Uprostred chrámu I
..aj v polčase leta
V mnohom pozoruhodný Žalm s číslom 48 má ešte pozoruhodnejší pomyselný svoj stred. Je to 10. verš, kde čítame: „Na Tvoju milosť myslíme, ó Bože, uprostred Tvojho chrámu.“ Je to žalm pochádzajúci od Kórachovcov, ktorí sa venovali chrámu a službe v ňom. Išlo pravdepodobne o nejakú rodinu, či lévijský kmeň, ktorí sa podieľali na pravidelnej službe v chráme. Považovali to za milosť, že môžu slúžiť priamo v jeruzalemskom chráme – k oslave a chvále Božej. Mohli tak konať priamo v epicentre všetkého diania – uprostred veľkolepého chrámu postaveného kráľom Šalamúnom. Aj oni – slúžiac v ňom, boli uprostred všetkého diania – priamo uprostred prúdenia Božej milosti a lásky. Môcť slúžiť Pánovi je milosť, nie samozrejmosť. Je to výsada, je to privilégium. V našom cirkevnom zbore sme mali prvého zborového dozorcu, ktorý mal svoje osobné krédo: „Všetko je milosť Božia, to ostatné je len pechorenie sa.“ A vy už viete, že tieto slová patria lekárnikovi Samuelovi Búľovskému. Bol dozorcom vo Veľkej – a keď vznikol samostatný zbor vo Vysokých Tatrách, tak sa stal jeho zborovým dozorcom. Slúžil tými darmi, ktoré od Pána prijal. Môcť slúžiť Pánovi – to je milosť Božia. To boli kedysi Kórachovci – to sme my dnes, ktorí slúžime v našich chrámoch. Všetci tí, ktorí sa o naše chrámy starajú – tým patrí vždy a nanovo naše úprimné poďakovanie. Otvárajú nám ich s láskou, vítajú nás a všetkých ostatných v nich. A je to milosť pre nás všetkých, ktorí do týchto chrámov pravidelne prichádzame. Je to pre nás priorita – aj na prelome leta. Patríme do stredu chrámu. Máme v ňom svoje miesto. My sme uprostred toho duchovného diania, ktoré sa v ňom pravidelne koná – nie niekde na boku, na okraji, či dokonca na periférii, či úplne mimo.
Pán Ježiš Kristus po svojom vzkriesení prichádzal do stredu zhromaždenia, k svojím učeníkom. To je zvesť evanjelií. Máme o tom viaceré správy, ako sa tak dialo po Jeho vzkriesení. Do stredu, aby ho všetci dobre videli. Tak to konštatuje aj evanjelista Ján: „..prišiel Ježiš a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj Vám!“ (J 20,19) Jemu patrí to centrálne postavenie. On patrí do stredu nášho zhromaždenia – aj do centra nášho života, do centra našej pozornosti. Nielen v chráme, ale aj v našom osobnom živote – živote viery, lásky a nádeje. Pán Ježiš pri svojom verejnom účinkovaní – postavil človeka do prostriedku jeho pozornosti. Človeka postavil do stredu Božieho záujmu – taká bola a stále je Božia vôľa. Všetko pre človeka. A vy viete, že to bola práve žena hriešnica (J 8,1-11), ktorú keď prichytili pri cudzoložstve, tak farizeji ju postavili do prostriedku. Ako dobre urobili. Ani netušili, ako tým veľmi Ježišovi poslúžili. Dali ju do prostriedku – aby ju všetci pranierovali – Ježiš si postavil človeka do stredu, aby mu preukázal lásku a milosrdenstvo. Človeku v strede dal novú príležitosť – pre odpustenie. Veď On neprišiel odsúdiť, ale zachrániť ho(Lk 19,10). A odsúdiť je tak jednoduché! Taká je to taká symbolika – človek je v strede Jeho záujmu, postavil ho do prostriedku svojej lásky – do epicentra svojho totálneho nasadenia na jeho záchranu. Ten človek, ktorý potom Pána Boha a všetko to, čo je s Ním spojené – odsúva na perifériu, na okraj. A nakoniec Pána Boha vytesňuje zo svojho života.
Nad tým všetkým smieme uvažovať, keď sme uprostred chrámu. Sme uprostred leta – skončil júl a dnes začína august. Prichádzame do nich aj v pohode leta, aj v závejoch zimy, ako to napísal v jednej básni Ján Solovič. V lete prijemne tienia, v zime je to o niečo horšie. Príležitosťou, kedy si to môžeme všetko nanovo uvedomiť je aj pamiatka posvätenia chrámu. Aj vtedy sme uprostred toho chrámu, kostola, či modlitebne, keď si to nanovo uvedomujeme a to prežívame. My, v našom cirkevnom zbore – vo Vysokých Tatrách to máme na prelome leta. Koncom júla, teda presne – 24. júla 1887, keď bol posvätený kostol v Novom Smokovci a potom 3. augusta 1902 sa konala slávnostná posviacka chrámu Božieho v Tatranskej Lomnici. Ten prvý mal nedávno svoje 139. narodeniny, ten lomnický v poradí blížiace sa 124. Niečo už vyše 100 rokov. Je s nimi spojená mnohá – aj pohnutá história. Prvý chrám v Tatrách, pod Slavkovským štítom MUDr. Szontagh dokončil až po 11. rokoch od otvorenia svojej prvej liečebne, čo sme si pripomínali práve pred mesiacom – 1.júla. Odvtedy už uplynulo plných 150 rokov (1.7.1876) Kúpele a náš chrám boli v minulosti veľmi úzko prepojené – práve cez Mikuláša Szonatgha, zakladateľa (11.8.1843 – 02.12.1899). Nemal dostatok finančných prostriedkov, počas leta organizoval koncerty a zbieral financie na jeho výstavbu. Výťažok z každého letného koncertu vkladal do stavebného fondu.
Chrám v Tatranskej Lomnici dali postaviť dve slavónsko-chorvátske grófky – Katarína a Jolana Pejacsevisch. Vždy s úsmevom skonštatujem, že už viem, prečo k Jadranu do Chorvátska veľmi rád cestujem každý rok. Jedna bola luteránka – a druhá kalvínka – svorne budovali chrám, aby aj pod Lomnickým štítom, priam na „vychytenom mieste“ bol nádherný stánok Boží. Aby platilo to biblické: „Ajhľa, stánok Boží s ľuďmi.“ (Zj 21,3) A tí ľudia – patria do jeho stredu – nie niekde na okraj. A podarilo sa – vďaka Božej milosti. Stalo sa tak na prelome leta – 3.augusta 1902. A práve dnes si pripomíname ničivý požiar chrámu z 1. augusta 1981, keď bolo tak horúce leto, ako práve toto. V ten deň bola dokončená nová šindľová strecha – v ten deň aj zhorela do tla. Dnes je tomu práve 45. rokov. A všetko bolo potrebné začať odznova.
Modlitebňa v mojich rodných Kojaticiach – pri Prešove má iba 25 rokov, keď sa posviacka konala tiež uprostred leta – 2. augusta 2001, rok po tom, ako môj nebohý otec, Jozef Kušnír, kurátor odišiel do večnosti. Nedožil sa tej slávnosti, Pán si ho povolal „uprostred“ práce – po všetkej aktivite, ktorú s láskou pre toto dielo konal. V nedeľu (teda zajtra) si to pripomenieme na ďakovnej slávnosti. Je to iba štvrtina storočia – a predsa máme za čo ďakovať. A zároveň myslieť na milosť Božiu, uprostred toho úžasného priestoru, ktorý mi v mnohom pripomína naše tatranské chrámy – svojou komornou atmosférou a útulnosťou. V polčase leta a prázdnin – patríme do stredu tejto modlitebne, pretože sme v centre Božej pozornosti, priazne a lásky nášho nebeského Otca. Je to však neraz aj tak, že človek sa tak rád dnes izoluje, sám sa vylučuje a odchádza preč, pretože práve vtedy sa mu to nehodí. Má iný program – vyhovára sa, ako v tom podobenstve o veľkej večeri (Lk 14,15-24). Aj by šiel, ale má práve niečo iné, čomu dá prednosť v danej chvíli.
Hodil by sa dobrý príklad. Mám ho po ruke. Je to kázeň o uhlíkoch. Istý kazateľ prišiel navštíviť svojho člena, ktorý prestal chodiť do spoločenstva. Bola zima, práve ho našiel sedieť pri kozube. Pozdravil sa, prisadol si k nemu. Mlčky pozorovali blčiaci oheň. V istej chvíli vzal kutáč – jeden uhlík odsunul od pahreby – a obaja videli, čo sa stalo – ten uhlík začal pomaly hasnúť a chladnúť. A obaja to sledovali tak, ako by to videli po prvý krát. Po istej chvíli ho potom vrátil a uhlík sa opäť rozhorel. A potom onen muž povedal kazateľovi: „Na budúcu nedeľu prídem do chrámu!“ Veľavravný príklad. Už ste ho počuli, ale vždy sa k nemu smieme vrátiť. Uhlík potrebuje pahrebu. To platí nielen o duchovnej rodine, ale ak o ten vlastnej. Ak nemá pahrebu – to tak potrebné spoločenstvo – ľahko vyhasne. Viera – to je ako ten uhlík. Viera potrebuje spoločenstvo, ktoré tvorí duchovnú rodinu. Ten zápas našich predkov, aby mali svoj vlastný chrám je zrejmý. U nás, v tatrách, aj všade inde. A ten zápas, aby stála modlitebňa, aj u nás v Kojaticiach je nám tiež známy. A môj nebohý otec bol pri tom všetkom. S vďakou na neho spomíname. Ako aj na všetkých ostatných, ktorý nás už predišli do večnosti.
Veľmi dobre poznáme dobre pieseň: „Príď do nášho stredu Pane, Pane, Pane.. Príď do nášho stredu Pane, Pane..“ A viem, že Pán prichádza tam, kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v Jeho mene (Mt 18,20). Príď do nášho spoločenstva brat – a sestra v Kristu. Patríš tu – nie niekde na perifériu, ale do jeho stredu, do epicentra Božieho diania – vždy v prvý deň po sobote.