Pozvanie k radosti VI
List Filipským, list radosti
Prišiel marec, ďalší kalendárny mesiac v roku 2026 – svet sa od 28. februára stal ešte viac zložitejším a komplikovanejším. Strácame sa v tom, nevyznáme sa v tom.. A tak by som to prirovnal, že je ťažké sa v tom orientovať, ako napr. v takej hmle. Nemáme poňatia ani tušenia – kde čo je. Je potešujúce, že naše jarné prázdniny priniesli slnečné počasie a tešíme sa z predjarných lúčov slnka, pretože meteorologická zima sa februárom aj skončila. Aj v tomto tichom pôstnom čase (ES 117) prichádzame k vrcholu prvej polovice listu Filipským. Pôvodne som ju chcel preskočiť, pretože som tam nevidel žiadnu hlbšiu zvesť – tak tomu bolo pred pobytom v Turecku. Vtedy som si opakovane čítal tento text a neplánoval som sa pri ňom dlhšie „zdržať“. Pavel píše kresťanom vo Filipis a dáva im nejaké informácie, aj napomenutia – nám môžu pripadať všedné a nič nehovoriace, ale.. Pre filipských toto posolstvo bolo veľmi dôležité. Snažím sa tomu ešte viac a hlbšie porozumieť – tomu dlhšiemu odseku v 2. kapitole, verše 19-30. Čítajte si tie verše opakovane, nechajte ich na seba pôsobiť. A keď tak urobíte, tak zistíte, že apoštol sa raduje, že filipskí uverili, má z toho radosť, ako dieťa, keď sa teší z niečoho milého a pekného, predovšetkým z nejakého darčeku, alebo z cukrovej vaty. Tak sme sa my takt, ako deti veľmi tešili. Apoštol sa teší sa z viery filipských. Vie, že to nie je samozrejmosť. Je to dar. Kresťanom do Tesaloník napísal, že viera nie je daná všetkým (2 Tes 3,2). Nie všetci uverili, keď bol u nich, aj keď vo Filipis zažil pomerne silný úspech – uverivšia Lýdia, uzdravenie veštiacej dievčiny a žalárnik (Sk 16,11-40). No nie všetci prijali evanjelium Pána Ježiša Krista. A apoštol to dobre vie. My sme to tam prežili aj pred rokom vo Filipis, ale aj vo februári tohto roku napr. V Efeze. Apoštol sa vie tešiť z viery iných – tak, ako sa učiteľ teší z úspechov svojich žiakov a študentov. Tak, ako sa tešíme z úspechov našich detí – teraz myslím aj na tie naše – Samuel, Alžbeta a Tadeáš, vy na tie svoje. Všetko s nimi prežívame a zo všetkého sa tešíme – no je to neraz aj bôľ a žiaľ. Sme však pozvaní, aby sme sa pozreli do zrkadla Božieho slova, či sa tak tešíme aj z ich viery, z ich duchovného napredovania. Spomínam často pána doktora Henrika Klečku z Liptova, pri ktorého mamičke som bol na vyšných Hágoch asi pred 20-timi rokmi. Zomrela, ale kontakt stále máme – a on mi tak veľmi vďačne píše o svojom synovi, žijúcom vo Švajčiarsku, že sa v tom svete nestratí, lebo má vieru v Pána vo svojom srdci. A aj v tých zložitých situáciách vo svojom živote, aj v zložitosti sveta – vie, kde je sever – má vieru v Krista a to je základ pre všetko – pre prítomnosť, aj pre budúcnosť. Tešiť sa z viery iných – a byť za túto vieru vďační – vo svojej rodine, v rodine cirkevného zboru. Učí nás tomu sám veľký apoštol. Ako sa aj my potešíme, keď niekto príde medzi nás, akoby sme sa potešili, keby sme mali viac záujemcov o Božie slovo, o biblické hodiny. A pripomínam, že práve apoštola toto teší vo väzení. Na začiatku 3. kapitoly im opäť napíše: „Ostatne, radujte sa v Pánu. Mne nie je na ťarchu písať vám o tom istom, a vás to utvrdí.“ Tento text priraďujeme ešte k tomu nášmu dnešnému. Raduje sa z ich viery – už dlhšie nemá o nich žiadne informácie, tak tam pošle svojho verného spolupracovníka Timotea , ktorý mu potom donesie správu od nich – o tom, ako žijú, čo prežívajú. To je pastorálna starostlivosť – to sú jeho listy, to je jeho radosť v jeho srdci. Má ich pred očami, veď ich v srdci nosí všetkých, tak im to napísal už v prvej kapitole (1,7). V tejto situácii je Timoteos tým jediným, na ktorého myslí, ktorého tam pošle – nemá nikoho iného. Sám by nestačil – – potrebujeme spolupracovníkov na diele Božom. Všetci ostatní hľadajú len to svoje – a nie to, čo je Ježiša Krista. Spolu s Timoteom sú na rovnakej vlnovej dĺžke. Niečo podobné im už napísal na začiatku 2. kapitoly: „..radšej v pokore iných považujte za hodnejších, než seba.. nehľadajte každý len svoj prospech, ale aj prospech iných.“ (2,4) A Timoteos bol v tom v plnom nasadení, podľa príkladu svojho duchovného učiteľa – Pavla. Pohanstvo bolo tým typické – každý myslel len na seba, zhŕňal len pre seba – každý len pre vlastné vrecko. Len keď odsunieš svoje „ja“ – bude priestor pre – „ty“. Také výzvy sú u Pavla pomerne časté: „Buďte vospolok jednomyseľní, nie namyslení, ale nízkym naklonení, nebuďte múdri len pre seba.“ (R 12,16.17).
Som vďačný aj ta tento náš dnešný odsek, pôvodne som ho chcel preskočiť – Turecko a pobyt to všetko zmenil. A veľmi mi to pomohlo! Tento odsek ukazuje, ako to všetko ap. Pavel organizoval, ako to fungovalo, či nefungovalo. Skôr teda fungovalo. Po Timoteovi spomína v liste Pavel istého Epafrodita – bol vyslancom filipskej cirkvi na pomoc apoštolovi (pravdepodobne do Ríma), do jeho väzenia. Tam mu slúžil, tam aj ťažko onemocnel. Jeho meno je pravdepodobne odvodené od gréckej bohyne Afrodity a prezrádza, že pôvodne mohol byť aj pohanom. A jeho rodičia mohli byť oddaní tejto gréckej bohyni lásky a plodnosti – a svojmu synovi dali meno po nej. A filipskí si teda robili starosť o Pavla a kládli si otázku – ako by sme mu mohli pomôcť? Po materiálnej stránke boli veľmi chudobní a od Pavla veľmi ďaleko, takže pomoc, ktorú mu pomohli poskytnúť, bola veľmi obmedzená. Ale vrúcny cit ich stále podnecoval, aby podporovali jeho službu, ktorú u nich konal v minulosti. Aj to je veľmi dôležitý rozmer jeho služby v spätnej väzbe od tých, ktorí mu tak prirástli k srdcu. A Epafroditos cestoval za Pavlom, ktorý bol vo väzení – pripomínam, že to bolo voľnejšie väzenie, nie v putách (ilustračné foto), ako napr. vo Filipis (Sk 16,19-34). Ponúkam k tejto téme nasledovný zaujímavý citát: „Návšteva väzňa si vyžadovala aj odvahu, a to tým skôr v prípade väzňa, ktorého „zločin“ sa musel javiť neobyčajne nejasný.“ (J.Gnilka) Alebo ešte jeden: „Bolo tu ďalšie nebezpečenstvo vyplývajúce z toho, že sa človek proste príliš dôverne stýkal s väzňom alebo sympatizoval s ním, či s jeho názormi. Jediné náhodné slovo alebo skutok mohol viesť nielen k smrti väzňa, ale aj jeho pomocníka.“ (B.Rapske) A Epafroditos bol ochotný konať túto službu lásky – aj v riziku ohrozenia svojho vlastného života. A apoštol mu dáva veľmi dobré svedectvo – priblížil sa ak ž k smrti vo svojej službe. V gréckom origináli sa používa slovo leitourgia – pôvodne išlo o službu pre štát, na ktorú sa občan dobrovoľne podujal. Neskôr to slovo nadobudlo význam určitého druhu povinnej služby pre štát – vyžadoval si ľudí mimoriadne zdatných. Z toho slova je odvodená naša liturgia – už v prenesenom slova zmysle – ide o verejnú a spoločnú službu ľudí pre Pána Boha, k Jeho oslave a chvále. O použití toho slova hovorí jeden učenec: „Kresťan je človek, ktorý pracuje pre Boha i pre ľudí – a to po prvé preto, lebo to túži robiť celým svojím srdcom a po druhé – preto, že to musí robiť, lebo ho k tomu núti Kristova láska.“ A to presne vystihuje Epafrodita. Dal so stávky dokonca svoj život – ap. Pavel použil slovo, ktoré sa používa v slovníku hazardných hráčov: paraboleusamenos. Neurobil síce nič pochabé, čo robia hazardní hráči, ale podstúpil isté riziko – pri svojom nasadení ochorel až na smrť. Bol odvážny v mnohom. Mal také zmýšľanie, ako aj Kristus. No následne mohol byť do istej miery aj rozčarovaný, že Pavlovi spôsobil len isté ťažkosti, že mu možno nemohol tak poslúžiť, akoby aj sám chcel. Tak ho posiela späť do Filips a prosí filipských, aby ho prijali – s veľkou radosťou . A dodáva – a uctite si takýchto ľudí. A čo sme my sme ochotní urobiť v službe lásky pre našich blížnych? Uvažujme – uvažujte.. To je záver druhej kapitoly. Sme vďační, aj za toto veľmi dôležité posolstvo kresťanskej lásky a služby pre Pavla od Epafrodita. A iste, boli by sme veľmi ochudobnení, keby ste tento text boli preskočili. Vďaka, že sme tak neurobili, s vďakou za pobyt aj v Turecku, ktorý nám pre mnohé biblické pravdy otvoril oči – nielen tie fyzické, ale najmä tie duchovné. Pavlove listy – zborom, či aj jednotlivcom čítam už oveľa pozornejšie, reflektujúc tie mnohé miesta, ktoré sme navštívili. S väčšou duchovnou pozornosťou čítam aj knihu Skutkov apoštolov, kde sú všetky tieto cesty Lukášom zapísané a zaznamenané. A príde chvíľa, keď príde aj čas pre naše štúdium tretej misijnej cesty práve v Efeze, ktorý sme vo februári navštívili. Som vďačný, že po troch rokoch – našich biblických poznávacích pobytov – mám tieto biblické mestá a miesta pred mojimi očami. Odvtedy sa veľa toho zmenilo, ale odkaz Pavlovej misie a služby je nadčasový a zostáva tam, aj napriek mnohým zmenám v tejto moslimskej krajine. Je to radosť z evanjelia, ktorú môžeme prežívať stále rovnako – a možno ešte viac, nie menej, práve v týchto pohnutých časoch..