Jozef  žije! Ježiš žije!

K nedeli Cantate

     Príbehy o Jozefovi som si zamiloval už od detstva, keď som začal chodiť na náboženstvo  –  žltá učebnica s názvom Biblické histórie.  To bola jediná kniha a učebnica, ktorá bola dostupná v čase môjho detstva.  Jozef mi veľmi utkvel. Príbehy s ním sú dobre pamätateľné, sú svieže  – obsahujú vlastne úplne všetko, čo sa v nie  jednej rodine môže vyskytnúť  –  a často sa aj  vyskytuje. Radosť, žiarlivosť, uprednostňovanie  –  dokonca nenávisť. Všetko v tejto rodine bolo  – čo je aj dnes také časté v mnohých rodinách  – nielen u nás, ale aj všade vo svete. Všetci tomu veľmi dobre rozumieme. Aj nám, aj vám je to blízke, keď niekedy preferujeme jedno dieťa pred druhým, či dokonca pred všetkými ostatnými.  Jákob mal svojho „favorita“, mal svojho miláčika, ktorému kúpil pestrofarebný plášť.  Tým ale veľmi dráždil jeho bratov. A to bol vrchol toho všetkého. Najskôr ho chceli dokonca zabiť, potom si to rozmysleli! Súrodenci na neho veľmi žiarlili, chceli sa ho zbaviť, nakoniec ho predali za 20 strieborných Midjánskym kupcom do Egypta. Stalo sa tak na príhovor Rúbena a Júdu. A roky rýchlo bežali, tak, ako aj nám dnes. . 

      Pozoruhodným Božím riadením, po čase jeho poníženia, ako otroka v Egypte, prišiel čas jeho povýšenia, stal sa správcom v Egypte, v  Kanaánskej krajine boli neúrodné roky. Aj to si dobre pamätáme  –  sedem úrodných rokov, po ktorých prišli roky neúrodné. A tak jeho bratia prichádzajú nakúpil obilie do bohatého Egypta  –  to bola vtedajšia obilnica. Božia réžia v tomto príbehu je ozaj jedinečná! Jeho bratia prichádza práve kvôli obiliu do Egypta. Oni ho nepoznajú, on ich však veľmi dobre pozná!   Za pozoruhodných okolností sa im dal spoznať, keď oni ho najprv nespoznali. Nabalil ich  – každému dal sviatočné šaty (1 M 45,22).  Pre človeka boli vždy cenné. To im mohlo pripomenúť – tie šaty strhnuté z ich brata Jozefa. Jozef bol múdrym človekom a nič neurobil bez hlbšieho zmyslu. Jozefovo konanie nás učí vedieť aj darovať.  Vyprevádza ich a zveruje im úlohu  –  zvestovať Jákobovi radostnú zvesť. Mal sa dozvedieť túto jedinečnú zvesť práve od nich! Oni kedysi boli poslami jeho smrti, teraz majú byť poslami života! Oni boli kedysi tí, ktorí určovali priebeh deja, dojednávali sa a do mešca ukladali predajnú cenu za svojho brata Jozefa.   Oni boli tí, ktorí „riadili“ scenár života svojho brata Jozefa. A potom sa ho ujal Boh, keď sa ho jeho vlastní vzdali. A potom ich  vyprevadil  na cestu domov a povedal im,  aby sa nevadili – vedel, že sa budú hádať a navzájom obviňovať z minulosti. On dobre poznal svojich bratov. Vie dobre, čo im hrozí. Prežívajú zároveň sladký pokoj zmierenia, zbavení bremena tmavej minulosti , ale ešte nie všetkému je koniec. To najťažšie majú ešte len pred sebou!  Majú pred sebou cestu, na konci ktorej  budú musieť urobiť opravu falošného dejepisu, tým, že povedia svojmu otcovi celú pravdu (1 M 45,24-28). Tak, ako tá žena z príbehu o vzkriesení Jairovej dcéry, ktorá ako „vsuvka“ v tomto príbehu Mu povedala celú pravdu (Mk 5,33).  Cestou prebieha zápas hanby a vzájomného obviňovania. Pred svojím otcom sa musia tak veľmi „umenšiť“ a iste aj pokoriť . A to je neraz veľmi ťažké. Mohli sa aj vadiť (je celkom možné, že tak aj robili),   lebo miera viny nebola pri všetkých bratoch rovnaká. A v takých prípadoch je prirodzené hľadať najväčšieho vinníka.  Keď sa vinník hľadá, ten druhý obviňuje, nebýva to bez hádky.  Jozef im priamo zakazuje, aby sa nedali voviesť do takejto biedy. Skutočné pokánie nepripúšťa vracať sa na staré chodníčky.  A Jozef, ako veľmi múdry Boží muž vie, že to všetko, čo prežil, nebola žiadna náhoda! Vie, že režisérom jeho života je sám Boh! On vie, že  Boh obrátil  vinu jeho vlastných bratov na dobré. To im povedal a je to zaznamenané na konci Jozefovho príbehu: „Vy ste, pravda,  proti mne zamýšľali zlé, ale Boh to obrátil na dobré, aby tak učinil, čo je dnes zjavné, totiž aby mnohých ľudí zachoval nažive. Teraz sa však nebojte, ja budem živiť vás, aj vaše deti.“  (1 M 50,20-21) Tak, ako sa Ježiša vzdali Jeho vlastní (J 1,11.12)  a neprijali Ho, tak to prežíval dávno pred ním aj sám Jozef. Ale tým, ktorí Ježiša prijali, dal Boh moc stať sa Božími dietkami.  To je v Božej réžii. A v tej bol aj celý Jozefov život.

    Vraciame sa k posolstvu: „Nevaďte sa po ceste!“   –  je dobré slovo aj pre nás  – do všetkých našich zvád a hriechov a rozpoltenia, polarizovania. Ako som to kdesi čítal, že Slovensko je druhá krajina v Európe, ktorá je najviac polarizovaná a rozdelená. Celý svet je v takomto stave – niet krajiny, kde by to nebolo. Zdá sa nám, že akoby toho bolo akosi najviac práve u nás. Všetci sme na jednej ceste  –  všetci sme na jednej lodi. Práve posádka Artemis 2, ktorá sa nedávno vrátila z vesmíru, nabáda nás všetkých  k väčšej zomknutosti  –  v čase mnohého rozdelenia. Všetci sme na jednej lodi, všetci sme na jednej planéte – nemáme inú.  Je to veľmi aktuálne posolstvo aj do prítomnosti, do týchto dní:  „Nevaďte sa po ceste..“ A keďže je dnes tá „spevavá“ nedeľa,  tak radšej by sme mali na tej ceste spievať. Spievať Hospodinu tú  novú pieseň.. A zanechať tú starú  –  už obohratú a aj opotrebovanú „starú pesničku“, či obohratú platňu.. Veľmi sa tešíme, že v  našom chráme v Tatranskej Lomnici máme organ, ktorý nás doprevádza na službách Božích od nedele Cantate  – už od roku 2017.. A pripájame ďalšie dôvody našej radosti a vďačnosti  –  a dôvody spievať nášmu Pánovi.

       Jozefovi súrodenci sa vrátili domov  –  a všetko mu  rozpovedali a museli otcovi Jákobovi povedať ozaj „celú pravdu“..  No zároveň mu museli povedať aj to, že to, že ho roztrhala divá zver, nie je pravda. No on to nevedel spracovať! On ho, ako svojho milovaného  už oželel  a vôbec neveril, že žije. Už ho aj toľkokrát oplakal, už sa s tým aj do istej miery zmieril. Nevieme koľko času prešlo –  ponoril sa do svojho vlastného sveta  –  a nikdy by si nebol pomyslel, že žije. Mohlo to byť aj vyše 20 rokov.  A oni prichádzajú so šokujúcou správou   –  Jozef žije! No on im neveril,  jeho srdce zostalo veľmi  chladné. Tak tomu bolo nejako aj s Ježišom a správou o tom, že žije, že je vzkriesený. Nikto tomu nechcel veriť. A vieme, že Jozef je vlastne predobrazom Ježiša Krista. Starozmluvný Jozef ako predobraz novozmluvného Krista. Je tam mnoho analógii. Dnes na to nie je priestor   to všetko vymenovať –  ide len a len o ten moment, keď prichádzajú domov  –  a tlmočia mu tú zvesť – a on  im neverí. Bol chladný. Neveríme dobrej správe. Možno skôr uveríme správe zlej! Tí okolo Krista neverili, že Kristus vstal z mŕtvych. Ich slová sami zdali byť bájkou (Lk 24,11).  Nie je to len nejaká bájka, s ktorou prichádzajú z Egypta? Neprisnilo sa im? Jeho srdce bolo chladné.

      Pod našimi majestátnymi tatrami je dlho chladno. Inde majú už veľmi pokročilú jar, my akosi stále „zaostávame“..  Pamätáme si predjarie  –  pred Veľkou nocou, dva týždne teplého slnka  –  potom prišlo prudké ochladenie. A ten chlad je tu stále – nielen čo sa týka počasia, ale aj často  našich sŕdc. Pán Ježiš Kristus  vstal z mŕtvych  –  a naše srdcia sú tak často chladné. Zmenilo sa niečo po Veľkej noci 2026, bola v niečom iná, ako tie predchádzajúce. Bol to pre nás o niečo „hlbší“ príbeh?  Všetko tomu nasvedčuje, že pravdepodobne ani nie. Jedna sestra mi napísala , že táto ostatná Veľká noc 2026 bola iná, ako tie predchádzajúce. Prežívala, ako sa jej príbeh života prelína a pretína, či prepája s príbehom Krista  To je potešiteľné. Našla sa v tom všetkom!  Viac sa ponorila do jej hĺbky. Slávili sme ju pred mesiacom, začiatkom apríla.  Popočúvali sme, keď sme vôbec prišli do spoločenstva – nič výrazné a významné sa potom neudialo. Či? Život sa vrátil do pôvodných koľají. A predsa  –  máme to najradostnejšie obdobie  –  v rámci celého cirkevného roka,  preto chceme spievať  –  aj dnes:  Cantate. K tomu nás pozýva aj Žalm 96: „Spievajte Hospodinu novú pieseň.“  O to viac dnes, ako predtým. Ježiš žije! Ta to spievame v jednej mládežníckej piesni: „Ježiš žije, Ježiš žije, všetci ľudia nech to vedia, Ježiš žije. Ježiš žije! Všetci ľudia nech to vedia, Ježiš žije.“   To je zvesť do týchto, už aj májových dní. Tento charakter radostného veľkonočného obdobia si chceme uchovať nielen počas celého veľkonočného obdobia, ale počas celého života.  Tento „mód“  týchto dní tu je: Ježiš žije!   Jozef žije  – to bola neuveriteľná zvesť pre Jákoba  –  nemohol tomu uveriť. Veríme tomu my? Či naše srdcia sú pod Tatrami sú stále chladné. Nepohlo to nami vôbec?  Nebola to šoková terapia pre nás, ako vtedy pre učeníkov a ženy okolo Pána Ježiša Krista. Sú isté typy ľudí  –  a to nielen medzi nami  – keď sa dozvedia, že niekto zomrel, tak hneď volajú, píšu sms správy – zomrel ten a ten. A keby sme  –  pre porovnanie boli tak aktívni, že zoberieme do rúk telefón a povieme niekomu:  „Ježiš  žije – všetci ľudia nech to vedia, Ježiš žije!“  Radšej máme zlé správy. Tej dobrej tak málokto verí, lebo len akosi častejšie počúvame tie zlé, smutné a negatívne. A práve – Ježiš žije!

    Jákobovo srdce predsa  pookrialo, uveril tej správe, keď videl plné vozy darov od syna Jozefa z Egypta.  Tie ho presvedčili, že Jozef, jeho milovaný syn žije. Čo nás presvedčí, že náš Pán žije? Veď toľko svedkov Ho strelo na ceste. To všetko je zaznamenané v Písme svätom, hlavne v evanjeliách. Vieme to potvrdiť aj my sami, pretože aj mne osobne, nám sa dal poznať na našej životnej ceste.. A ďakujeme, že aj dnes sme duchovne pookriali, keď sme boli na službách Božích v našej duchovnej rodine.. V dnešnej epištole sme počuli: „S tichosťou prijímajte vštepované slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše.“ (Jk 1,21) Aj dnes bolo vštepené -Ježiš žije!  Haleluja Amen