Pozvanie k radosti VIII
List Filipským, list radosti
Slovo radosť sa v rôznych obmenách (radovať sa) spomína v liste Filipským minimálne 11x. To ozaj nenájdeme v žiadnom inom liste tohto veľkého apoštola. Apoštol má z filipských kresťanov ozaj veľkú a úprimnú radosť. V úvode 4. kapitoly im napísal, že sú jeho radosťou a vencom (slávy) a sú ním túžobne milovaní (4,1). Veľmi sa z nich tešil a napísal im v 1. kapitole: „Som presvedčený, že Ten, ktorý započal vo vás dobré dielo, aj ho dokoná do dňa Ježiša Krista.“ (1,6) Keď im písal list, tak spomínal na svoj pôsobenie u nich (ilustračný záber z Filipis, apríl 2025). Oni sú vlastne akousi „prvotinou“ jeho účinkovania v Európe. Tak, ako Lýdia je prvá kresťanka v Európe, tak oni – kresťania vo Filipis – sú duchovnou „prvotinou“ jeho pôsobenia na starom kontinente. A prvotiny boli vždy veľmi dôležité. Pán Ježiš Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, je „prvotinou“ z ríše mŕtvych (1 K 15,21). Prvotiny naznačujú, že úroda bude dobrá. Tak tomu bolo vo Filipis. Lýdia, veštiaca slúžka, ale aj žalárnik – za krátky čas sú to jedinečné duchovné prvotiny v Európe. Apoštol mal na Filipis len a len tie najlepšie spomienky. Má o nich vysokú mienku. Pôsobenie medzi nimi bola jedna radosť. A vždy mu vo väzení podskočilo srdce, keď si na nich spomenul. Bolo to aj ťažké, keď vo Filipis sa dostal do väzenia, ale aj tam o polnoci spievali spolu so Sílasom Bohu chvály a väzni ich počúvali (Sk 16,25-34). Napriek mnohému tomu pozitívnemu – sa v tomto prostredí neusadil na dlhšie. Nechcel sa pripútať na jedno miesto. Vedel, že musí ísť ďalej a ďalej. Veď aj jeho Pán bol stále na cestách. Nemal, kde by sklonil hlavu. Povedal to sám o sebe: „Líšky majú svoje dupätá, vtáci majú svoje hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.“ (Lk 9,58) To si nesťažoval, len konštatoval, že sa neobmedzil len a len na jedno miesto. My sme sa v službe na Vysoké Tatry dosť naviazali, raz ten odchod bude zložitý a ťažký. To len tak na okraj, pre porovnanie.
Evanjelista Marek zaznamenal slová nášho Pána: „Ale Ježiš im riekol: Poďme inde, do okolitých mestečiek, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“ A išiel a kázal v ich synagógach po celej Galilei a vyháňal démonov.“ (Mk 1,38 – 39) Tak aj apoštol sa pobral ďalej – z Filipis išiel do Tesaloník. To je myšlienka, že nemôžeme príliš „hlboko“ zapustiť korene v tomto svete, alebo v jednom meste – napriek tomu, že sa tam máme veľmi dobre, pretože nás obklopujú ľudia, s ktorými je radosť žiť. Preto toľko veľa cestoval – a to mu vlastne dovoľovalo jeho rímske občianstvo, mohol sa voľne pohybovať, takmer bez akýchkoľvek obmedzení. Sme vďační, že sme za ostatné dva roky – mohli ísť po jeho stopách aj v Grécku, v roku 2025, aj v Turecku – vo februári tohto roku. Na vlastnej koži sme zažili tie mnohé km, ktoré sám absolvoval v šírení evanjelia nášho Pána. A viac sme tomu ešte aj takýmto spôsobom mohli porozumieť – vďaka týmto naším poznávacím a študijným cestám. Rímske občianstvo Pavlovi bolo ozaj veľkým darom – mohol si užívať všetky jeho výhody, garantovalo mu to aj bývanie, aj ochranu, mohol podnikať, mal občianske práva, mohol voliť a zúčastňovať sa aj na vedení mesta, mohol sa zúčastňovať rozličných aktivít dnešných „občianskych združení“ a mohol byť on a jeho príbuzní aj úctivo pochovaní. Bol to jeho cestovný pas. To bola veľmi cenná devíza – byť občanom Rímskej ríše – pravdepodobne aj ono zohralo veľmi dôležitú úlohu v jeho misii. A preto napísal v našom dnešnom odseku (F 3, 12-21) že: „Naša otčina je v nebesiach.“ Nie všetci mali toto privilégium. Kresťania toto nemali – oni boli často ako „persona non grata“ – nežiadúce osoby. A tak povzbudzuje tých, ktorí nemajú tieto občianske práva a nie sú občanmi daného mesta – v tomto prípade Filipis. Sme občanmi neba, sme jeho vyslancami. A v liste Židom v poslednej kapitole čítame: „Lebo my tu nemáme trvalého mesta, ale hľadáme ono budúce.“ (Žid 13) Vždy som si myslel, že je tam chyba, že tam má byť: miesta.. Teraz viem, že aj „mesta“ je správne.. Platí aj jedno, aj druhé.
Apoštol je teda pútnikom – identicky aj ako jeho Pán – v každom novom dni. Vždy na cestách- evanjelium je na cestách za člocekom. Evanjelium „dostalo“ nohy tak, že ho šíril apoštol aj na našom kontinente, aj v malej Ázii. V plnom nasadení. Veľa toho už vykonal, prešiel už mnohé mestá a miesta, ale ešte nedosiahol, ešte nie je v cieli, putuje, ešte zápasí o dokonalosť (F 3,12-16). Kresťanský život podľa apoštola Pavla je úsilím o dokonalosť – v každom novom dni. O tom aj píše v našom odseku – kresťanský život je beh za Kristovou odmenou, je to v mnohom prekážkový beh (1 K 9,24-27), v ktorom sa mnohému učí v každej chvíli. A nie je to iba ono „rozrážanie“ vzduchu. Cieľ má vždy pred sebou. Ten cieľ je vpredu, nie vzadu. Ten cieľ má pred očami a beží za odmenou nebeského Božieho povolania v Kristu Ježiši. Ešte nezískal úplnú plnosť všetkého – ešte v tomto kontexte nie je dokonalý, ale beží, usiluje sa, borí sa – zápasí. A my spolu s ním. A to je cesta aj pre nás. Neboli to pašie v tom význame, ako u Jeho a nášho Pána, ktoré budeme už čochvíľa čítať. Nemal to v živote rozhodne jednoduché, to vieme. A predsa mu to stálo vždy znova, v každom novom dni svojho života o to bojovať a zápasiť.
Apoštol píše, že zabúda na to, čo je za ním. Na takú minulosť, ktorá nebola poznačená a ovplyvnená Ježišom Kristom. Podľa 130. Žalmu nemáme zabúdať na mnohé Božie dobrodenia. Tak aj robíme. No na „isté“ veci by sme predsa mali zabudnúť. Naša pamäť je totiž jedno veľké „skladisko“, v ktorom sa ukladá množstvo vecí počas nášho života, to dobré aj zlé. Často si dlho pamätáme aj to zlé, kto nám kedy a ako ublížil, kto nás ohovoril atď atď. Sme veľmi vďační, že stáva sa však aj to, že to zlé je časom vytesňované dobrom. Máte aj vy takú skúsenosť – ráno je múdrejšie večera, je dobré sa na to všetko „vyspať“ a ráno to všetko vidíte v inom svetle. Aj počas nášho zájazdu sme mali isté „rušivé momenty“, po príchode do hotela sme menili sme hotelové izby, pretože ponuka cestovnej kancelárie bola iná. Ale s odstupom času – bol to skvelý a jedinečný zájazd. Spali sme vždy v inom hoteli. Aj my sme boli takí pútnici. Pohľad na minulosť nám rozjasňuje anšu dušu – a je to veľkým požehnaním, keď máme takýto pohľad. To je to pozitívne na minulosti! Niekto si však roky pamätá staré krivdy, ublíženia spred niekoľkých rokov a desaťročí. A to je neraz balast, ktorý ovplyvňuje našu duchovnú orientáciu v prítomnosti. A neraz sa to dedí z generácie na ďalšiu generáciu. Apoštol sa nechcel takto pozerať na minulosť , ale veľmi sa snažil, aby to, čo je už za ním, zabudol – v záujme prítomnosti, aj budúcnosti. Preto je to veľmi hodnotné a cenné, keď môžeme aj my povedať, že v Kristovi zabúdame na to, čo je za nami, aby sme boli slobodní a otvorení pre to, čo nás čaká v budúcnosti. Takúto slobodu od minulosti všetci veľmi akútne potrebujeme. Len ten sa môže pozerať so žiariacou tvárou smerom k budúcnosti, kto sa v Kristovi oslobodil od tieňa minulosti. A aj sám apoštol takú slobodu potreboval, aby ho neprenasledoval tieň minulosti, keď Krista pred Damaskom pre-nasledoval a teraz Ho už na-sledoval.
Ešte nie sme v cieli. To je dôležité posolstvo nášho dnešného zamyslenia. Sme pútnikmi do večného domova. Nemôžeme sa tu príliš „zabývať“ – v tom našom meste, v tom našom prostredí, na tom našom mieste. Mnohí tu našli svoj domov. Mnohým tu dole je dobre – majú všetko, majú ešte aj nadbytok. Biedni sú ešte chudobnejší, bohatí sú stále bohatší. A nikto proti tomu už ani neprotestuje. Rezignovali sme. To, čo sa deje u nás, veľmi precízne opisuje apoštol v našom odseku: „bohom im je brucho, slávou, hanba a myslia len na to, čo je zemské.“ Bude sa im raz ťažko odchádzať. Veľmi ťažko. Naša otčina je v nebesiach. Naša otčina je tam, odkiaľ príde náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus. Ján Ámos Komenský, na ktorého spomíname v marci (28.3.) si krátko pred svojou smrťou do denníka zapísal: „Bože, ďakujem Ti, že si mi domov nedal na tejto zemi.“ A to je veľavravné a výstižné. Aj ja sa pripájam. Tu by som ozaj nechcel zostať navždy. Máme predsa lepší domov od Boha pripravený – vďaka dielu Pána Ježiša Krista. Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi hovorí tiež veľavravnou rečou: „Synu, rozpomeň sa, že si ty svoje dobré veci vzal zaživa a podobne Lazar zlé, teraz tento sa tu teší a ty sa trápiš.“ (Lk 16,25) Mnohí si dobré prežijú tu dole. Nezáviďme im to. Všetko je to len a len do času. A v hodine smrti sa to všetko otáča a mení v prospech tých mnohých biednych. A aj to je dôvod k radosti, ktorej je tak veľa práve v tomto liste..