Pozoruhodný príbeh najmenšieho zrnka l

alebo príbeh horčičného zrnka – najmenšieho zo všetkých

    Príbeh horčičného zrnka je v mnohom veľmi pozoruhodný (Mk 4,30-32). Je najmenšie zo všetkých. Tak si ho všimnime a neprehliadnime ho. Sme veľmi vďační, že nám práve na neho Niekto poukázal.   Je to sám Boh cez svojho Syna Pána Ježiša Krista v moci Ducha svätého. Inak by sme ľahko prehliadli, pretože je prehliadnuteľné, lebo je najmenšie zo všetkých. U nás je to aj zrnko maku  –  pre porovnanie.  Ak chceme poukázať na „malosť niečoho“, skôr je to zrnko maku, či zrnko piesku  – niekde na letnej  pláži pri mori.  Je však pravdou, že z makového zrnka nevyrastie tak niečo veľké, ako je to práve z toho horčičného. A Biblia si veľmi rada všíma práve tieto malé a nepatrné veci, udalosti a záležitosti. Nie sú to iba veci, sú to aj ľudia – malí a nepatrní, tzv. „maličkí“. Evanjelista Matúš zaznamenal slová Pána: „Chválim Ťa Otče, Pane neba i zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil nemluvňatám..“ (Mt 11,25)  Tie „nemluvňatá“  –  to sú tí „maličkí“ tohto sveta.    Zrnko horčičné je svojou „malosťou“  obrazom  niečoho veľmi významného pre náš život najmä duchovný  – z malého vyrastie  niečo tak veľké,  z nepatrného – priam obrovské.. Na to by sme nemali nikdy zabúdať! Ani sa nám to nechce veriť, že by to bolo možné. No je to tak! 

      My však  máme často  záľubu vo veľkom.. Obdivujeme veľkolepé stavby, myslíme napr. na sedem  starovekých divov sveta.  Sú už aj tie  „novšie“  –  ale tie pôvodné  –  to boli na tie časy obrovské stavby a projekty. Nielen my, ale aj učeníci Pána Ježiša boli v danom nadšení z veľkých stavieb. Pri jednej príležitosti, keď vychádzal Pán  z chrámu  povedal Mu jeden z jeho učeníkov: „Pozri Majstre,  čo sú to za kamene a stavby.“  (Mk 13,1) Tou veľkosťou a impozantnosťou je  priam nadšený –  aj samotnou nádherou. A určite v tom nebol sám.  Aj my by sme sa boli v tom čase pridali. Pán Ježiš ho však  prudko  a možno aj nečakane „schladil“  a povedal mu šokujúce slová: „Vidíš tieto veľké stavby? Nezostane kameň na kameni, ktorý by nebol zborený.“   Často obdivujeme to, čo je veľké  –  veľký čínsky múr, ktorý je viditeľný z vesmíru, náš  najväčší stredoveký hrad a komplex  –  náš neďaleký Spišský hrad. A mohli by sme pokračovať ďalej. Stavby, ktoré sú neraz obrovských rozmerov, priam kolosálne neuniknú nášmu oku. A to malé a nepatrné? A často prehliadané? A práve tým  malým neraz a často  pohŕdame, ako niečím celkom bezvýznamným. Robíme tak neoprávnene a určite aj –  nezaslúžene.  Na to Pán Ježiš  sústreďuje pozornosť svojich učeníkov. Oni to veľmi potrebujú. A my dnes tiež rovnako!  Vieme to aj z reakcie onoho nemenovaného učeníka. Nepriamo jemu, ale aj nám  hovorí: „Všimnite si to aj malé.. Je to mimo vašej pozornosti, ale nie je to správne. Majte lásku aj k malým veciam. Z nich raz budú veľmi  veľké..“ A mohli by sme pokračovať ďalej..  A tu akoby hovoril sám o sebe – ako o horčičnom zrnku (aj o tom trochu neskôr). Na inom mieste hovorí ako o zrne, ktoré len keď odumrie, prinesie veľkú úrodu. Aj to slovo je o Ňom, o Pánovi. Je to pšeničné zrno (J 12,24-25), ktoré vyslovil v rámci svojho pašijného príbehu a zaznamenal ich iba evanjelista Ján.  Len keď odumrie, môže priniesť veľkú úrodu. V odumieraní je zrod niečoho celkom nového, aj veľkého a nevídaného..

    Príbeh horčičného zrnka je teda v mnohom pozoruhodný. Ďakujeme za príklad opäť vzatý z prírody. Pán Ježiš  ich bral  z nej veľmi často  – napr. poletujúce vtáctvo, poľné ľalie, sliepka a kuriatka, aj z každodenného života – rodiaca žena v bolestiach a v zármutku..  Príklady naozaj nie abstraktné, ale zo života – a do života. Čím sú nám bližšie, tým ich máme viac radi.  Žiadna zložitá teológia, komplikované vety  a súvetia podraďovacie a priraďovacie  –  ktoré nájdeme napr. v liste Rímskym,  Galatským a iných ešte Pavlových listoch.  No nie sú až také  zložité, také sa nám neraz aj zdajú.  Učenie o ospravedlnení hriešneho človeka z milosti Božej pre zásluhy Pána Ježiša Krista  poznáme.  Dobre poznáme základ a podstatu  –  vety okolo toho sa nám môžu javiť ako nanajvýš zložité. Pán Ježiš  s ľahkosťou, Jemu vlastnou použil príklady – evanjeliá sú ich plné. Ap. Pavel to učenie neskôr teologicky modifikoval a rozvíjal. Ľudia Pána  nasledovali práve pre zrozumiteľnosť Jeho reči, milovali Ho,  rozumeli Mu, vyhľadávali Ho, hrnuli sa za Ním.. Tak to sami skonštatovali  aj farizeji po vzkriesení Lazára, po vstupe Pána na Kvetnú nedeľu  do Jeruzalema: „Ajhľa, svet išiel za Ním.“ (J 12,19) Žiaľ, už sa to nedá povedať o dnešnom svete, ale predsa ešte nič nie je celkom stratené!  Farizeji Ho nenávideli, pretože v mnohom žiarlili na Neho. Oni strácali ľudí zo svojej priazne a zo sféry vplyvu a utekali priam za Ježišom, pretože nakladali na ľudí mnohé bremená príkazov a nariadení.  Tak to o nich povedal  – a bol to  úvod do  jeho kritiky na adresu farizejov v tej známej 23. kapitole evanjelia podľa Matúša. A On sám  povedal, v rámci jeho jedinečného pozvania: „Poďte ku mne všetci..“ a pokračoval ďalej, že:   Jeho bremä je ľahké a jarmo lahodné (Mt 11,28-30).  A určite mnohí sa dali pozvať..

   Malé horčičné semienko – to je nepatrný a v mnoho „miniatúrny“  začiatok. Čo tým podobenstvom nám chce Pán povedať?  Na úplnom začiatku bol  to aj On sám –  Pán Ježiš. Malé semienko bolo vložené do tohto sveta. Narodil sa v plnosti časov (G 4,4).  Cez naše  podobenstvo  hovorí  naozaj o sebe samom. A potom si na začiatku svojho verejného účinkovania  vyvolil  12 apoštolov, ktorí za 10 rokov (iné štatistiky uvádzajú 15 rokov a viac)  zmenili celý svet. Pravdepodobne nehovorili, že je nás tak málo  –  toľko práce pred nami..  My tak často  hovoríme a konštatujeme. A neraz si aj veľmi poťažkáme: „Ach, keby nás bolo o niečo  viac – v chráme, či aj na biblickej hodine..“ Veď to sami dobre poznáme aj z vlastnej skúsenosti..  Povedané tak zjednodušene  –  tí 12-sti  robili čo mohli, nie však vo vlastnej réžii, ale mocou Ducha Svätého. Iste, z vlastných síl by to ani nedokázali.   V priebehu niekoľkých rokov zmenili svet!  Prečo? Mali nadšenie pre Božie veci a horlenie za tie Božie veci, za Boží dom, za cirkev, za ľudí, za svet..  (J 2,17)   Takým ľuďom potom nič nie je nemožné. Láska k Bohu a k Jeho svätému slovu činí veľké divy.  Rozišli sa na všetky svetové strany a vykonali jedinečné dielo. A to dielo cez nás pokračuje ďalej. A nie je nás málo – na úplnom začiatku to bolo iba horčičné zrnko.  Ním je Pán Ježiš  a Jeho zvesť  – základ evanjelia – pre šírenie  Božieho kráľovstva. To je to minimalistické  horčičné zrnko vložené a zasiate do tejto zeme. A čo všetko z neho vyrástlo, aj  napriek tomu, že začiatky boli veľmi chabé a nepatrné.

    V Starej zmluve nachádzame pozoruhodný  verš k tejto našej téme: „Lebo tí, čo pohrdli dňom malých začiatkov, budú sa veseliť.“  (Zach 4,7.10)   Mnohí pohrdli – tým horčičným zrnkom vtedy, teda v danom čase. Deje sa  tak aj dnes.  Situácia vtedy  bola v mnohom veľmi zložitá a komplikovaná. V čom?  Dovoľte aspoň  malé historické  okienko, ako ja tomu hovorím. Keď sa vyhnanci vrátili z babylonskeho zajatia pod vedením Zerubábela situácia nebola vôbec jednoduchá – mladí sa síce veľmi tešili, ale starí veľmi plakali. (Ezd 3,10-13)  Mladí prepukli v jasot, starí plakali, pretože v porovnaní so Šalamúnovým chrámom, ktorý si tí starší ešte pamätali, sa to nedalo vôbec porovnať. Obdoba toho je aj dnes – v mnohom. Našli by sme aj viaceré paralely. Mladí sa tešia a tí starší povedia: „Veď my už len nejako dožijeme..“  Ich sny o obnove sa rýchlo pominuli. A do tohto kontextu Zachariáš hovorí: „Kto si ty, veľký vrch? Pred  Zerubábelom budeš len rovinou. On vynesie završujúci kameň za pokriku: Milosť, milosť preň!  Zerubábelove ruky založili tento chrám a jeho ruky ho aj dokončia. Lebo tí, čo pohrdli dňom malých začiatkov, budú sa veseliť..“ (Zach 4,7-10)

      Tento verš by sme si mali v Biblii zvýrazniť a podčiarknuť. Môžeme to otočiť! Nepohŕdajte dňom nepatrných začiatkov!  Náš Boh, ktorý je veľmi veľký, že Ho ani nebesá nebies nemôžu obsiahnuť.“  (1 Kráľ 8,27) Práve takto  sa modlil Šalamún pri posviacke Božieho domu. Je tak veľký, no zároveň aj tak malý, že sa zmestí zároveň aj do  ľudského srdca.   Má v obľube aj to malé, zaznávané, nepatrné – na okraji spoločnosti – tej vtedajšej, ale aj dnešnej. Vtedy starší plakali –  Boh tak rozhodne  nerobil. Skromné začiatky, ale výsledok priam ohromujúci.  On je Bohom neobmedzených možností, u Neho je všetko možné (Mt 19,26). A budú sa veseliť aj tí, ktorí tým „nepatrným“ na začiatku celkom pohrdli..