Saské Švajčiarsko a Gohrisch 2026
Ešte koncom júna 2026 som mal možnosť s manželkou navštíviť Saské Švajčiarsko, ktoré sa nachádza v blízkosti Drážďan. Toto pomenovanie sa používa od 18.storočia – pre nemeckú časť Labských pieskovcov. Údajne to pochádza od istého turistu, ktorý pri spoznávaní krajiny v okolí Drážďan vyslovil, že mu to pripomína rodné Švajčiarsko. A tak sa ujalo to pomenovanie. Spomínané mesto je nám veľmi blízke, boli sme v ňom mnohokrát, aj v chráme Frauenkirche. Hneď vedľa toto chrámu sa nachádza mohutná socha Martina Luthera. V mestskej časti Drážďan sa nachádza totiž aj náš partnerský cirkevný zbor Cossebadue, s ktorým sme nadviazali kontakty v roku 2001. Pobyt v tomto regióne bol v mnohom obohacujúci, dovoľte sa s tým všetkým s vami podeliť – aj takouto formou – mojou a našou vďačnou spomienkou. Do tejto lokácie sme docestovali takto pred mesiacom – ešte koncom júna sme tam hneď v úvode pobytu zažili tropické teploty práve – aj pri túre na Gohrischstein. Mal nadmorskú výšku necelých 500 metrov, ale v tých teplotách nám to dalo zabrať. Saské Švajčiarsko je vskutku kamenná symfónia pieskovcových skál, lesov a priam úchvatných výhľadov. Tu ma napadá citát od nemenovaného autora: „Krása prírody je jemný a upokojujúci vplyv, keď je v duši zakotvený pocit zmierenia s veľkým Bohom.“ Sme veľmi vďační za ten pobyt, bol pre nás veľkým darom v prostredí celkom neznámom – mysliac na samotné horstvo. Neďaleké blízke mestečko Bad Schandau som síce trochu poznal „z videnia“, ale len z vlaku z Prahy smerom do Drážďan. To údolie Labe je impozantné svojimi meandrami – dotvára kolorit tejto krajiny. Časté záplavy nie sú v danom prostredí ničím výnimočným – a práve v tomto mestečku vidíte na brehu Labe budovy, kde sú zaznačené povodne z nedávnej, ale aj dávnejšej histórie. Najničivejšia bola v auguste v roku 2002, kde povodeň zaplavila aj náš evanjelický chrám v centre mestečka, keď výška hladiny vody Labe vtedy prevyšovala priemernú výšku človeka až dvojnásobne. Najstarší záznam na budove o povodni na tejto budove bol z roku 1814 – a ešte asi ďalších 15 – 20 zápisov povodní. My by sme sa z takýchto záplav „zotavovali“ asi roky, im to až tak dlho netrvalo, všetko je upravené, aj kostoly a budovy, domy, všetko starostlivo opravené. Ani stopy po povodniach. Aj to bola zaujímavá skúsenosť z pobytu v neďalekom malom stredisku Gohrisch.
Zaujímavosťou hotela Albrechtshof, kde sme boli ubytovaní desať dní je to, že sa tam pomerne často pred sovietskym režimom ukrýval ruský hudobný skladateľ Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič (1906-1975) – tam tvoril v miestnosti hudobnej sály, kde sme mali milé stretnutia s našou klaviristkou Andrejkou. Bol to pomerne známy hudobný skladateľ, ktorý komponoval hudbu nie v súlade s ideálmi socializmu, bol prenasledovaný, útočiskom mu bol práve tento hotel. Bol postavený v roku 1968 pre vtedajších politických prominentov vtedajšej NDR – a náš hudobný skladateľ po jeho dokončení bol jeho pravidelným hosťom. Pri vstupe do samotného hotela vás privíta obraz – na ktorom je samotný Šostakovič, Sergej Prokofjev a Aram Chačaturjan, kde sa v hoteli stretli. Takže mne celkom blízke, že daný hotel je spojený aj hudbou takýmto spôsobom. Hotel je ešte celkom v slušnej kondícii – v zime je síce zatvorený, otvorený iba počas letnej sezóny. Práve koncom júna sa tam pravidelne koná koncert venovaný Šostakovičovi, na ktorom sme sa mohli aj zúčastniť v tých tropických teplotách. Odohrával sa v starej stodole – všade okolo balíky slamy, pôsobilo to úplne prirodzene a naturálne – a je to celkom dobrý nápad to takto usporiadať počas leta aj u nás niekde pod Vysokými Tatrami. Stále platí – že v jednoduchosti je krása. A bolo to ozaj inšpirujúce. Na koncerte mohlo byť asi 250 – 300 návštevníkov s vejármi, fľašami minerálky. Pomerne náročná hudba Šostakoviča ešte zvýrazňovala tú ťažobu tepla v danom čase. Hudba toho skladateľa je melancholická, miestami až depresívne ťažká – to, čo prežíval bytostne vo svojom vnútri, potom pretavoval aj do hudby pri jej komponovaní. Tento pravidelný koncert na konci júna a tiež celý víkend sa ale teší veľkej pozornosti nielen miestneho obyvateľstva, ale aj hostí, ktorí tam pravidelne aj kvôli tomuto podujatiu prichádzajú na dovolenku. Pri susednom stole sedel manželský pár z Berlína, s ktorým som sa dal do reči a povedali mi, že oni takto prichádzajú do toho hotela, aj na Šostakovičove dni už dvadsať rokov. A keď po prestávke zaznela hudba Mendelsona – Bartholdyho zahraná mini-orchestrom – bolo markantné, ako všetci účastníci koncertu hneď obžili. A my sme k nim tiež patrili (pre úsmev). Boli to už celkom iné tóny, ktoré všetkých prítomných veľmi obohatili. A na konci všetkým hudobníkom bol odmenou búrlivý potlesk. To bol prvý víkend – vo vysokých teplotách, ktoré potrápili vlastne celý európsky kontinent. Bol čas aj na kultúru, aj oddych, na turistiku, na spoznávanie okolia. Výborná kuchyňa daného hotela s obsluhou pani Heleny bola „pridanou hodnotou“ pobytu. A je priam pre nás nezabudnuteľná. Spolu s inými dochádzali zo susedného Česka a veľmi sa o nás starali. A veľmi sme si porozumeli, keďže sme žili kedysi v jednej spoločnej krajine.
Tam sme zažili aj sviatok apoštolov Petra a Pavla, tam sme zažili aj koniec školského roku, keď tiež v neďalekom Königstein opäť v našom chráme prežívali študenti a ich rodičia milú slávnosť odovzdávania vysvedčení – s koncertom mladých. Kostol bol zaplnený takmer do posledného miesta. Prvú nedeľu sme spolu s manželkou prežili v Cossebaude, kde máme spomínaný partnerský zbor. S bratmi a sestrami sme za tie roky prežili mnohé požehnané chvíle – aj pri našich cestách do holandského Almen. K tomuto troj-partnerstvu sme tiež prišli pozoruhodným Božím riadením. Do Tatier totiž pravidelne prichádzal dr. Joachim Hermmann so svojou manželkou na pobyt. Počas neho prichádzal pravidelne na služby Božie – aj so sestrou Máriou Brejčákovou z Nového Smokovca. A keď sa potom doma v Cossebaude stretol s domácim bratom farárom – Christophom Werneburgom a počul od neho, že hľadajú cirkevný zbor niekde „na východe“, ktorému by mohli pomôcť – tak dr. Hermmann pohotovo povedal: „Ja taký poznám – sú to Vysoké Tatry!“ A vtedy to začalo. A my sme sa práve v tom čase pripravovali na výstavbu Zborového domu Eben – Ézer, ktorého základný kameň bol položený 22. júna 2003 v Novom Smokovci. A aj oni prispeli svojimi štedrými milodarmi a zbierkami – počas štyroch rokov jeho výstavby. Naše priateľstvo a kontakt doteraz dokazuje veľkonočná svieca v chráme v Novom Smokovci, ktorú nám pravidelne posielajú k týmto najstarším kresťanským sviatkom. V Sasku, ale aj v celkom Nemecku – je to tradícia, ktorú sme vďačne prebrali od nich. U nás je to najmä v katolíckych kostoloch – tzv. paškál. Nám táto svieca vždy slúži a horí pri službách Božích v Novom Smokovci.
Navštívili sme veľmi malebné a historické mestečko Pirna, ktoré mesto je vstupnou bránou do Česko-Saského Švajčiarska. V blízkosti aj pevnosť Königstein na skale v blízkosti mesta s rovnakým názvom. Pred vznikom a založením mestečka, ktoré sa spomína už v roku 1379, bol postavený hrad na stolovej hore To by som vám odporúčal navštíviť, ak sa ocitnete v tomto prostredí. Z vrchu pevnosti, kde je aj náš evanjelický chrám, kde sa konajú služby Božie – je ohromný, až takmer fascinujúci výhľad na rieku Labe. V Pirne sme zažili poludňajšiu modlitbu v našom chráme o 12.00. Je to chrám Panny Márie (St. Marienkirche), ktorý sa nachádza tradične v centre mesta, na námestí – to pomenovanie mu zostalo z čias reformácie. Centrum mesta je veľmi dobre zachované, takmer ako z 18.storočia. Monumentálny barokový chrám stavali v rokoch 1502-1546, je trojloďový s bohatou sieťovou klenbou a mohutnou kamennou vežou. Tá poludňajšia modlitba v ňom bola a je to celkom dobrá inšpirácia pre mňa niečo podobné robiť aj u nás – napr. v Novom Smokovci. Je to krátke zamyslenie nad Božím slovom, s piesňami, hrou na organe. Celkom to bolo pre mňa oslovujúce – robiť niečo také počas leta aj v našich chrámoch. To sme spoločne absolvovali s našimi priateľmi z Durínska – Katarínou a Steffenom Rodigovcami, ktorí si urobili týždňovú dovolenku v neďalekom Ostrau. Spolu sme absolvovali menšiu turistiku v okolí a spoznali sme samotné kúpeľné mestečko, kde sa liečia pacienti s chorobami srdca. (Pokračovanie nabudúce)