Turecko III – po stopách ap. Pavla
Antiochia Sýrska
Musím sa priznať, že sa teším na písanie práve o tejto Antiochii, aj keď som sa tak netešil na jej návštevu pred týždňom. Cesta do nej trvala pomerne dlho, boli sme tam len krátko, ale naozaj stálo to za to.. Veľmi som sa tešil na Tarzus, ale už menej na Antiochiu, dnešná Antakya, alebo aj Hatay.. Kedysi to bolo územie Sýrie, bola to rímska provincia. Dnes je to turecké teritórium po výmene územia pri vzniku moderného Turecka v roku 1923. Sú teda dve Antiochie – aj Pisidská – to sa spája s prvou misijnou cestou ap. Pavla (Sk 13,13-52). Cestou ku slanému chrámu apoštola Petra v tej Sýrskej sme dlho prechádzali po veľmi zaprášenej ceste, keďže 6. februára 2023 bolo v tomto meste veľmi silné zemetrasenie. Zomrelo pri ňom oficiálne 40.000 ľudí, neoficiálne čísla sú oveľa vyššie. Po mnohých, už zbúraných domoch zostali prázdne plochy, rumoviská – bolo možné vidieť, že tam kedysi stáli domy. Niektoré domy ešte stále stoja – s mnohými prasklinami – a čakajú na demoláciu. A čo sme videli často – mnoho kontajnerových mestečiek, kde žijú ľudia, ktorí pri ničivom zemetrasení stratili úplne všetko. Veľká bieda a chudoba takmer na každom kroku. No na druhej strane v okolí toho mesta je čulá výstavba – mnoho krásnych, obytných domov, ktoré sú pripravené na ľudí – pravdepodobne tých, ktorí žijú v týchto mestečkách. Inak, turecké mestá sú plné novopostavených domov, dokonca aj takmer mrakodrapov, je tam čulá výstavba, ktorú u nás nie je možné celkom pozorovať. No vidiek je veľmi chudobný a biedny, ale aj v mnohom špinavý. To naše slovenské dediny sú ozaj ukážkové.. Takže Antiochia, do ktorej sme tak dlho cestovali, aby sme navštívili chrám apoštola Petra, ktorý je vytesaný do skaly – je témou nášho dnešného uvažovania. A práve tam si dali prvýkrát Ježišovi prívrženci meno kresťania (Sk 11,26). Predtým sa volali ľudia tej cesty.. Kresťanstvo bolo označované ako – cesta. Tak o tom čítame v príbehu obrátenia Saula (Sk 9,1-9) – prívržencov toho učenia (cesty).. V tom má tá Antiochia prím – slovo kresťan pochádza práve odtiaľ. Kresťan, ako kristovec. Kresťan, ako nasledovník Pána Ježiša Krista. A ešte hodno pripomenúť, že aj v tejto Antiochii sa stretli Kleopatra s Markom Antoniom v roku 36 pr. Kristom, ako uvádzajú historické pramene.
V Antiochii veľmi dôležité miesto zastával Barnabáš, rodák z Cypru, ktorého Lukáš, autor Skutkov apoštolov spomína na záver 4. kapitoly. Bolo to vlastne jeho prímenie, ktoré v preklade znamenalo – syn útechy. Kresťania, po prenasledovaní za čias Štefana sa rozpŕchli – a mnohí našli útočište práve v tejto Antiochii. Keď Rimania dobili Jeruzalem v roku 70, čo si pripomíname vždy na Kajúcu nedeľu, tak tam už kresťanov nenašli. Ak by tam boli aj oni – znamenalo by to pravdepodobne aj zánik cirkvi. Kresťania sa rozpŕchli po celkom okolí – prišli aj do našej Antiochie. Ako to Pán Boh všetko predivne riadil, aj napriek prenasledovaniu. Jeho réžia je vždy najlepšia zo všetkých! Aj v ťažkostiach, trápení a bolesti. Barnabáš je ten, ktorý povoláva Saula – Pavla do Antiochie a priamo sa za neho aj zaručí. V tomto meste veľmi rýchlo rástol počet kresťanov. Cirkev tu skutočne rástla veľmi rýchlo. Čo sa tam všetko dialo? Pozrime sa na to bližšie. Lukáš spomína aj dôvod prudkého nárastu kresťanov – bolo zvestovanie slova a napomínanie k vernosti Pánovi (Sk 11,19-26). Barnabáš bol, ako to o ňom v našom odseku čítame: muž dobrý, plný Ducha svätého a viery. Koná službu napomínania – Roháčkov preklad konštatuje, že napomínal, ekumenický preklad hovorí o službe povzbudzovania. A napr. anglické preklady majú slovné spojenia – služba útechy, vzývania, úpenlivej prosby. V origináli je použité grécke slovo: parakaleo, ktoré má však mnoho významov. Barnabáš koná teda parakletickú službu. Akoby ani neevanjelizoval, ale iba napomínal a povzbudzoval. Je to v dejinách kresťanskej cirkvi pomerne ojedinelé miesto, kde sa o tom takto píše. My sa o tom dozvedáme aj v liste Židom, kde čítame: „..ale napomínajte sa navzájom deň po deň..“ (3,13). Alebo to veľmi dobre nám známe miesto: „Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa – a to tým viac, čím viac vidíte, že sa približuje ten deň.“ (Žid 10,25) Takáto služba je aj dnes veľmi potrebná – povzbudzovať ľudí, aby vytrvali na tej ceste – veď tak sa kedysi nazývali – ľudia tej cesty. (Mali sme o tom sériu v roku 2020, články sú na tomto webe.) Nezísť na tú širokú cestu, vytrvať na tej úzkej. Veď k tomu viedol Pán aj svojich slovami: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo priestranná brána a široká cesta vedie do zahynutia a mnohí ňou vchádzajú, ale do života vedie tesná brána a úzka cesta a málo je tých, ktorí ju nachádzajú.“ (Mt 7,13-14) Ak tak robil Barnabáš, robil tak po vzore svojho Pána, v ktorého uveril celým svojím srdcom. Vytrvať – až do konca. Veď aj to vravel Pán tými známymi slovami: „Ale kto vytrvá až do konca bude spasený.“ (Mt 24,13) Tu je potrebné pripomenúť, že v tom čase bolo veľmi mnoho prenasledovania, ktoré skončilo až v roku 313, keď cisár Konštantín Veľký vydal Milánsky edikt, ktorým bolo ukončené prenasledovanie kresťanov. To bolo v tom čase veľmi dôležité! Niekedy mi tento moment osobne uchádza, keď čítam biblické verše, ktoré sú tak plné mnohých napomenutí. Niektoré biblické texty, ale aj listy boli práve napísané do tohto obdobia. A teraz som si to mohol nanovo opäť uvedomiť – bolo to práve kvôli tomu. Pripomeňme si aspoň jeden dôležitý biblický verše: „Nedivte sa ohňu súženia, ktorý prišiel skusovať vás, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajného. Ale nakoľko ste účastní na utrpeniach Kristových, radujte sa, aby ste sa s plesaním radovali aj pri zjavení Jeho slávy.“ (1 Pt 4,12-3) Tieto slová sú od apoštola Petra, ktorý napísal obežník kresťanom v Malej Ázii – v Ponte, Galácii, Kapadókii, Bitýnii (1 Pt 1,1-2). To sú všetko oblasti v dnešnom Turecku, kde kresťania boli perzekvovaní. Napomínať ich bolo veľmi potrebné, aby na ceste viery nijako nepoľavili. Tak aj za to vďačím tejto ceste, ktorá mi to oživila aj tento veľmi dôležitý kontext pri čítaní pastorálnych listov aj Pavla, aj Petra.
Dnes už nie sme tak prenasledovaní, ako kedysi, ale povzbudzovanie a služba s tým spojená – je dnes je rovnako dôležitá. Je toľko lákadiel tohto sveta, všade navôkol nás. Tie nás prenasledujú v takmer v každom novom dni nášho života. Dnes sú veľmi populárne napr. motivačné prednášky. Tie sa tešia veľkej obľube. Je potrebné ľudí motivovať, povzbudzovať, napomínať. Aj keď je pravdou, že to napomínanie nemáme moc v obľube. Znie to síce dosť zákonnícky, ale aj napomínať sa dá s láskou. A tak to robili aj naši veľkí apoštoli.
Antiochia je skvelým obrazom aj pre našu prítomnosť. Naša Antiochia je všade tam, kde žijeme my dnes. Všade je veľa práce a pracovníkov málo (Mt 9,37-38). V Antiochii bolo veľa práce a služby a tak Barnabáš potrebuje ďalších spolupracovníkov, z tohto dôvodu vyhľadal Saula v Tarze a pozval ho ku spolupráci. Celý rok tam strávili spolu. Rok, to je 12 mesiacov, 52 alebo 53 nedieľ, 365 dní. Toľko príležitosti a možností k službe lásky zvestovania slova života a kresťanského napomínania. A určite sa neschádzali len v nedeľu, ale predpokladám bolo to tak intenzívne každý deň. Opakujem: zvestované slovo – a služba napomínania. Jedno vedľa druhého. Jedno potrebujeme, aj to druhé. Dve koľaje vedľa seba, po ktorých by mohol prejsť a pravidelne prechádzať „vlak nášho života.“ Bez toho hynieme, bez toho celkom duchovne zahynieme. V Antiochii do cirkvi prichádzali noví a noví – ľudia z rôznych kultúr, národností. To bol život – tak to prekypovalo Duchom Svätým. Tam vanul svätý Duch. A cirkev tam nie je. Iba chrám vytesaný do skaly. Musíte prejsť celé zaprášené mesto, aby ste sa k nemu dostali. Ale stálo to za to! A v súčasnosti je tam viditeľná mnohá bieda – videl som z autobusu manželský pár, ktorí viezli na chatrnej motorke staré železo, asi do zberu – pravdepodobne zo sutín zbúraných domov. Aj som si ich stihol zachytiť na fotografiu.
Naši priatelia z Košíc mi napísali, že istá sestra z Bratskej jednoty baptistov v Košiciach veľmi rada organizovala zájazdy do Izraela. Vždy zdôrazňovala – kresťania nemajú nosiť peniaze do pohanských krajín, ale do Svätej zeme. Tak mi odľahlo, že my sme predsa boli po stopách ap. Pavla, ktorý bol najväčším kresťanským apoštolom. Ale aj pobyt v moslimskej krajine vám môže byť na duchovný osoh a prospech – uvedomíte si, čo všetko doma máme, v našej vlasti, ale aj v našej milovanej evanjelickej cirkvi.. Prežime to nanovo aj v tomto tichom pôstnom čase. A nielen v ňom..