Koruna a korene
Nie ty nesieš koreň, ale koreň nesie teba.
Módna vlna, ktorá zasiahla všetkých nás – a trvá už niekoľko rokov – pátrať po našich predkoch. Veľmi nás zaujíma – kde žili, ako žili, čo robili, čomu sa venovali.. Takéto otázky sú priam bez konca. Uvažujeme nad tým, kde sú naše korene, ako asi vyzerali naši predkovia? A niečo na ten spôsob a štýl. Ak máme fotografie týchto našich predkov, tak radi zalistujeme v rodinných albumoch. Oblastné archívy sú dnes pomerne často navštevované, kvôli získavaniu všetkých potrebných údajov. V kronikách sa tiež často listuje z dôvodu vypátrať čo najviac informácií o našich predkoch. Zaujímavé údaje o našich predkoch, ako sa volali, ako žili.. A všetko to, čo s nimi súvisí.. A sú aj ľudia v našom okolí, ktorí sa tomu aj skutočne a veľmi intenzívne venujú. Mňa vždy a nanovo udivujú moji pra-pra rodičia. Žili na konci 19. storočia. Volali sa: Priscak Lyipovszki Anna (1844-1898) a Priscak Istvan (1840-1892). Viem o nich len preto, lebo ich náhrobné kamene sú z kvalitnej žuly – a v mojej rodnej obci Kojatice stoja dodnes. Aj v túto ostatnú prvú augustovú nedeľu som pri nich bol. Nemohol som ich obísť. Nežili dlho, pomerne krátko. A to ma tiež zaujíma, prečo tak pomerne krátko. Je pravdou, že ľudia v tých časoch nežili dlho, až na malé výnimky. Vždy pri ich hroboch sa zastavím s bázňou a chvením. Aj naposledy.. Pra pra.. Aj vďaka nim som ja tu dnes. A čo tí vaši.. Viete niečo o nich? Vaši: pra-pra.. Spomínate si aj na tých, čo ste ešte poznali, aj na tých, ktorých vám mená pripadajú veľmi cudzo. Aj ja som také malé ohnivko v reťazi tých mnohých generácii, ale ohnivko veľmi dôležité. Bez nich, či bezo mňa tá reťaz by nebola úplná a to ohnivko by chýbalo. V tej línii a generácii predkov nie sme sólo, ale vždy v istom kontexte, do ktorého úžasne, jedinečne a tak originálne zapadáme.
Naše korene. Naše duchovné korene? Kde ale sú? Kde by sme ich mohli nájsť? Pán Ježiš Kristus povedal počas jedného tropického dňa žene Samaritánke pri Jákobovej studni: „Spasenie je zo Židov.“ (J 4,22) Počas poludnia nechcela nikoho stretnúť, stretla priamo Mesiáša! Chcela sa všetkým vyhnúť a v čase siesty išla nabrať vodu pre seba a svojich. S nikým nechcela byť v kontakte – a tu sa dostala do kontaktu priamo so Synom Božím! A dozvedela sa mnohé zaujímavé informácie – nielen o sebe (čo ju šokovalo), ale aj o Tom „Neznámom Pocestnom.“ Spasenie je zo Židov. To sú naše duchovné korene. Vychádzajú zo židovstva. Aj naše osobné spasenie má tento kontext. Je zo Židov. Spasenie všetkých ľudí pochádza z tohto jedinečného zdroja. Nie mimo nich, teda Židov. Zrodilo sa v istej konkrétnej historickej udalosti v židovskom vyvolenom Božom národe. Vždy, keď stretnem Židov v Tatrách, tak ich veľmi rád, vďačne a s úsmevom pozdravím: „Schalom“. Veľmi pohotovo zareagujú a sú veľmi úctiví. Spomeniem si, vždy pri stretnutí s nimi, že naše spasenie je zo Židov. A som za to veľmi. veľmi vďačný.
Ap. Pavel v liste Rímskym v 11. kapitole rozoberá, že pohania boli priamo vštepení do Izraela. On ako prvý pochopil a prijal, že Božie kráľovstvo nie je iba pre Židov, ale aj pohanov. Skrze Krista sa rozšírilo aj na pohanov. O tom píše, vydáva mocné svedectvo vo svojich viacerých listoch. Píše o tom, že Kristus zboril priehradný múr medzi pohanmi a Židmi (Ef 2,11-22). Na inom mieste vo svojom inom liste spomína výstižný príklad s olivovníkom. A píše: „Nezabúdaj, že nie ty nesieš koreň, ale koreň nesie teba.“ (R 11,18) Pozoruhodný obraz z prírody. Tak, ako Pán Ježiš čerpal námety pre podobenstvá z prírody, tak aj Jeho verný nasledovník, ap. Pavel. Ešte predtým v našej kapitole napísal: „Nevystatuj sa nad ratolesti..“ Inými slovami: nevyvyšuj sa nad ostatných.. Nebuď pyšný.. A nezabúdaj, že nie ty nesieš koreň, ale koreň nesie teba. Veľmi mocné, pravdivé. Zo života – do života.
A ten olivovník je vám veľmi zaujímavý strom. Náš sprievodca pri návšteve Getsemane v roku 2009 nám vravel, že v nej sú olivy ešte z čias Pána Ježiša Krista. Ak je to tak, tak tie počuli modlitbu Pána Ježiša: „Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich, ale nie ako ja chcem, ale ako ty.“ Na inom mieste (pri odbornom výklade) sme počuli, že môžu mať až 700 – 800 rokov. Ale korene sú naozaj veľmi zaujímavé a pozoruhodné, pretože z nich môže vyrásť nový výhonok, aj keď oliva zhorí. Takže áno, korene môžu byť z čias Pána Ježiša Krista. Pán Boh to veľmi premyslel v prírode. Aj v súčasnosti mnohé olivy zhoreli v tých mnohých letných požiaroch. Sledujeme to takmer dennodenne v správach. Korene sú teda veľmi dôležité.
Určite ste si všimli, že koruny stromov kopírujú priam koreňový systém týchto stromov. Dalo by sa povedať: aké korene, taká potom neraz aj koruna. Skoro to vyzerá ako na zrkadlový obraz – keď koruna kopíruje korene, alebo naopak. Udivujúce, priam famózne. Ako to všetko náš Stvoriteľ múdro zariadil! Všetko sa od toho odvíja aj v ľudskom – tom duchovnom živote. Ak máme korene, nemôžeme rozhodne duchovne vyschnúť. Korene sa ale musia polievať a prijímať výživu z pôdy. V tomto období sucha nad tým uvažujem ešte aj takto. Pri nedostatku vlahy, v týchto tropických teplotách korene sú v mnohom namáhané, aby uživili korunu. Je to neraz aj koruna krásy. Podľa jej siluety vieme, o aký strom sa jedná. Koruna je preto tak dôležitá, pretože odchytáva čo najviac slnečných lúčov. Koruna – to je súhrn konárov. Stromom slúži na získanie dostatočnej veľkej plochy pre príjem slnečného žiarenia kvôli fotosyntéze. A tie korene sú namáhané práve v tomto období, aby tá koruna nám poskytla tieň v týchto teplotách, keď rekordy padajú každý deň. Rekordy nielen denných, ale aj nočných teplôt. A už sa od pondelka zmenili a včera prišli ďalšie. A predpokladá sa, že tak sa bude diať aj dnes. A akú námahu musí vynaložiť strom, aby nám poskytol v tak tropických dňoch – nám tak žiadanú úľavu. Prudko ťahá výživu z koreňov, aby koruna nám vždy poskytovala útočište tieňa lahodného výdychu, či aj odpočinku. A tie naše chladné chrámy v tomto období ponúkajú niečo podobné – uprostred ktorých sa ocitáme aj počas tohto leta – nám poskytujú nielen duchovné osvieženie, ale aj prijemný tieň, či dokonca tak vytúžený chlad.
Sme nesení. Korene nás nesú. Môžeme prinášať ovocie a nemusíme byť suchou ratolesťou na vínnom kmeni nášho Pána (J 15,1-17). Nie ty nesieš koreň, ale koreň nesie teba. Som ohnivko v generácii mnohých. Sme vďační za naše korene. To som si uvedomil aj pri nedávnej návšteve mojich rodných Kojatíc. Korene sa môžu potom odzrkadliť aj v duchovnej korune nášho života. Korene a koruna. To nie sú len podobné slová, s ktorými by sme sa hrali. Je to niečo veľmi blízke a na seba nadväzujúce. Sledujte tú podobnosť a v mnohom budete neraz až šokovaní.
Sme nesení. To mi pripomína ten známy príbeh – Stopy v piesku. Obraz na brehu mora nám nemusí byť neznámy. Istý autor sa teší, že vedľa jeho stôp sú ešte ďalšie stopy – stopy Pána. Tie sa však v istej chvíli stratia. Prišlo utrpenie, bolesť – plač. A ten autor príbehu konštatuje, že stopy Pána Ježiša sa stratili. A Pán mu odpovedá a pripomína, že tie stopy, ktoré si myslel, že sú jeho vlastné, sú stopy Jeho, ktorý ho dennodenne nesie.
Sme nesení – už toľké generácie. Už od biblických čias, ak by sme rátali len tie dve tisícročia existencie kresťanstva. Na jeho začiatku boli veľkí apoštolovia Peter a Pavel. Na tých sme spomínali ešte koncom júna. To sme boli už v Nemecku, v Saskom Švajčiarsku a prežívali sme tiež také teploty. Som vďačný, že som mohol absolvovať cestu po stopách ap. Pavla aj v Grécku v roku 2025, aj v Turecku 2026. Začiatkom júla, teda leta a prázdnin to boli vierozvestovia Cyril a Metod, Majster Ján Hus. A potom v stredoveku náš reformátor Martin Luther. A nanovo sme zažili počas tohto leta Wittenberg, premiérovo Lipsko. A môj milovaný Bach, ktorý tvoril práve v tomto meste! Aj jeho niesol ten Boží koreň, ktorý mu dal komponovať tak nádhernú a geniálnu hubu.
Naše korene. Naše luteránske korene. Aj pri tejto príležitosti nanovo ďakujeme za ne. Nech naše neviditeľné duchovné korene viditeľné – a sú neprehliadnuteľné na našej životnej korune ovocia viery, lásky a nádeje. Haleluja