Eliáš – plný horlivosti IV
Pokračujeme ďalej – našou už štvrtou časťou nášho jesenného seriálu. Všímame si proroka Eliáša, samotnú dobu, v ktorej pôsobil za čias veľkého sucha. Vieme, že bolo spôsobené odpadnutím od Hospodina, nepravým kultom praktizovaným v Božom ľude a Božom národe. V 18. kapitole sme to veľmi jednoznačne videli, len čo boli odstránení nepraví proroci, ktorých bolo v počte až 450, na oblohe sa objavil malý obláčik – a následne prišiel veľký dážď (1 Kr 18,41-46). Po tomto mocnom duchovnom zážitku Eliáš, predtým plný horlivosti, upadol do hlbokej skepsy, o ktorej uvažujeme na pokračovanie v 19. kapitole. K tým prvým štyrom veršom, nad ktorými sme opakovane uvažovali, priberieme ešte zopár tých ďalších, nasledujúce štyri (19,1-8). Ale ešte sa vrátime k tomu, čo je v úvode tejto kapitoly. Je toho tak veľa – na malej ploche je vyslovené a teda napísané tak mnoho, že sa k tomu stále vraciame. To je to umenie písania biblických textov a príbehov – na malej ploche je vyslovené veľmi veľa. A tak je to aj pri mnohých iných biblických príbehoch. Vždy a nanovo ma udivuje ich stručnosť – a zároveň obsažnosť.
Dnes by sme si chceli všimnúť stále ešte ten začiatok kapitoly: „..došiel a sadol si..“ Eliáš je človek „príchodu“, aj tak by sme ho mohli nazvať – dorazil už do cieľa. Nerieši žiadnu budúcnosť, je silne ukotvený v prítomnosti. Možno si občas spomenie, čo zažil na Karmeli. Všetko tomu nasvedčuje, akoby na to zabudol. Je to vôbec možné?“ V tejto kapitole sa k tomu vôbec nevracia. Spomeňme si ale aj my – keď sme dorazili do vytúženého cieľa cesty nič iné sme neriešili, než to, že si chceme konečne oddýchnuť. Nič iné ozaj neriešime, že len tú práve momentku a chvíľu oddychu. Slovo: „došiel“ v našom príbehu – je ako vstupná brána do práve prežívanej prítomnosti. A potom si sadol, to je druhé sloveso. Stručný popis: došiel a sadol si. Toto sloveso spomaľuje samotný dej príbehu. Tieto dve slovesá ho momentálne vykresľujú a opisujú jeho prežívanú situáciu. A tieto slovesá ho vlastne aj spomaľujú, aj samotné dianie príbehu. A až potom je opísaný jeho vnútorný stav, jeho rozorvanosť, ktorej sme sa venovali aj v predchádzajúcich častiach. Opisuje svoj stav, priamo verbalizuje svoje vnútro. Vraví to, čo vraví: Dosť už teraz Hospodine, vezmi si môj život, lebo nie som lepší, ako moji otcovia.“ Túži po konci. Naozaj? Je to vôbec možné, po tom čo zažil. Aj my by sme sa takto správali, keby sme zažili to, čo Eliáš? Už ani akoby netúžil po oddychu, keď si sadol pod kručinou, ale po úplnom konci. V tom opise toho prežívaného nie je prvý, ktorý to takto vyslovil. Má v sebe nejaké bremeno, ktoré už ďalej nemôže neisť. Nevládze, nemá síl pokračovať v službe, do ktorej ho povolal Hospodin.
Je tu veľký paradox – uteká pred Jezábel, ktorá chcela to, čo práve teraz chce on. Je to dialektika. Možno nám trochu aj nepochopiteľná – no nie sme v tej situácii, ktorú on sám zažil. Odchádza na púšť, aby si zachránil holý život, no čoskoro chce zomrieť. No práve jeho vlastná iniciatíva ho privádza k tomu momentu, v ktorom sa cíti úplne prázdny. To, čo sa pred tým snažil zachrániť – svoj vlastný život, teraz pre neho stráca hodnotu. Je to veľavravné – tak končia naše snaženia, ktorých iniciátormi sme my sami. A potom čo sa stalo? Následne zaspal. Od únavy, od celkového vyčerpania To je tretie sloveso, ktoré si dnes chceme všimnúť. Opis ako z rýchlika v telegrafickom štýle: Došiel, sadol si, ľahol si a zaspal. Postupné spomaľovanie sa tu úplne zastaví. Netuší, čo sa bude diať ďalej. Nevie si to ani predstaviť – pripomeňme si to: akoby dával priestor Hospodinu, ako s ním naloží, pretože na tú samotnú veľmi vzdialenú púšť išiel celý deň cesty. Aj to ho veľmi unavilo. Nič nevie, ani netuší o Božích ďalších plánoch, zdanlivo sa nič nedeje – a on práve spí. Boh koná aj vtedy. Nespí a nedrieme ochranca Izraela (Ž 121) – ten, ktorý má ešte toľko plánov s Eliášom.
Do jeho únavy vstupuje sám živý Boh. Nemoralizuje ho, nevyzýva slovami: „Neboj sa Eliáš, lebo ja som s Tebou!“ Také povzbudenia, ktoré čítame v Biblii, boli určené ale iným. Izaiáš si vypočul: „Nepozeraj ustrašene vôkol seba – sa som tvoj Boh, ja ťa posilním a pomôžem ti a podpriem ťa svojou spásonosnou pravicou.“ (Iz 41,10) Nič také. Nevytýka mu, že uteká, alebo: prečo stratil odvahu alebo prečo si sadol pod ker a žiadal si smrť. Boh sa stará o jeho život. Dáva mu chlieb a vodu. Dáva mu telesné posilnenie. Dáva mu aj čas. Nechce mať Eliáša hneď hotového. Dáva mu čas a priestor – to je veľmi oslobodzujúca pravda.
Nevieme, ako dlho si pospal, no budí ho anjel: „Vstaň a jedz!“ Je to veľmi dôležitý detail – a je teologicky veľmi bohatý. Boh prichádza nežne a zároveň aj veľmi konkrétne. Neprichádza k nemu s abstraktnou ideou, či slovným povzbudením, ktoré by sme možno čakali, čo som spomínal pred malou chvíľou. Prichádza s tým, čo najviac Eliáš potrebuje – najesť sa. Boh to vidí – Eliáš v danej chvíli prioritne potrebuje jedlo. Boh vidí aj dnes núdznych a hladujúcich, aj keď ich hneď a zaraz nenasýti. Božia pomoc prichádza vždy konkrétne. A tou prvou pomocou je to, že sa ho anjel dotkol. Príbeh je veľmi zaujímavo vyskladaný. Ozaj na malej ploche je tak veľa. Boh mu je blízky aj v takej situácii vyčerpanosti. Ide o Boží skutok blízkosti. A má pre neho pripravený pokrm. Boh sa postaral. On sa vždy postará. V 17. kapitole ho kŕmili krkavce a potom aj chudobná vdova. To, čo má teraz na púšti, je jedlo nomádov, putujúcich práve po púšti, ktorí si takto pripravujú chlieb. Pripomína mi to aj príbeh po vzkriesení Pána Ježiša, keď na brehu Genezaretského jazera je už všetko pripravené na raňajky pre učeníkov (J 21,1-14). Boh sa postaral aj o tých, ktorí putovali púšťou 40 rokov, dal im prepelice a mannu a tiež vodu zo skaly. Pán Ježiš nakŕmil zástupy, ktoré vyšli za Ním, aby počúvali jeho vyučovanie – bol to zástup v počte 4.000 aj 5.000 pútnikov. Boh k Eliášovi neprichádza v ohni, ako na Karmele, ale tak všedne – v pokrme, ktorý má pripravený priamo na tácke..
Boh ťa nenechá bez pokrmu. Dá ti aj telesný, aj ten duchovný. Príď k Nemu vždy a nanovo, povedz Mu, že už nevládzeš ďalej, nevieš, ako ďalej. Je to ideálny priestor, ktorý môžeme poskytnúť Pánovi, aby sa o nás postaral. Po každej stránke.. On to má rád. On nás bude veľmi rád sýtiť – svojou milosťou a svojím požehnaním. Včera, pri návšteve seniorov v Tatranskej Polianke som si na to spomenul pri našom spoločnom speve obľúbenej piesne: Skala vekov (ES 474). Tam v druhom verši spievame: „..neviem kade, neviem kam – ku Tebe sa utiekam.“ Môžeme tak nanovo urobiť aj dnes. A možno práve aj v tejto chvíli.. Nech sa tak stane.. Amen..