťou napísal do svojho denníka: „Bože, ďakujem, že si mi domov nedal na tejto zemi.“   Boli aj iné citáty, v danej chvíli vyslovené, ale ten sa jej obzvlášť páčil a chcela si ho aj zapísať.  Aj to je cesta, či plavba na ten druhý breh. Každého z náš  –  takáto plavba čaká  –  je to len otázka času.

    Pre Židov more  bolo  vždy sídlom protibožských mocností.  Ako ste určite postrehli, aj keď sú prímorskou krajinou, nikdy  nemali  svojich vlastných moreplavcov, či iných objaviteľov nových území  –  tými sa môžu popýšiť Portugalci, či Španieli – a iní.  Židia  more považovali za prostredie, s ktorým sa nehodno len tak pohrávať. Išlo o priestor, v  ktorom prebývajú a sú sústredné mnohé temné sily. V príbehu o utíšení búrky na mori, po preplavení na druhú stranu Ježiš uzdravil dvoch posadnutých. A tí démoni prosili Ježiša, aby mohli vstúpiť do čriedy svíň, ktoré sa potom rútili svahom a utopili v mori (Mt 8, 28-34).    Zlí duchovia prosili, aby  mohli vojsť do čriedy svíň, teda do nečistých zvierat.  More, ktoré bolo (a stále je) tak nevyspytateľné, ku ktorému my chodíme dnes tak radi  často oddychovať, bolo však  aj zdrojom obživy ľudí všade navôkol.  Ježišovi učeníci boli poväčšine rybári, minimálne štyria. A to všetko, čo sa dialo okolo rybolovu potom upomínalo  –  práve na misiu medzi ľuďmi, ten duchovný rybolov, keď Pán Ježiš po bohatom rybolove povedal Petrovi: „Neboj sa, odteraz ľudí budeš loviť.“ (Lk 5,10)

    Náš biblický príbeh spomína protivný vietor  –  tomu sa  nevyhneme ani na mori, ani v našom osobnom živote. Vietor fúkal, ale boli spolu!   Všetci  boli  na  jednej lodi  – nemal každý z nich  svoju vlastnú  loď, nebolo 12 lodí na Galilejskom mori,  ale všetci boli na jednej. Boli spolu  –  spolu vošli do loďky. Môžeme tento obraz rozvíjať ešte  aj ďalej  –  a na rôzny spôsob..  Sme spolu, nemusíme byť sami, keď fúka a prudko duje v našom živote.  Na tej jednej lodi  nemusíme niesť len a len svoje vlastné bremená, ale aj bremená tých ostatných (G 6,2). Na jednej lodi  sú  rôzni ľudia, sú to  aj veľmi rôzni učeníci. Rôzne povahy, aj nálady, neprežívali všetci to isté, každý  z nich mal svoj vlastný príbeh  –  každý mal svoje zápasy a boje. Chcem sa v tej biblickej pravde nanovo utvrdiť – nie som sám,  nemusím veslovať sám. To by bolo nad moje sily  –  mám však verných a oddaných spolu-druhov  na lodi, teda v cirkvi.

     Tou loďou  – tým pevným miestom v tomto svete  je cirkev  –  ako lodička na rozbúrených vlnách tohto sveta.  Môže to  byť to naše bohoslužobné miesto, kde sa stretávame – modlitebňa  – kostol, chrám. Môže to byť tiež  „pevná pôda“ pre naše nohy, kde radi prichádzame do spoločenstva k Božiemu slovu.   Je to predovšetkým a nadovšetko sám Kristus  –  čo učeníci neskôr zažijú, keď ten protivný vietor neustále dorážal a  útočil.  Protivný vietor  rozhodne  neznamená, že ideme po nesprávnej ceste. Búrky života majú naozaj pestrú podobu v našom živote.. Pán Ježiš   tu nehovorí, prečo fúkalo, prečo je tak nepríjemný vietor  –  vôbec nehovorí na tému počasia.  Tú danú búrku vôbec nevysvetľuje  –  to nie je podstatné! Konštatuje sa, ako to píše evanjelista Matúš, že zrazu začalo fúkať.  V živote neprežívame len chvíle, keď svieti slnko  – zažívame aj prudké vetry.  Pán Ježiš nás neodvádza od reality. Keď aj loď pláva  pomaly, to neznamená, že ide zle. Tu sa dá rozvíjať tento obraz ešte na mnohé spôsoby. A možno aj vás niečo napadne  –  v spojitosti s týmto obrazom –  loď na rozbúrených vlnách.

    O  4. nočnej stráži  –  teda nad ránom prichádza k nim Ježiš. Iste, podľa Božieho časového plánu. Oni Ho nevidia, ale On už ich vidí. Boh v Kristu  nie je vzdialený, nie je ďaleký!   A aj chrám, ktorý stojí v strede obce, či mesta  – nám to môže evokovať  –  a pripomínať,  že Pán Boh  rozhodne  je blízko. A nie niekde ďaleko  –  za 7 horami a 7 dolami, ako v oných gréckych bájach a povestiach.   Často sa to stáva, keď nám okolie dáva otázku: „Kde je tvoj Boh, keď sa všetko v tvojom živote tak prudko trasie?“  A často sa trasie.  Ježiš k nim prichádza práve v tej najkritickejšej chvíli. Iniciatíva však prichádza od Pána Boha.  To slovo nevychádza z nášho vnútra, ale z Božieho vnútra. Ježiš kráča po vode –  voda, ktorá sa tu javí  ako niečo neprekonateľné  – z nej  sa vlastne stáva cesta. Nájsť si tú správnu   cestu v živote je tak dôležité. Ježiš sám je tou cestou (J 14,6) – pevnou pôdou aj v nepokojných časoch.

    Učeníci svojho  Pána nepoznajú:  „To je prízrak!“ –  volajú. Vzhľadom na možné ich predstavy v spojitosti s morom to nie je nič výnimočné. To je prízrak, to je problém!  Ježiš im tlmočí: „Vzmužte sa! Vzchopte sa!“  Nie je to  téma o počasí, o veľkosti a mohutnosti búrky,  u nás tak často obľúbená. Ježiš  im  dáva v tej najťažšej  chvíli Seba samého. Všetko je v Božích rukách, aj tam, kde strácame kontrolu nad všetkým. Aj pevnú pôdu pod nohami.  Kristus a Jeho hlas   nám všetkým aj dnes tlmočí:  „Som tu pre Teba!“    Hodnotu neurčuje úspech, majetok, postavenie, ale to Kristovo: „Ja som, nebojte sa!“   Peter následne  povedal: „Pane, ak si to Ty, rozkáž mi prísť k Tebe po vode.“ Možno je to test na overenie, či ide ozaj o Ježiša. V neistote takto volá na svojho Pána. Sú to aj mnohé   naše neistoty, keď je veľa otázok všade okolo nás. Kristus ho neodmietne  – a pozve slovami: „Poď!“ A Peter kráča aj tam, kde sa kráčať nedá!  Na rozbúrenom mori má pre svoje kroky pevnú pôdu! A to je Kristus! To je predovšetkým v srdci, nie vo vode. Tak sa deje vždy s Ježišom predovšetkým  –  On upevňuje naše kroky. Tak volá aj žalmista: „Upevni svojou rečou moje kroky..“ (Ž 118,133) Pán nás oslovuje aj dnes: „Poď!“  Vykroč!  Urob krok viery.  A  Peter kráčal,   pevnosť jeho  kroku je v Kristovi a v jeho  upriamenosti na  Krista aj na morskej hladine. Viera, to je dôvera  –  to je pevná pôda pod nohami. Je to hladina, na ktorú dokážeme vstúpiť. A kráčať po nej  –   aj napriek mnohým vlnám. Je to pevná pôda pod nohami –  aj na veľmi neistom teréne.

     Keď Peter  stratil očný kontakt, začal sa topiť.. Ježiš vystrel ruku  – a zachránil ho. Tú ruku – pravú, aj ľavú vystrel aj na kríži  –  a zachránil nás všetkých. Kde na loď vstupuje Kristus, tam vietor tíchne. A prichádza záchrana  zhora. Nie je to Petrova  odvaha, je to Kristus. On je vždy pevnou pôdou pre náš život, nech by sme prežívali akúkoľvek búrku a chvenie.

  (Voľne spracované podľa kázne br. biskupa VD Petra Mihoča  –  v Kojaticiach 2. augusta 2026, pri 25. výročí posviacky modlitebne)