Eliáš  –  plný horlivosti  II

    Prorok Eliáš zažil vrcholnú chvíľu svojho života.  O tom sme uvažovali pred týždňom. Udiala sa na vrchu Karmel. Oheň zostúpil z neba a zapálil obeť. Pravé bolo oddelené od nepravého. To nepravé bolo dokonca zničené a –  potom prišiel dážď. Doba sucha skončila. U nás doba sucha pokračuje. Vysychajú aj stromy  –  sestra Mária z Kožuchova mi písala, že u nich  tráva vyschla a niet už ani čo kosiť.  Doba sucha, ktorá nás v tomto roku trápi.  Aký  ťažký to bol rok hneď po 2. svetovej vojne – 1947, keď od jari  –  do jesene vôbec nepršalo, si môžete prečítať v predchádzajúcej úvahe, 1. časti tejto série.

    O niekoľko dní Eliáš sedel pod kríkom a priam si zúfa nad svojím životom. Vlaha prišla, občerstvenie pre prírodu prišlo – no v národe nebadať nejaké prebudenie. Tak dlho čakali na dážď – nič výnimočné sa v tejto kapitole nespomína. Očakávali by sme prebudenie  –  prinajmenšom vďačnosť Božieho ľudu. Nič také nie je zaznamenané v tejto kapitole. Je tu pravý opak.  Úplný opak  vidíme aj u samotného proroka –  dostávame sa  z nejakého jeho duchovného vrcholu  –  na úroveň hlboko pod morom. Obrazne povedané – z Gerlachovského štítu  – do úrovne Mŕtveho mora.  Vyčerpaný a sklamaný Eliáš prosí Boha, aby dokonca aj zomrel.  Rozumiete tomu? Ja moc ani nie..  To je ale zvláštna pravda viery. Aj po najväčších víťazstvách viery a duchovných víťazstvách môže prísť únava.  Človek, ktorý zažil Boží zázrak, môže dokonca zápasiť s pochybnosťami. Keď sledujeme život proroka Eliáša, tak vidíme ho na vrcholoch, ale aj v jeho údoliach. V tej predchádzajúcej kapitole sme videli jeho odvahu, v kapitole 17. jeho pokoru.  V tejto 19. kapitole vidíme pre zmenu jeho skľúčenosť. Vidíme ho takmer na dne, očakávali by sme, že bude prežívať radosť a pokoj. Je totálne vyčerpaný – fyzicky, aj duchovne. Tento jeho príbeh nám pripomína, že ani Boží služobníci nie sú imúnni voči depresii, či dokonca vyhoreniu. Nebál sa 450 Baalových  prorokov – a tu mu zrazu naháňa strach jedna jediná žena, pred ktorou dokonca  uteká. Po všetkých Božích zásahoch – pri potoku Kerít, kde ho kŕmili krkavce, v Sarepte, pri vzkriesení syna vdovy, či na Karmeli, by sme očakávali celkom inú reakciu od neho.  Aspoň takto nám to vraví naša logika – či naše očakávanie. To sú naše ľudské konštrukcie a očakávania  –  a teraz ho tu vidíme, že sa správa akosi iracionálne.  Čo by inokedy zvládol, to sa mu javí ako neprekonateľné. To asi pravdepodobne spôsobuje depresia.

  Môžeme uviesť aj nasledovný príklad: Izraelci  po  10-tich ničivých egyptských ranách vyšli z Egypta.   Bez toho by ich faraón nebol  pravdepodobne prepustil. A čoskoro videli, ako sa Červené more pred nimi rozostúpilo. Akoby na to zabudli na ceste púšťou a Mojžišovi vyčítali, že ich vyviedol na púť zomrieť.  Tak ľahko zabudneme na Božie dobrodenia a Jeho zázraky (Ž 103,1-2). Boh mu to nevyčíta, že sa bojí  – a nepripomína mu: „Spomeň si na Karmel, a na to , čo si tam zažil! Prečo pochybuješ tak veľmi  o mojej moci. Pán Boh pozná našu krehkosť. Ten vzácny poklad máme ukrytý v hlinených nádobách (2 K 4,7-18). Alebo: „Kto stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol!“   –  napísal ap. Pavel (1 K 10,12).  Boh mu ani  priamo nepovie, aby sa nebál. Tak, ako to často počujeme v Biblii: „Neboj sa!“ (V Biblii je to 365x) Dopraje mu oddych, spánok, jedno a potom príde na rad rozhovor. To je lekcia aj pre nás  –  Boh rieši človeka, ako celok. Skôr, než prehovorí k našej duši, postará sa o naše telo.

     Eliáš opúšťa svojho sluhu, odchádza sám do púšte. A tam si zúfa nad svojím životom.  V jeho správaní vidíme niekoľko varovných signálov. Zostáva sám, dištancuje sa od ľudí, hoci v Izraeli bolo ešte 7.000 verných (19,18).  Veľmi nebezpečná je izolácia. Človek si myslí takým spôsobom: „Nikto mi nerozumie.“  Aj ja si to niekedy myslím. Vy nie?  Preto je dôležité práve vtedy sa neizolovať a neopúšťaš  spoločné zhromaždenia (Žid 10,25).  Akoby svoj pohľad odvracia od Pána Boha. Podobá sa Petrovi na mori, keď začne klesať, keď prestane hľadieť na Pána Ježiša (Mt 14,28-31).  Z tohto dôvodu aj list Židom nás vyznáva: „Hľaďme na Ježiša, pôvodcu a Dokonávateľa viery.“ (Žid 12,2)     

     Naplno sa ho zmocnila aj  skepsa, možno očakával aj prebudenie v národe. O tom v tejto kapitole vôbec nečítame. Eliáš sa sústreďuje na seba, doteraz myslel na iných, teraz myslí iba na svoju vlastnú bolesť.  Keď sa to všetko začína točiť iba okolo mňa, hrozí nám duchovné nebezpečenstvo.  A tak sa vzdáva takmer všetkého, vzdáva sa služby, vlastného života, vzdáva sa budúcnosti – úplne všetkého.  Ako keby zabudol na to všetko, čo prežil len pred niekoľkými dňami. Jeho slová v úvode 19. kapitoly sú prejavom hlbokej beznádeje. To, čo zažil Eliáš, je podobné tomu, čo v službe zažívajú mnohí dnes. A tu musím otvorene povedať, že mu rozumiem. Nič z toho, čo tu píše, mi nie je vzdialené  – iste nezúfam si nad životom až tak, ako Eliáš. Rozumiem tomu, čo je únava, strata záujmu u Božieho ľudu, beznádej. Pozoruhodný je verš 4: „Nie som lepší, ako moji otcovia!“  Kto mu však povedal, že je lepší. Uveril vlastným očakávania. Myslel si o sebe viac, ako treba. Niekedy si o sebe myslíme viac, ako by sme mali.  Iných považujte za hodnejších, ako seba samých (F 2,3). Aby sme si nemysleli o sebe viac, ako treba, ale ako Boh komu udelil mieru viery (R 12,3). K jeho stavu však ešte prispeli –  aj fyzická vyčerpanosť – keď ste unavení  –  máte iné vnímanie  –  to sám pozorujem na sebe. Všetko vám príde také smutné a skľúčené. Nikdy by sme nemali prijímať dôležité rozhodnutia, keď sme veľmi unavení. Popri fyzickej prichádza aj emocionálna  vyčerpanosť. Luk, ktorý je zlomený, sa nakoniec zlomí. Boh nás nestvoril na neustály výkon. Podobné zápasy prežívali aj Mojžiš (4 M 11,10-17) alebo aj Jonáš (4,  8-9).

       Eliášov stav vnútra by sme mohli diagnostikovať aj  ako chaos. Aj ten môže Pán Boh použiť  –  na budovanie niečoho nového. Spomeňme si na chaos  –  ten na začiatku, ešte pred stvorením sveta. Ten sa môže stať materiálom, ktorý môže Boh použiť v prospech budovania nového stvorenia. To je potenciál možného nového začiatku. Ako vtedy  –  na začiatku existencie sveta. Pán Boh tri dni oddeľoval  –  a potom postupne napĺňal.  Ten chaos  –  je pre Pána Boha príležitosťou pre tvorbu niečoho nového. Aj za taký čas môžeme poďakovať  –  a nemusíme ho hneď zatracovať. A my to často niekomu povieme: „Daj sa dokopy.“ A my môžeme nakoniec povedať  –  platí to práve pri Eliášovi: „Boh ho dal dokopy.“  Boh ho dával dokopy za nejaký čas. Aj v tom vnútornom napätí a strachu  –  Boh môže vykonať veľa nového. Ten vnútorný chaos – nemusí  byť ako zlyhanie človeka, ale ako miesto a priestor pre to nové, čo dokáže stvoriť iba Boh. A to nazývame – nové stvorenie. Božie slovo je úplne otvorené, nič neprikrášľuje o vnútornom rozpoložení Eliáša. Nevykresľuje ho ak duchovného hrdinu a „guru“, ale po Karmeli  úplne otvorene píše aj o jeho nedostatkoch. A v  tom budeme pokračovať nabudúce.