Turecko IV – po stopách ap. Pavla
Efez – prvá láska
Menované maloázijské mesto som začal vnímať už dávno – ani nie tak z Písma svätého, ale cez známych sedem divov sveta. Mojou obľúbenou knihou na ZDŠ bola kniha od Vojtecha Zamarovského: „Za siedmimi divmi sveta.“ To bolo moje obľúbené a pomerne časté čítanie. Pamätám si, že ako dieťa som bol týmito stavbami priam fascinovaný. Medzi týmito divmi nimi to bol chrám bohyne Diany, či Artemis. Dal ho vybudovať cca 550 pr. Kristom kráľ Kroisos z Lýdie, bol 112 metrov dlhý, 52 metrov široký, čo ho robilo jednou z najväčších stavieb tých čias. Dnes z neho stojí iba jeden jediný stĺp. Pohľad na neho vôbec nie je vábný. Všetko je v ruinách. Tento chrám sedemkrát po sebe stavali a budovali nanovo. V roku 356 pr. Kristom ho podpálil a zničil Herostrates z Efezu, aby sa takýmto spôsobom zapísal do dejín. Chrám bol obnovený, keď ho dobyl Alexader Veľký, ale v roku 262 po Kr. ho opäť zničili Góti. Efežania ho obnovili, ale v 4. storočí sa oficiálnym náboženstvo v Rímskej ríši stalo kresťanstvo a tak chrám tak stratil svoju funkciu. Dne je to ozaj iba jeden stĺp. Nič z tej veľkolepej krásy. Roky bežali a mne sa Biblia stávala čoraz bližšou a čítanejšou knihou, tak to potom už neboli divy sveta, ale bol to list Efezským kresťanom. Má iba šesť kapitol. Nie je to list radosti, ako náš list Filipským, ale sú tam pozoruhodné citáty, myšlienky, modlitby. Veľmi blízka je mi modlitba ap. Pavla za efezský cirkevný zbor (3,14-21). Túto je hodno sa modliť aj za náš vlastný cirkevný zbor, ktorého sme súčasťou. Mám rád aj ten záver tej modlitby: Efezským 3,20.21. Pre okruh mojich známych a priateľov sa práve ten záver stal heslom: „Tomu však, ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako my prosíme, alebo rozumieme a to podľa moci, ktorá pôsobí v nás. Tomu buď sláva v cirkvi a v Kristu Ježiši po všetky pokolenia až na veky vekov. Amen“
V Efeze sme trávili takmer celú Predpôstnu nedeľu. Videli sme tam toho veľmi mnoho. Aj zrúcaniny, aj budovy, ktoré ešte stoja. Efez má mnohé svoje legendy, tajomstvá a označujú ho, či prirovnávajú k jordánskej Petre. Často o ňom hovoria, ako aj tureckej Petre. Veľmi zaujímavou bola napr. Celsova knižnica (ilustračný záber) v dobre zachovanom stave. Bolo to v tom čase veľmi bohaté a kozmopolitné mesto, divadlo pre 25.000 návštevníkov. To bohatstvo je viditeľné v tomto meste aj po 2.000 rokoch – na fontánach, fasádach domov, aj na cestách. Do divadla sa nám nedalo vstúpiť kvôli rozsiahlej prebiehajúcej rekonštrukcii.. Spomína sa aj v knihe Skutkov apoštolov (19. kapitola), kde sa ap. Pavel dostal na svojej 3. misijnej ceste a založil tam kresťanský cirkevný zbor. Je to mesto, kde sa spája misia Pavla s pôsobením apoštola Jána – takže teológia milosti a teológia lásky. Podľa tradície tam žila do smrti Mária, matka Pána Ježiša Krista, keď ju Ján doopatroval. Veď dostal k tomu poverenie od samotného Pána na dreve golgotského kríža (J 19, 26-27). Mohol tam urobiť, keď sa vrátil z vyhnanstva z ostrova Patmos. Stalo sa tak za rímskeho cisára Domitiana. Po jeho smrti sa vrátil do Efezu, kde podľa tradície zomrel prirodzenou smrťou, ako jediný z 12-stich učeníkov. Navštívili sme aj samotný dom Márie, tam bolo také veľké množstvo turistov, mariánskych ctiteľov. Neviem si predstaviť to kvantum turistov v lete, keď v „našej zime“ teda vo februári bolo plno. Navštívili sme aj chrám, kde sa konal tretí ekumenický koncil v Efeze v roku 431. Bolo tam toho ozaj čo vidieť. No a veľmi zaujímavé bolo interaktívne múzeum, kde sme videli div sveta – samotný chrám, rôzne videá, ktoré boli tak pripravené, že všetko bolo sústredené na samotnú bohyňu, stačil akoby iba jeden krok, aby sme sa jej poklonili. Pôsobivé efekty, videoprojekcie, že by ste tak urobili takmer bez zaváhania. Keď tam budete, tak merkujte, aby ste sa jej nepoklonili, pretože my sa klaniame iba Bohu, nášmu Pánovi. To nm odkázal náš Pán, keď ho diabol pokúšal na púšti: „Pánovi svojmu Bohu sa budeš klaňať a a jemu samému slúžiť.“ (Mt 4,10) To je tá bohyňa, o ktorej čítame, že ju uctieval celý svet – mnohí prichádzali z blízka a ďaleka. Ten kult bol veľmi obľúbený, pretože to bol kult plodnosti – čítajte o tom všetkom v knihe Skutkov apoštolov 19kapitole. Obraz tejto bohyne údajne spadol z neba, Demeter zlatník vyrábal napodobeniny tohto chrámu, my sme tam ich tiež našli ako suveníry, dnes sú to aj tak často ponúkané a obľúbené magnetky. A prišiel ap. kto povedal: „..bohovia rukami urobení nie sú bohovia.“ Apoštol nebojoval proti nej tak, že by bol proti nej priamo kázal, zaútočil na ňu nejako priamo. Len tak tou vetou: „bohovia rukami urobení nie sú bohovia.“ Išlo tam aj o viacerých pohanských bohov, potom vznikal vzbura, ľudia v tranze kričali dve hodiny: „Veliká je Diana efezská.“ A je pozoruhodné, že túto vzburu utíšil mestský pisár. Mal pravdepodobne autoritu v meste. Rozmýšľam nad tým, čo asi také vedel povedal obrovskému davu, keď ich tam bolo len 20.000? Ako sa mu to mohlo vôbec podariť? Priam div, ktorý sa stal v divadle v Efeze.
Apoštol v tomto meste kázal o Božom kráľovstve. Židov nemusel presviedčať o tom, že Hospodin je kráľom. Oni o tom veľmi dobre vedeli už zo Starej zmluvy (Ex 15,18), alebo aj zo Žalmu 93. Čo bolo pre nich ťažko prijateľné bolo to, že toto kráľovstvo sa stalo realitou cez Božieho Syna Pána Ježiša Krista. To bolo to evanjelium – dobrá správa, že evanjelium sa stalo skutočnosťou už v ich dobe skrze Mesiáša Ježiša Krista. A apoštol o tom vytrvalo a trpezlivo káže. Apoštol nevedie monológ, ale dialóg, vášnivo diskutuje. Snažil sa ich presvedčiť, usvedčiť predovšetkým Písmom. Apoštol to musel robiť neobyčajne dobre, keď ho Židia strpeli až tri mesiace. Inokedy už po troch týždňoch ho hnali preč – to svojho prostredia. Títo nie sú až tak naladení nepriateľsky, ale príde chvíľa, cez ktorú sa už ani oni nedostanú. Po tých troch mesiacoch už ho ďalej nemohli počúvať – a zásadne nechceli prijať toto evanjelium o Božom kráľovstve. Nielen že ho odmietajú, ale ho aj verejne potupujú. Tu robí apoštol veľké rozhodnutie, bolestivé, ale veľmi potrebné. Cirkev bola doteraz súčasťou synagógy. Teraz však apoštol opúšťa synagógu a oddeľuje sa od nej – aj cirkev a odchádzajú, aby pokračoval vo zvesti evanjelia v tzv. Tyranovej škole. Sú domnienky, že išlo o Žida, ktorý vlastnil súkromnú školu práva. Iní si myslia, že išlo o normálnu grécku školu pre chlapcov. Tak, či onak – evanjelium je na ceste, evanjelium sa nedá zastaviť. Prestupuje hranice synagógy, ide na pohanské prostredie – do školy. Ide krížom krážom – po Malej Ázii – tak, ako sme ju my brázdili – od Egejského mora a Kusadasi – a až po hranice Sýrie, potom pobrežím Stredozemného mora – Mersin, Side a Antalya a iné. Tých 2.000 km na cestách po stopách ap. Pavla v Malej Ázii.
Apoštol Pavel napísal list kresťanom do Efezu zo svojho väzenia. Píše miestnemu cirkevnému zboru, ktorý založil. List chladnúcemu zboru do Efezu napísal list aj sám Pán Ježiš Kristus (Zj 2,1-7). Aký list by náš Pán napísal dnes našej evanjelickej cirkvi? A poslal by ho do ústredia našej cirkvi v Bratislave? Aký list by Pán napísal nášmu zboru pod Vysokými Tatrami? Aj to ma napadlo, kráčajúc presne pred dvoma týždňami mnohými ulicami Efezu. Jednoducho som sa tomu neubránil v Efeze, v nedeľu Predpôstnu. Čo by bolo v tom liste? Tých listov zborom v Malej Ázii je všetkých sedem. Je to číslo plnosti. Mám v srdci túžbu prejsť ich všetky. Tých sedem zborov v Malej Ázii dnes reprezentuje celú cirkev – nielen evanjelickú, ale celú cirkev na celkom svete. Čiže smieme sa veľmi ľahko nájsť – a list chladnúcemu zboru do Efezu je hneď ten prvý. V tom bohatom meste sa diali v zbore úžasné veci. Konajú sa tam mnohé zaujímavé akcie, podujatia. Máme chuť a túžbu povedať, že je to zbor, ktorý žije veľmi aktívnym duchovným spôsobom. Sú tam mnohé dobré skutky, Efežania majú správne životné postoje. Odolali dokonca aj falošným učiteľom, ktorí vrhli do zboru po odchode Pavla. On im sám to predpovedal, keď v Miléte sa stretol zo staršími z Efezu a povedal im: „Viem, že po mojom odchode pažraví vlci vtrhnú medzi vás nebudú šetriť stádo.“ (Sk 20,29) Pán ich za mnohé chváli – no je tu niečo – čo im vytkne slovami: „Mám však proti tebe, že si opustil svoju prvú lásku.“ Začali dobre, začali veľmi dobre, postupom času ustali. A to sa deje, žiaľ aj dnes. Prvotný zápal, duchovne nadšenie sa vytratí a príde rutina – všednosť. Horlivosť nahradí akási nudná všednosť a každodennosť. A prvá láska sa vytratila. Tak ľahko, možno aj nenápadne. Každý z nás prvú lásku zažil, tak tomu veľmi dobre rozumieme. Pán vždy hovorí – zo života a do života. Prvá láska. Tomu naozaj rozumie každý! A dokonca, že: stará láska nehrdzavie. Čo všetko je spojené s prvou láskou – ľudskou a čo všetko je spojené s prvou láskou, ktorou je Pán Ježiš Kristus. Efezskí kresťania mnoho toho konali, ale Pán Ježiš Kristus ich odhalil, presvietil ich svojím röntgenom, že to robili bez lásky, už iba z akejsi rutiny a povinnosti, bez nadšenia, bez duchovného nasadenia. Nepodobáme sa im? Čo sa to deje, keď človek opustí svoju prvú duchovnú lásku, akú to má podobu? Je to potom len zo zotrvačnosti? Ideme len a len na „zotrvačník“. Také chceme kresťanstvo? Taký život nám vyhovuje? Kedysi boli také hračky – na zotrvačník – natiahlo sa to a fungovalo, ale iba do istej chvíle. Vidíme, že sa mnoho dá robiť – ale bez lásky to nemá zmysel. To Pán ale nechce. Hovorí otvorene, nič nezastiera. Vlastne hovorí o tom, že potrebujú chirurgický zákrok. Ježiš, ako lekár hovorí pravdu! Nechceme predsa lekárov, ktorí by nám o našej diagnóze nič nepovedali. A klamali by nás. Či? Trápi nás chlad v cirkvi, chlad viery. Stačí ísť do moslimskej krajiny, do Turecka – a hneď je nám jasné, že je to o niečom celkom inom. Je to dovolenková destinácia na týždeň, na dva, no žiť nám tam by bolo veľmi ťažko. Aj oni majú pôst – nám začal 18. februára – popolcovou stredou, im už 17. februára. Zažili sme to priamo v jednom hoteli, kde bola veľká (pravdepodobne) firemná akcia, ktorú ešte stihli pred tým svojím pôstom.
My máme pôst – ten svedčí o Ježišovej láske. Aj keď sa my často spreneverujeme, Boh zostáva verný, lebo samého seba nemôže zaprieť (2 Tim 2,13). Ježiš v tejto láske k nám nezostúpil z kríža, aby zachránil svoju kožu. Zostal, aby zachránil nás všetkých. To moslimovia nepoznajú. To poznáme iba my – kresťania. Nevrátime sa k tejto prvej láske? Nám – mne spolu s manželkou – tento študijný zájazd veľmi pomohol v prehĺbení tejto lásky. Nech nás nanovo prebudí tá zvesť o nej, aby sme aj my poznali všetky jej štyri dimenzie – výšku, dĺžku, šírku a hĺbku, tak, ako sa modlil aj apoštol za cirkevný zbor v Efeze.