More a Tatry
Hĺbka mora a výška hôr
Poznáte to – príde jedna myšlienka a vám sa otvorí more tých ďalších. A spustí sa ďalej lavína ďalšieho a ďalšieho uvažovania. Tak sa stalo aj s myšlienkou, ktorú mi poslala sestra Zorka: „More učí človeka dýchať pokojom, hory zasa pozerať k nebu.. A keď sa pokoj mora stretne s vierou hôr, srdce sa naplní svetlom.“ Stačí jedna myšlienka a príde príval ďalších. Priam sa to spustí a vy to takmer neviete ani zastaviť.. Stáva sa mi to pomerne často. Tak tomu bolo aj pri tejto myšlienke. A tak hneď uvažujem nad tým, aký zdraviu osožný je pobyt človeka pri mori. Na internete nájdete mnohé články, odporúčania, aby ste k moru šli a cestovali a strávili tam minimálne týždeň. Pobyt pri mori má pre telo veľmi priaznivé a blahodarné účinky. Nechcem opakovať to, čo je na internete – tak aspoň zopár myšlienok a odporúčaní na túto tému. Pobyt pri mori komplexne regeneruje organizmus vďaka jedinečnej kombinácii aerosolóveho vzduchu, slnečného žiarenia, minerálov v morskej vode a celkového uvoľnenia. Pozitívne vplýva na dýchacie cesty, imunitný systém, pohybový aparát a celkové duševné zdravie. Morský vzduch je bohatý na jód, horčík a minerálne soli. Pôsobí ako prírodný inhalátor, ktorý prečisťuje dýchacie cesty, uľahčuje vykašliavanie a zmierňuje prejavy astmy a alergií. Morská voda obsahuje vyše 80 percent stopových prvkov (napr. horčík, draslík, vápnik). Urýchľuje hojenie rán, dezinfikuje pokožku a pomáha pri ekzémoch a akné. Celková zmena prostredia, otužovanie v chladnejšej vode a inhalácia morských minerálov výrazne aktivujú a stimulujú imunitný systém. Plávanie v slanej vode nadnáša, čím odbremení preťažené kĺby a chrbticu. Termo – efekt vody a pohyb uvoľňujú svalové napätie. Zvuk vĺn, zmena denného rytmu a pobyt na slnku podporujú tvorbu „hormónov šťastia“ – endorfíny a sérotonín. Slnečné žiarenie okrem toho zabezpečuje tvorbu dôležitého vitamínu D. A tu by sme mohli tiež dlho písať a uvažovať nad prospešnosťou pobytu na horách – a inhalovaním vysokohorského vzduchu. O tom by nám vedel veľa povedať náš MUDr. Mikuláš Szontagh (1843-1899), ktorý na túto tému publikoval mnoho a mnoho odborných článkov. Máte svoje skúsenosti – s pobytom pri mori, aj na horách. Ja by som v tejto chvíli chcel uvažovať najmä – po duchovnej stránke – a k tomu ma práve inšpirovala sestra Zorka z Bratislavy, aj sestra Dáša z Topoľčian.. A musím sa priznať, že takmer mesiac som nepísal, mám deficit, tak sa do toho pustím veľmi rád a vďačne. Inšpirácii a podnetov mám tak mnoho – aj z pobytu pri mori, aj dvojtýždňovom študijno-dovolenkovom pobyte v Nemecku.
A hneď ma tu napadá myšlienka: „Večnosť je slnko zmiešané z morom.“ (J.N. Rimbaud) A či ešte aj tá o prospešnosti slanej vody od nemenovaného autora: “Liekom na všetko je slaná voda – pot, slzy alebo more.“ A tá slanosť mi pripomína potrebu našej „slanosti“ v tomto svete. Pán nám pripomína: „Vy ste soľ zeme.“ (Mt 5,13) Soli stačí tak málo, nie je potrené veľa, stačí vlastne iba štipka. A tá soľ je tak podivuhodne, až tajomne zastúpená – v mori, v pote, aj v slzách. Pozoruhodné! Už ste nad tým niekedy uvažovali? Ak sa tak nestalo doteraz, tak uvažujme nad tým teraz – a spoločne. Spomínajúc na morský pobyt, na Jadran, ktoré nás obmývalo ako tiché Božie milosrdenstvo, ktoré zmýva únavu, starosti i všetko ostatné nevypovedané, čo nás v priebehu celého pracovného obdobia, či aj školského roku tak prudko unavilo. Každá morská vlna nám pripomína vždy a nanovo, že Božia k nám tak práve prichádza – po vlnách, opakovane – vždy znova a znova. Aj po kvapkách, aj vo vlnách. Môžeme sa kúpať v mori, ale aj v mori Božej lásky. Vôňa mora, spev čajok a nekonečný obzor otvára srdce pre ticho, v ktorom zaznieva Boží hlas najtichšie. Boh hovorí najjasnejšie a aj „najhlasnejšie“ v Tichu – vtedy keď šepká.
Naše milované Tatry dvíhajú náš pohľad hore – k nebu. Tak nás k tomu pozýva aj ten známy a mne srdcu blízky 121 žalm v úvode: „Pozdvihujem si oči k vrchom, odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem.“ A opäť pripomínam si básnika Janka Silana, ktorý bol predstaviteľom tzv. Katolíckej moderny, pôsobil ako kaplán v Ždiari, písal básne a vyznával: „ Vysoké Tatry ma naučili dívať sa hore.“ Nemôžem s ním nesúhlasiť. Naše milovaný hory, naše milované Tatry. Tam, kde sa slnko opiera o štíty, tam stoja naše milované Tatry. Tam, kde vietor nesie vôňu ihličia, tam je naša pozemská domovina. Počas leta som mal možnosť byť po prvýkrát aj v Saskom Švajčiarsku. To je kamenná symfónia pieskovcových skál, lesov a výhľadov v okolí Drážďan. Človek v nich prežíva Božiu stvoriteľskú činnosť, Jeho veľkosť, no zároveň aj svoju malosť a priam bezvýznamnosť. A zasa pri Jadrane slanosť mora, kúpanie a šantenie. More nás učí hĺbke – pokoju a dôvere – všetky hory a kopce, nech sú kdekoľvek – pokorujú naše pyšné ja a naše vlastné, neraz veľmi ego. Tatry dvíhajú náš pohľad hore k nebu – to s obľubou vravel Karol Wojtyla, teda pápež Ján Pavol II. A pripomínal nám, aj svojim rodným Poliakom: „Tatry nás nerozdeľujú, ale spásajú. Tatry dvíhajú náš pohľad k nebu.“ Tatry nás volajú a pozývajú k opätovnému pohľadu nahor, more nás učí neopísateľnej hĺbke tajomstva. Hory vidíme, hĺbka mora je skrytá našim očiam. Božia krása stvoriteľského diela sa zrkadlí aj v prírode. Tatry hovoria o pevnosti viery, more o jej hĺbke. Tatry a more. More a Tatry. Všetko so všetkým súvisí. Jedno sa nedá oddeliť od toho druhého. Vo výške hôr a v hlbokosti mora nachádzam opäť, vždy znova a znova svojho Stvoriteľa, ktorý dáva človeku – aj mne osobne – silu, radosť a pokoj. A iste aj všetkým tým, ktorí Ho hľadajú celým svojím srdcom. Tým túžiacom po oddychu – aj pri mori, aj v horách, aby po skončení leta žiarili oddychom, novou silou, odvahou, aj horlivosťou, do nového pracovného obdobia, ktoré príde v septembri. Radi sme v horách, aj pri mori – to oboje máme radi a priam milujeme. Tak to potvrdzuje aj nasledovný citát: „Žiariš, keď robíš to, čo miluješ – a keď si obklopený správnymi ľuďmi.“
Mám rád citát od Milana Hodžu (1878-1944), ktorý miloval naše Tatry, rád sa do nich vracal. V minulosti bol predsedom vlády ČSR (prvý slovenský) viacnásobným ministrom, synovcom Michala Miloslava Hodžu. Jeho telesné pozostatky len nedávno boli prevezené z USA do Martina na národný cintorín – 27.júna 2002. Vysoké Tatry preferoval aj týmito slovami: „Je dobré chodiť do Tatier, pretože človek zvyknutý na malosť v ich ríši nachádza úžasné rozmery. Tak Tatry vychovávajú k vysokých túžbam, širokým obzorom a nás – k veľkorysosti. Ich krása je nekonečná, nenasýtite sa jej. Ona nás neodolateľnou silou láka vždy znovu a znovu.“ Je hodno sa ho asi aj naučiť naspamäť, je to vyznanie človeka vysokých túžob a mnohých morálnych hodnôt. Takýchto osobností je akosi pomenej v dnešnej dobe sociálnych médií. V tomto kontexte ma zaujal nasledovný citát: „V dobe sociálnych médií sú priatelia ako snehové vločky. Padajú v tisíckach, zmiznú behom pár sekúnd.“ (M.Benzadi) Takíto ľudia. Ako napr. spomínaný Hodža zostávajú však v pamäti národa, aj našej drahej evanjelickej cirkvi na Slovensku.
Dalo by sa veľa písať o prospešnosti pobytu nielen pri mori, ale aj na horách. Ten prináša rýchle odbúranie stresu a zlepšenie fyzickej kondície. Čerstvý vzduch a aktívny pohyb v prírode znižujú hladinu kortizolu a tiež podporujú tvorbu endorfínov. Okrem toho pomáha pri prevencii syndrómu vyhorenia a prečistí dýchacie cesty. Sú to naše Vysoké Tatry – najmenšie veľhory sveta. Máme však aj mnohé ďalšie. Len to more nám chýba – za tým sa musíme opakovane vybrať a vycestovať. Pán Boh nám toho nadelil veľa – v hojnej miere – aj našej malebnej slovenskej krajine. Počas leta poznávame mnohé krásy sveta. Neodkážeme to všetko postihnúť a vlastne ani nemôžeme.
Pri mori si uvedomíme jeho diaľku, silu, mohutnosť aj odvahu moreplavcov, plaviac sa kedysi na drevených lodiach a plachetniciach. Pripadali by sme si malí a bezvýznamní, keby sme pri ňom nemali prítomnosť nášho Pána (Mt 28,20). A pri tatranských štítoch, čnejúcich sa do neba si pripadáme, ako tí najmenší mravčekovia. Naši predkovia si ich vybrali ako prírodné katedrály a chrámy, ktorým nekonkuruje ani Sagrada Família v Barcelone. Tieto nám ukazujú smer našej hodnotovej orientácie – pozerať sa vždy smerom hore (Kol 3,1). Pán Boh pri našej krajine nešetril a nadelil nám toľkej krásy, aj keď more nemáme. Radi za ním vycestujeme opäť o rok, ak Pán dá – aby sme prežili jeho mystickú hĺbku a liečivú silu jeho slanosti. Ďakujúc za oboje – hĺbku mora a výšku hôr.