Z(a)ostávanie

     Tým najznámejším veršíkom, kde sa predmetné  slovo spomína je citát z 1. listu Jánovho: „Boh je láska, a kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom.“ (1 J 4,16)  Na veľmi  malej ploche, teda v krátkom verši –  je to slovko  – zostávať – zostávanie  –   spomínané až trikrát. Kľúčové sú tu aj tri slová: láska  – Boh –  zostávanie.  Prepojenie týchto troch slov je kľúčové a vstúpilo do histórie biblického posolstva, ale nanovo vždy a nanovo vstupuje aj do ľudských sŕdc.   A možno práve tak vstúpilo aj do vášho srdca, ako aj do toho môjho. Apoštol Ján, ako apoštol lásky je jedinečný, originálny. Keby sme v Biblii nemali Jána a jeho spisy, boli by sme veľmi ochudobnení. To je ten Ján, ktorý pri Večeri Pánovej spočíval priamo na hrudi Ježišovej (J 13,23).  Pozoruhodný verš!  Čo nám chce povedať?  Poukazuje na to zostávanie? Áno, aj! On nás vťahuje priamo do Božej blízkosti  a pozýva nás, aby sme v nej aj zostávali. To „zostávanie“ je silové pole, v ktorom sa môžeme dennodenne duchovne pohybovať  a v ňom aj rásť a napredovať.  Ján, jediný z  učeníkov  zomrel prirodzenou smrťou.  Od samotného Pána z dreva kríža doopatrovať Jeho matku (J 19,26-28).  To poverenie bolo vyslovené na Golgote, kde bol ako jediný z 12-stich!  Vo februári som mal možnosť byť v Turecku, aj v Efeze  –  a to je tiež vďačná spomienka na Jána, kde podľa tradície dožil. A tam sa nachádza aj jeho údajný hrob.

    To zostávanie je priam geniálne slovo! Je to typické pre Jána –  je to taký jánovský pojem..  Zostať a zostávať  –  napriek všetkým premenám tohto  sveta, ktoré sa udiali napr. aj za posledné obdobie.  Svet sa veľmi a v mnohom zmenil. Veľa toho odišlo do minulosti, napriek všetkým aj stratám, predsa niečo aj zostáva. To podstatné zostáva, aj napriek všetkej pominuteľnosti. Aj čas rýchlo beží, vstúpili sme do bezslávnostnej police cirkevného roku.   Zostáva nám predsa toho mnoho –   zostáva nám to troje  –  viera, nádej, láska, no najväčšia z nich je láska. To je aj pojem blízky ap. Pavlovi v Hymne lásky (1 K  13,13). Svet sa  od korony tak prudko zmenil, veľa sa toho zmenilo od vojny na Ukrajine. V spoločnosti nastalo veľa zmien, veľa rozdelenia, atomizácie – Boh je nad tým všetkým, zostáva. V ľuďoch sa takmer nedá vyznať. Ľudia  inak akosi „inak“ uvažujú,  dajú sa tak ľahko „obalamutiť.“  Platí tá myšlienka: „Kým si pravda obúva topánky, lož za ten čas  už obehne polovicu sveta.“  Je to iste aj znamenie posledných časov  –  to všetko, čo sa deje  –  a čo aj zažívame. Ľudia majú na to rozdielne názory, na týchto udalostiach sa lámali priateľské kontakty a vzťahy. Sám som to zažil, máte s tým aj vy svoje osobné skúsenosti. A iste aj smutné, pretože aj kvôli tomu skončili isté kontakty a možno aj dlhoročné priateľstvá. Skončili, žiaľ, alebo ustali  –  prestali a nezostali.    Napriek všetkým turbulenciám a premenám, Boh však zostáva. Zostáva aj Jeho sväté slovo. A my v Ňom, aj keď sme s mnohými už nezostali priateľmi.  Aj nad tým všetkým, aj v tom všetkom zostáva Boh.  Nikto Ho nemôže poslať do zabudnutia, možno sa Mu spreneveriť, ale nemožno Mu nijako zabrániť v tom, aby nebol! My sa Mu spreneverujeme, ale On zostáva verný, lebo seba samého nemôže zaprieť (2 Tim 2,13).

   A zostávanie v láske a v Bohu nie je rozhodne  zaostávanie  –  nie  v zmysle zaostalosti. Ak by sme sa trochu pohrali so slovami  – zaostávať je teda buď spomaliť tempo, ale zaostávať je aj v zmysle  – neisť s dobou, nenapredovať, ale byť „zaostalým“, či uviaznutým v minulosti. Byť zaostalým znamená byť  nepokrokovým.  Tak sa neraz na nás kresťanov pozerá svet, že sme zaostali, že sme zaostalí, že neprijímame mnohé vedecké poznatky. My však vieme, že mnoho veľmi vzdelaných ľudí bolo veriacich, čo nám bolo dlho aj zatajované. Veda a viera si vôbec neprotirečia.  A vieme aj to, že  to „zaostávanie“ je stále  nejaký pretrvávajúci relikt socializmu, že byť veriacim je byť aj dosť zaostalým. Tak sa z nás vysmievali vtedajší „mocipáni“ v zmysle, že nie sme „vysporiadaní“ s náboženskou otázkou, ale my sa až veľmi dobre s ňou vysporiadali a neboli sme vôbec zaostalí.  Naše zostávanie v Bohu  rozhodne nie je naším zaostávaním   –  to  rázne odmietame. Práve naopak: zostávať v Bohu a v láske znamená – napredovať vo všetkom. Ale s pokorným srdcom musíme priznať, že v láske veľmi  zaostávame. Veľmi! Boh nás vo všetkom predbehol. Ak milujeme, tak len preto, že Boh nás už prv miloval. To je práve tá jánovská zvesť: „My milujeme, lebo Boh prv miloval nás.“ (1 J 4,19) Mohli by sme viac napredovať, ale dosť zaostávame v láske k Bohu a k ľuďom v našom okolí. Máme všetky predpoklady, aby sme napredovali v láske, ale zaostávame, keď práve v nej nezostávame  –  pravidelne a intenzívne.

    Zostávanie v Bohu (1 J 4,16)  dajme ešte aj do súvislosti s Božím dávaním – Ján 3,16.  Veľmi dobre si tie veršíky zapamätáme, ako „mnemo“  pomôcku. Evanjelium v kocke je: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul…“   To je tiež posolstvo o Božej láske. Boh miluje svet, miloval ho v minulosti a milovať neprestal.  Boh v láske nezaostáva!  Je to iné, ako keď si Démas zamiloval svet a opustil Pavla (2 Tim 4,10). Aj Ján v 4,16 hovorí o Božej láske, v ktorej sám Boh sám zostáva napriek všetkým premenám sveta. To je Jeho podstata. Nemôže prestať byť Láskou.  On ňou neprestal byť, On ňou aj naďalej je a nikto Mu v tom nemôže zabrániť. Popri J 3,16 by sme sa mali naučiť  1 J 4,16 – a zostávať a napredovať – a duchovne predovšetkým nezaostávať..

    To „zostávanie“ je predovšetkým jánovský pojem, ale je to aj pojem, ktorý spomína v Hymne lásky aj ap. Pavel:  „Teraz však zostáva viera, nádej láska  –  to troje, ale najväčšia z nich je láska.“  Vždy je hodno sa k nej vrátiť!  V živote, aj pri písaní toho článku! Veľa strácame v živote  –  to je celkom prirodzené  –  strácame ľudí z nášho okolia, aj našich priateľov v tomto rozdelenom svete. My sme v priebehu  štyroch rokov po sebe nasledujúcich stratili veľmi blízkych ľudí. S dovolením, spomeniem len tých našich najbližších – z nášho rodinného albumu.  V roku 2016 odišla moja teta Anna, ktorá mi bola ako druhá mama, 17. júna 2016 sa z milosti Božej dožila 90 rokov a potom o päť mesiacov, 17. novembra odišla „tak ľahko“ do večnosti.  V tomto mesiaci sme si pripomenuli jej nedožité – 100. narodeniny.  Rok na to do večnosti odišiel svokor Viktor v januári 2017 vo veku nedožitých 80 rokov,  opäť v januári 2018 to bola moja mamička Mária po dovŕšení  91 a pol roka, naposledy v januári 2019 odišla svokra Anna. Tak sme vyprevadili tých najbližších, našich rodičov – oni odišli, my sme zostali. V ich životoch sa Boží plán naplnil, v tých našich ešte stále pokračuje.  A my, ktorí sme zostali, môžeme naďalej zostávať v láske, ak zostávame v nej, zostávame v Bohu, v tom najdôležitejšom pre náš život.  Čo smrť tu dole rozdelí, to Božia láska v Kristu vo večnosti navždy spojí.

    To zostávanie v Bohu a v láske – je naša spoločná  vízia – do budúcnosti. O tej vízii píše aj ap. Pavel: „Láska nikdy neprestane“ (1 K 13,5)  Roky sa míňajú, ale láska zostáva. Ak by aj láska mala zaniknúť, tak nič nemá naozaj zmysel a význam. Láska dáva nášmu život zmysel a význam. D.Bohnoeffer napísal, či povedal: „Náš život –  to je Boží plán s nami. A zmysel života sa naplní tam, kde je láska.“  Strata lásky robí náš život totálne bezcenným. Max  Kašparů  napísal: „Čas a láska sú dve dôležité veličiny v živote každého človeka. Čas je formou pre lásku a láska smie byť obsahom času.“   Život je teda veľkou  šancou a dobrou príležitosťou pre láskou a pre zostávanie  v nej.

    Bez Pána Boha to nedáme, doba je v mnohom náročná, ako to často počujeme –  a bude ešte aj náročnejšia. Mnohému ešte nebudeme rozumieť. Ani teraz nerozumieme, ale to nám nebráni v tom, aby sme v Bohu nezostávali.  Mali sme v našom zbore brata Jána, ktorý už pri prvej ekonomickej kríze v roku 2008 povedal, že je rád, že je taký starý, že on tomuto svetu už vôbec nerozumie. Často na neho myslím a spomínam, s pribúdajúcimi aj mojimi rokmi sa tak trochu  podobám na neho. Často nerozumiem neraz  ľudskému zmýšľaniu, uvažovaniu atď. No zároveň viem, prečo je to tak –  je to odklon od Boha –  ľudia v Ňom nezostávajú – a ani nechcú zostať. A to následne  prináša potom prevrátené myslenie.   Jediné možné východisko, v našej spoločnej vízii do budúcnosti je zostať v Bohu – a zostávať a nijako v tom nezaostávať  nanovo v každom novom dni života. Aj napriek tomu, že nás svet za takých zaostalých považuje. My sme si nezamilovali svet, ale nášho Boha a náš status zostávania. Niet nič krajšie, čím možno naplniť náš krátky ľudský život.. Pán sa nám prihovára tým známym slovom: „Zostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ani ratolesť nemôže prinášať ovocie sama zo seba, len ak ostáva na vínnom kmeni, tak ani vy, len keď zostávate vo mne. ja som vínny kmeň a vy ste ratolesti. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nič nemôžete činiť.“ (J 15,4-5)