Keď strata môže byť ziskom
V druhom polčase pôstu by som rád nadviazal na posolstvo z biblickej hodiny vo štvrtok: „Keď strata môže byť ziskom..“ Sú situácie, keď sa to stáva.. Strata je ziskom – len a len kvôli Pánovi Ježišovi Kristovi.. Je to takmer nevyčerpateľná téma, v ktorej by som v túto Predpašiovú nedeľu aj rád pokračoval spolu s vami. Stále mám pred sebou obrázok zeleného kamióna na diaľnici v Janove, ktorý síce možno „stratil“ nejaké minúty a nechal sa predbehnúť všetkým „uponáhľaným“ autám – v konečnom dôsledku – si vlastne zachránil život – teraz myslíme na ten predovšetkým pozemský. Apoštol Pavel v liste Filipským napísal: „Čo mi bolo ziskom, pre Krista som uznal za stratu, pre ktorého som všetko stratil a všetko považujem za smeti..“ (F 3,8) V gréckom origináli slovo smeti je však použité oveľa expresívnejšie slovo – je požité slovo hnoj, či dokonca fekálie.. Až takto im to píše. Až tak Kristus je mu vzácny v jeho živote – a známosť o ňom. A sú aj ďalšie verše, v Biblii, ktoré potvrdzujú, že strata je ziskom. Po vjazde do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu Pán povedal gréckym prozelytom: „Veru , veru vám hovorím, zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (J 12,24) Má to svoju vnútornú logiku, zrno musí stratiť svoj život, aby prinieslo úrodu. To hovorí Pán sám o sebe. On stráca svoj život – aby sme my mali večný život. Jeho strata je náš duchovný zisk. A k tomu dodáva slová, ktoré nájdeme aj u iných evanjelistov: „Kto miluje život, stratí ho – a kto nenávidí svoj život na tomto svete, zachová ho pre večný život.“ (J 12,25) Aby sme tomu dobre rozumeli. Svoj život máme v úcte – ďakujeme za dar života – sú ľudia, ktorí na svojom pozemskom živote až príliš závisia, majú sa až veľmi radi, sú sebastrední.. Takým bol aj bohatý mládenec, ten milovať život. Ten miloval majetok a všetko to s tým spojené. Takí môžu veľmi ľahko stratiť život. A aj ho stratili. Veď Pán povedal aj tieto slová: „Čo prospeje človeku, keby získal aj celý svet výmenou za život?“ (Mt 16,26) Kto si hľadí zachovať život, stratí ho – a kto ho stratí, zachová si ho. (Lk 17,39) Spomína sa tam aj Lótova žena. Tá až tak lipla na pozemskom živote, že ho stratila – premenila sa na soľný stĺp (1 M 19,26). Čo všetko musela opustiť – to všetko bohatstvo sveta, keď museli utekať zo Sodomy a Gomory. Visela na tom, až závisela – a stratila svoj život – aj pozemský, pravdepodobne aj život večný. A Pán Ježiš Kristus aj túto ženu – a štýl jej života používa ako memento. Človek, ktorý sa zriekne sebeckého lipnutia na pozemskom živote a nasleduje Krista, v skutočnosti získa večný život. Ide o duchovný paradox, keď strata môže byť ziskom. Apoštol veľa stratil, úplne všetko – ale nekonečne vzácna známosť o Pánovi Ježišovi Kristovi bola pre neho to najdôležitejšie v živote. Kto stratí život, nájde ho.. Zrno padne do zeme, odumrie, ak neodumrie, ostane samo (J 12, 24). Ježiš stratil život – aby sme my mali zisk.
Náš slovenský dramatik Ján Solovič napísal hru: „Straty a nálezy.“ Narodil sa 8. marca 1934 v Pliešovciach pri Zvolene v dedine, odkiaľ aj pochádzal Milan Lasica. Straty a nálezy – aj v našom osobnom živote. V predchádzajúcom článku som spomínal môjho dlhoročného priateľa Ivana Bohuša st. (1924-2018). Nemohol som sa s ním rozlúčiť, keďže deň pred jeho odchodom do večnosti som odcestoval s rodinou k Jadranu. Ozaj veľmi rád som mu načúval. Rozprávaniu o jeho zaujímavom živote.. Vďaka „strate“ dolných končatín našiel milovanú manželku Vierku, ktorú po celý svoj život veľmi miloval. Veľmi za ňou žialil, keď ho predišla do večnosti. Veľmi mu chýbala jej láska. Hovoril vždy o nej tak, ako keby bola „iba“ v kuchyni. A tak chcel za ňou odísť. Veľmi.. Stratil pozemský život – no získal niečo oveľa viac.. To pozemské bolo už pre neho v mnohom zložité. Rád žil, iste, písal a tvoril do posledných chvíľ, veď mnohokrát som ho našiel pracovať pri jeho počítači. A naše rozhovory tak často skončili pri Vierke, mysliac na jeho veľkú rodinu, deti, vnukov pravnukov. A ešte jedna strata bola pre neho ziskom. Veľmi si „cenil“, keď mu ešte za socializmu bývalý riaditeľ Tanap-u nedal odporúčanie ako nečlenovi KSČ a on pripravované ocenenie nedostal. Kto z nás by tak v bývalom režime zareagoval?
Pri našom poslednom stretnutí mi povedal tak trochu úsmevne, že jeho život je pozoruhodný Boží experiment. Mal pravdu. Stratil obidve nohy, našiel manželku, veľa tvoril, dostal iné ocenenia, napísal viacero kníh, mnoho vykonal pre Vysoké Tatry. Raz to zhodnotí budúcnosť, verím. Keby som bol vedel, že je to posledné stretnutie. Nikdy nevieme, kedy človeka vidíme naposledy. Preto by sme sa mali tak rozísť, akoby to bolo posledné. Nebál sa smrti. Prežil klinickú smrť. Vedel, do čoho ide. Pri predposlednom stretnutí mi o tom po rokoch nanovo rozprával. Vedel, prečo.. A ja som počúval s otvoreným srdcom. Mal iskru večnosti v očiach, keď o tom vravel. Klasické spomienky, svetlo na konci tunela.. A na jeho konci Milujúca bytosť plná svetla. Čím viac sa k nej blížite, tým viac sa cítite byť milovaný. Ale ešte aj niečo naviac. Keď už mu bolo tak „skvele“, keď odchádzal, počul lekárov pri operačnom stole, a – vedel dopredu, čo ktorý povie svojmu kolegovi, či ostatnému personálu pri amputácii, Vedel, do čoho ide. Nie do vzduchoprázdna. K Bohu predovšetkým, k svojím milovaným, k Vierke.
A moja osobná skúsenosť so stratou a ziskom? Po maturite na gymnáziu 1. júna 1983 ma na Bohosloveckú fakultu do Bratislavy neprijali. Oficiálne zdôvodnenie – „iní vraj lepšie vyhoveli prijímacím podmienkam, ako ja“. Niekomu z môjho okolia tak veľmi záležalo, aby som sa vtedy nedostal na štúdium teológie. Vtedy sa to aj podarilo. Bola to zložitá doba, moja nebohá triedna sa tiež veľmi angažovala v tejto oblasti. Tak som sa ešte cez letné prázdniny zamestnal na Hlavnej pošte v Prešove, kde som roznášal poštu. Po neprijatí som tam zostal pracovať rok. Bola to zaujímavá práca s ľuďmi. Roznášal som dobré a zlé správy. Dokonca som po krátkom čase, keď som sa osvedčil, dostal aj svoj rajón na Sekčove – ulica Federátov a Justičná. Občas sa mi o tom aj sníva a vidím poštové schránky, dokonca aj s mojím menovcom.. Nebohý dekan Karol Gábriš mi už v zime napísal list, že ak som zotrval pri rozhodnutí študovať teológiu, aby som si hneď podal prihlášku. A o rok neskôr všetko prebehlo ozaj „hladko“.. A o rok neskôr, 1. októbra som 1984 začal študovať vytúženú teológiu. Rok som stratil. Vždy mi prišlo veľmi ľúto, že som rok stratil. Dlho som si to myslel a nevedel vysporiadať s touto stratou. Ale strata bola ziskom! Na to som ale prišiel až oveľa neskôr. Naučil som sa „trochu“ pracovať s ľuďmi. Dnes už roznášam iba samé dobré správy. Zlej z našich tatranských, a podtatranských kazateľníc niet. Apoštol Pavel ma naučil veľmi veľa. A stále sa mnohému učím. Potrebujem si osvojiť ešte mnoho a mnohé.
Spomínam si na návštevu Ríma v roku 1992, keď som vtedy navštívil Mamertínske väzenie, kde údajne svoje posledné obdobie svojho života prežil apoštol Pavel. Tmavá kobka, ale plná svetla od Pána, ktoré mu stále svietilo od Damasku. Nebál sa smrti. Vedel, komu uveril (2 Tim 1,12). Pavlove listy z väzenia (aj list Filipským) sú plné optimizmu a radosti. Veď dobre poznáme tú výzvu, ktorú počujeme vždy v 4. adventnú nedeľu práve z listu Filipským: „Radujte sa v Pánu vždycky! Opakujem“ radujte sa!“ (4,4) Túto radosť potrebujeme. Táto radosť nám neraz aj chýba. Radosť z Pána a z Jeho blízkosti: „Veď ma blaží Božia blízkosť (Ž 73,28). Tak to priam doslovne prežívali prví kresťania, ktorí to zobrali ozaj doslovne – nebáli sa smrti a stratili svoj život – s úsmevom priam na perách. My dnes takú obeť priniesť nemusíme, aj keď nevieme, čo nás čaká. Mnohé zomierajú dnes vo svete pre Pána – stratia pozemský život, no nájdu ten večný. Milujeme život, iste – ale nemusíme visieť a závisieť na majetku.. Uvažujeme, čo by sme mohli ešte „stratiť“ pre Pána. Čas, ktorý investujeme do Neho, do spoločenstva s Ním, do štúdia Jeho svätého slova. Čo by sme mohli ešte stratiť? Financie? Už takmer 20 rokov v našom zbore funguje „Klub pravidelných prispievateľov“. Začali sme pravidelne prispievať, keď sme začali stavať Zborový dom v Novom Smokovci. A nik z tých, ktorí v tom Klube boli a sú teraz nevraveli, že by boli schudobneli. Čo by sme ešte mohli pribrať? Uvažujte, uvažujme.. Prečo Pánu Bohu neraz dávame centy, keď On nám dal svojho Syna? (J 3,16) On nám hovorí: „Kde budem ja, tam bude aj môj služobník..“ (J 12,26) Ideme za Ním, strácame pre Neho čas, všetko ostatné by sme mohli považovať za smeti, teda to, čo som spomínal v úvode. Stojí nám za to Kristus? Uvažujme – kde sme sa dostali počas tých 2.000 rokov existencie kresťanstva. Bojíme sa smrti, lipneme na pozemskom živote. Mnohých sme v zbore už stratili, horlivých a obetavých členov, aj podporovateľov. Keď sme ich aj stratili, oni tým odchodom veľmi veľa získali. Prešli zo smrti do života (J 5,24). To je ten najväčší zisk, všetko ostatné sú tie „smeti“, či.. A tak to môže byť aj pri nás – nech sa tak stane aj pri každom z nás.. Pán Ježiš všetko pre to urobil, aby sme večný život nestratili. Nepripravme sa oň vlastným neuváženým konaním. On je to zrno vložené do zeme na Veľký piatok, ktoré na Veľkú noc prinieslo bohatú úrodu. Z nej žijeme duchovne – ako z tej úrody na jeseň minulého roku. Žime z tejto duchovnej úrody Pána Ježiša Krista – nielen v tomto pôstnom čase. Pozvanie máme až do konca nášho života.. A potom – potom príde niečo celkom nové.. Haleluja Amen