Eliáš – plný horlivosti III
(tip z archívu: Púšť preverí naše hodnoty – marec 2022)
Pri úvode 19. kapitoly 1.knihy Kráľov sa potrebujeme ešte zastaviť. Máme tam toľko pozoruhodných skutočností, že sa musíme pri nich ešte pristaviť. Na veľmi malej ploche je tam zapísané veľmi veľa – na prvý pohľad aj protirečivých informácii.. Eliáš sa naľakal kráľovnej Jezábel – v strachu o svoj vlastný život. A neskôr chce vlastne zomrieť pod tým obrovským Božím tlakom, ktorý cítil vo svojom vnútri a vo svojej duši. Naľakal sa – v pude sebazáchovy – a potom chce zomrieť.. Zvláštne! Ide vám to dokopy? Ak mal tú túžbu – mohol si počkať na mužov kráľovnej Jezábel, ktorí by sa o neho v tejto oblasti určite postarali. Ak chcel zomrieť, prečo išiel až na tak vzdialenú púšť, keď musel prekročiť hranice svojej vlastnej krajiny. Ak si zúfal nad vlastným životom – mohol s ním skoncovať – skokom do nejakej priepasti. Prepáčte, že až takto uvažujem – ale nutne prichádzajú mi na myseľ aj také myšlienky.
Je to tu oveľa zložitejšie, ako by sme si mysleli. Nie je to až také jednoduché – písať o tom všetkom. Eliáš sa vydáva na púšť – vzdialenú na jeden deň cesty – aby možno aj „vyskúšal“ Hospodina, ako s ním celkovo naloží. Niektorí vykladači prekladajú, že vydal sa na púšť – v ústrety svojmu „osudu.“ To slovo v zásade nepoužívam – teraz som ho použil, aby sme porozumeli jeho vnútornej rozorvanosti a jeho vnútornému svetu. Vydať sa na púšť – to nie je len geografický údaj. To je niečo ešte aj iné. Pán Ježiš na začiatku verejného účinkovania ide tiež na púšť. Je tam aj uvedený dôvod, aby Ho diabol pokúšal (Mt 4,1). Nemá absolútne nič zo sebou, ale ani Eliáš si nič nevzal – očakáva, ako s ním Hospodin naloží. Už to – ísť do púšte – bez zásob potravín – znamená nepriamo rozsudok smrti. Ide na veľmi vzdialenú púšť, aj keď ich mal niekoľko oveľa bližšie – sýrsku púšť, alebo tú zajordánsku. V našom texte – ide naozaj o niečo oveľa viac, ako sa na prvý pohľad zdá – pri takom letmom, či dokonca povrchnom čítaní.
V jeho náreku: „..vezmi si život môj, lebo nie som lepší, ako moji otcovia..“ – sa ozýva nárek mnohých predchádzajúcich generácii. Už sme to zmienili minule, že niečo podobné prežíval aj Mojžiš (4 M 11,10-15). Niečo podobné nájdeme aj u Izaiáša – v jeho posolstve nadarmo (49,4), či aj u zbožného Jóba (7,15). Vo všetkých týchto prípadoch sa netúži po smrti – ako takej – či pre ňu samotnú. Nemožno ani povedať, že smrť je tu vnímaná a pociťovaná ako možná úľava, ktorá môže prísť – vzhľadom na veľký duševný tlak, ktorému je aj Eliáš vystavený a ktorému nemožno takmer ani odolať. Túžba zomrieť sa vlastne stáva „modlitbou“, výkrikom z hlbín duše k Tomu, ktorý ako Jediný môže zachrániť a spasiť. Možno inými slovami by sa to dalo aj takto pomenovať: „Teraz uvidím, či sa Hospodin o mňa naozaj postará..“ A dáva mu na to akoby celý deň, keď kráča na veľmi vzdialenú púšť. Pripadá nám to, akoby Ho skúšal, vyslovili sme v úvode, či sa o neho postará. A my vieme, pretože poznáme záver tejto kapitoly, že sa aj postaral.
Púšť je pre Eliáša dokonalou nocou, nerozumie Božiemu konaniu, podobne ako Mojžiš nerozumie Božiemu konaniu voči tvrdošijným Izraelcom. Ako Jonáš nechce prijať plán Božieho milosrdenstva a odpustenia nepriateľom. A tu všetci akoby predpovedali to Ježišovo gesto a Jeho modlitbu v Getsemane. Aj On nerozumie Otcovmu konaniu – no napriek tomu sa zveruje do jeho rúk, do Jeho vôle: „..tvoja vôľa nech sa stane.“ A ten žalm 22 je toho dokonalým obrazom – to je jeho modlitebný zápase a boj – hlbší, veľmi hlboký, než aký by sme predpokladali. A Eliáš dostáva odpoveď na tom istom mieste, ako kedysi Hagar, keď utekala pred svojou paňou Sárou. Tam sa mu otvára nová budúcnosť, Pán Boh má s ním ešte svoje plány, ešte svojho proroka potrebuje, ešte má s ním dôležité stretnutie a schôdzku na vrchu Chóreb.
Vráťme sa ale ešte na tú púšť. Ide veľmi ďaleko, až do Beér-Šeby – to je celkom na juhu krajiny. V Biblii existuje slovné spojenie: „od Dánu – až po Beér – Šebu“ – to je ako my neraz povieme: „Od Tatier – k Dunaju.“ V prípade Izraela to išlo o severnú hranicu – Dán, až po juh, kde sa nachádzala Beér – šeba. V Komárne žila sestra Eva Cabáneková, ktorá mi vždy posielala pozdrav, v ktorom zmenila poradie: „Od Dunaja – k Tatrám.“ Z Beér-Šeby pochádzal Jákob, kde utekal pred svojím bratom Ézavom – je to východiskový bod jeho úteku. U Jákoba to bolo tiež zo strachu pred smrťou – aj u Eliáša. A tak obidvaja, čo ich vzájomne spája: utekajú pred strachom zo smrti. No napriek tomu sa to vlastne stáva útek do života, či k životu – v tom plnom slova zmysle. Odchádza zo známeho sveta – do neznámeho. Povedané dnešnou modernou rečou – uteká zo svojej komfortnej zóny. Je to veľmi silná skúsenosť, ktorú prorok potrebuje – a tak často ju potrebujeme aj my. Vyjsť zo seba – vyjsť zo zaužívaného – je neraz veľmi náročné, ale len to vedie vlastne do života. Sme teda pozvaní opustiť známe uličky tohto sveta. A to je taký paradox – to nám blízke prostredie je charakterizované naším, doteraz nevyliečeným strachom. Odchádza z poznaného, do nepoznaného.
Eliáš má aj svojho sluhu – človek takého postavenia ho aj mohol mať. Necháva ho tam – to, čo bude diať potom – bude už ozaj len medzi ním a samotným Bohom. A to bude všetko na púšti. V hrebrejskom jazyku je púšť midbar. Základom hebrejských slov sú iba spoluhlásky: dbr – v prípade toho slova. Tieto spoluhlásky tvoria základ slova: hovoriť alebo povedať, po hebrejsky: dábar. Ale tu ide aj o slovo samotné: slovo. Púšť je miestom bez civilizácie, bez budúcnosti, bez možnosti prežitia – no zároveň sa stáva miestom a priestorom pre – slovo. Práve tam zaznieva slovo – v tomto nehostinnom prostredí. Eliáš odchádza na púšť, aby sa tam stretol so živým Slovom. Spomeňme si na všetky púšte, ktoré sa spomínajú v Biblii. Putovanie Izraelcov púšťou počas 40 rokov. Prorok Ozeáš dokonca spomína, že púšť je miestom zasnúbenia (2,16). Ján Krstiteľ ide tiež na púšť. Je to miesto skúšky, istého druhu preverenia, ale aj miestom, kde hovorí Boh ku človeku – vo všetkom tom, čo prežíva.
Púšť v Eliášovom príbehu – a aj v tom našom – neznamená, že sa Boh vzdialil, ale to, že človek je vyvedený z falošných istôt. Midbar odoberá nadbytok a ponecháva len to podstatné. Je to zároveň aj priestor pre Slovo. Púšť preverí naše hodnoty. V priestore púšte sa ukáže, z čoho skutočne žijeme – či z vlastnej sily, či zo samotného Boha.. Z tohto dôvodu je púšť bolestivá – berie všetky ilúzie. No zároveň je aj uzdravujúca – vracia srdce k pravde. Na púšti nemáme žiadne istoty – máme tam len nášho Pána, jeho zachraňujúcu moc a uzdravujúcu silu.