Pozvanie k radosti V
List Filipským, list radosti
Pokračujeme v našej, stále ešte zimnej téme – list Filipským. Je to list z väzenia, ako aj list Efezským. V Novej zmluve sa nachádzajú jeden po druhom, k tomu ešte aj list Kolosenským. List Filemonovi je zaradený takmer na konci Pavlových listov. Štyri listy z väzenia. Listy, kde sa na nič a na nikoho apoštol Pavel nesťažuje. On to sám píše aj v našom odseku a k tomu povoláva aj kresťanov vo Filips (2,12-18). Robí tak slovami: „Všetko čiňte bez reptania a bez pochybovania..“ Nemohol by k tomu pozývať iných, ak by to sám robil. On sa nesťažuje, preto aj iných k tomu s láskou pozýva. On tak nikdy nerobil, aj keď ľudsky povedané, mal k tomu práve on najviac dôvodov. Všetko čiňte bez reptania. Dá sa to vôbec? Je to vôbec možné. Je dobré si občas pohundrať a pošomrať – a hneď sa vám uľaví. Či? Izraelci reptali hneď krátko na to, ako ich Boh vyviedol na púšť z Egypta – z domu otrockej služby. Nezavrhujú svojho Boha, ale reptajú proti Nemu, aj proti Mojžišovi. Videli mocné Božie skutky – a predsa! Sú reptajúci a vieme, že odpoveďou na reptanie boli ohnivé hady. Záchranou z toho všetkého bol medený had (4 M 21,4-9), predzvesť Golgoty už v Starej zmluve. Ešte aj ten medený had poukazuje na Krista – ako všetko, úplne všetko na pôde starej zmluvy. Pavel na svoje väzenie nikdy nereptal. A to píše zo svojho väzenia – je to list radosti. Aj vo väzení prežíva úžasnú a jedinečnú slobodu. Len nedávno som sa dozvedel od jednej sestry, ktorá bola s nami v Turecku, že v Postupimi, nemeckom meste – je múzeum väzenia. Originálny nápad – vôbec zriadiť také múzeum. Vieme, že Nemci majú aj múzeum piva v meste Torgau. Múzeum väzenia je z čias nie tak dávneho komunistického režimu. No nie je väzenie ako väzenie. Apoštol nemal nikdy pochybnosti o svojom živote, aj napriek mnohým peripetiám. Po zážitku stretnutia s Pánom pred Damaskom, po istom čase duchovných úvah a reflexií – mal už potom vo všetkom jasno. Po Damasku mal čas nad tým všetkým uvažovať, keď sa vrátil do svojho rodného mesta, ktoré sme len nedávno, vlastne presne pred týždňom navštívili. Bol to silný zážitok prechádzať miestami, ktoré poznal aj sám apoštol, ale iste, v inej podobe pred 2.000 rokmi. A ešte dodávam k predchádzajúcej úvahe, že v meste Tarzus sa v roku 41 pred Kristom stretli Kleopatra spolu s Markom Antóniom.
Apoštol je aj vo väzení plný radosti, vďačnosti aj chvály, aj napriek všetkým okolnostiam. Josh Billing povedal túto myšlienku: „Nezáleží na tom, aké máš karty, ale dokážeš s nimi v živote hrať.“ Tak je to vlastne aj pri mariáši – to mi ktosi povedal, keď sme boli v Turecku a bavili sme sa o živote, aj o tom všetkom, čo všetko prináša. Citoval som túto myšlienku a dotyčný mi povedal: „Tak je to presne aj pri mariáši.“ Lenže život je viac, ako mariáš. Život nie je hra. Život je realita naša každodenná vo všetkom tom, čo prežívame. Apoštol teda slovom tejto myšlienky nedostal tie najlepšie „karty“ – ale vedel si so všetkým poradiť. Iste, predovšetkým vďaka Božej múdrosti, ktorá mu bola daná v dare Božej milosti pri Damasku. A to je list Filipským! Verím, že sa časom dostaneme aj k listu Efezským, keďže Efez sme len nedávno navštívili – a mám ho v živej pamäti. V biblických časoch takmer svetové veľkomesto, kde stál jeden zo 7-ich divov starovekého sveta. Mám pred sebou aj Filipis, ktoré sme navštívili v apríli 2025. Filipis sa nedá porovnať s Efezom, ale v našom liste je veru najviac radosti – zo všetkých Pavlových listov. Nachádzame ju aj v našom dnešnom odseku v závere – v jednom krátkom verši sa slovo radosť vyskytuje dokonca dvakrát: „..a aj vy sa radujte a spolu radujte sa so mnou.“ Zdieľaná radosť je vlastne dvojnásobnou radosťou. Tak, ako tá žena, ktorá stratila groš – hľadá a hľadá – a keď nájde – potom zvolá si priateľky – raduje sa so mnou (Lk 15,8-10). To mi pripomenulo jeden citát, ktorého autora nepoznám: „Na smútok si vystačíme sami, ale k radosti potrebujeme ešte niekoho.“ Tak aj apoštol povoláva k zdieľanej radosti. Niet nič krajšieho, ako mať s kým túto radosť zo, aj do života zdieľať. A podať ju ďalej.
Po kresťanskom hymnuse (2,5-11), ktorému sme vlastne venovali až dve úvahy, apoštol píše tieto riadky: „.. s bázňou a trasením konajte svoje spasenie.“ To je krásne slovné spojenie: spasenie sa koná. Naše spasenie bolo iste dokonané na dreve golgotského kríža – aj tým známym slovom: „Dokonané!“ Je to fakt, je to duchovná realita, ktorá platí pred naším nebeským Otcom. Nikto to dielo už nemôže zničiť, vymazať, či potrieť. Je to realita, ktorá sa udiala na Veľký piatok. To si oveľa viac a intenzívnejšie pripomíname v tomto pôstnom tichom čase. Boli sme ako otroci vykúpený do slávnej slobody dietok Božích. Bolo to nevyhnutné. Spasenie bolo dokonané, no spasenie sa zároveň aj koná. Ako? Tak jednoducho a ľahko. Či ťažko? To spasenie smie byť na nás viditeľné – a zároveň neprehliadnuteľné. Nedá sa to skryť. Ktosi povedal takú úsmevnú myšlienku: „Lásku, kašeľ a vieru nemôžeš skryť a schovať.“ No tak potom ani spasenie. Na našom spasení nemôžeme pracovať tak, že by sme Pánu Bohu pomáhali v tom všetkom. V cirkvi rímskokatolíckej bolo také vnímanie a prežívanie statusu Márie, že je spolu-vykupiteľka spolu s Kristom. Pápež Lev IV to korigoval a poprel, že by sa tak na Máriu mali v cirkvi pozerať. A na Slovensku, v rámci tej najväčšej cirkvi prišlo isté pobúrenie a znepokojenie. Neviem, ako tomu bolo v iných krajinách, ale veru slovenskí katolíci veria, že Mária Kristovi aj v tom pomáha. A toto znepokojenie bolo citeľné – len pred nedávnom. My sme sa tomu potešili, bol to odvážny čin pápeža, ale už to akosi aj utíchlo. Naše spasenie – to je dielo výlučne Kristovo – na aj napriek tomu rozumieme, že naše spasenie konáme týmto spôsobom. V tomto smere sme my ľudia vôbec nič robiť nemuseli. A ani by sme to nedokázali. Stačí to prijať vierou – Bohu za to poďakovať cez Jeho Syna Pána Ježiša Krista. My sme už spasení – a dobré skutky konáme nie preto, aby sme boli spasení, ale že sme už spasení. A to je zásadný rozdiel v tejto myšlienke, ktorá je nám už všetkým veľmi dobre známa. Tak, ako Zacheus – on svoje spasenie „konal“ práve tak, že napravil všetky chyby minulosti a počul slová Pána: „Dnes sa stalo spasenie tomuto domu.“ (Lk 19,1-10) Tak sa koná spasenie. Nie inak! S bázňou a trasením – tým vnútorným. Keď sa vám zachveje priamo vaša duša. Keď sa zachvejete vy sami – v tom všetko, že sa v tom príbehu Pána Ježiša a jeho pašijnej cesty priamo nájdete. Vtedy sa aj vaša duša zachveje. A možno aj priamo a bytostne sa zatrasie. A tu by sa dalo ešte dodať: „Zacheje, Zacheje, keď sa tvoja duša veľmi prudko a mocne zachveje.“ To musel tak veľmi prudko cítiť, keď rýchlo zostupoval dole zo stromu – po tom, ako sa mu Ježiš ponúkol do jeho domu. A Zacheus je nám v tom žiarivým príkladom – ako hviezda vo vesmíre na temnom nebi. To sú skutky, nie ako cieľ, ale ako prostriedok. Tak sa koná spasenie. Viera bez skutkov je mŕtva, píše apoštol Jakub ( 2,17-18). Tak sme to aj my už zažili?
Všetko čiňte bez reptania, aby ste boli bezvadné dietky Božie v tomto prevrátenom a skazenom svete – to čítame v našom odseku. No teda! Taký svet bol už pred 2.000 rokmi? Čo sa v tom zmenilo? Asi nič! Malo to len inú podobu – to zlo a všetko okolo toho. Takou hviezdou bol Zacheus. Aj sám apoštol Pavel takou hviezdou na nebi bol. On je „star“ to on je tá hviezda – o polnoci sa modlí vo Filipis vo väzení spolu so Sílasom (Sk 16,25-34). To bolo duchovne veľmi silné. To bolo svetlo pre ostatných väzňov, ktorí ich počúvali. A hviezdy môžu zažiariť iba na temnom pozadí. Inak nie! A keď o polnoci aj ty spievaš, aj keď nemáš k tomu dôvod, tak Pán sa postará aj o tvoje podivné vyslobodenie. Vtedy vo Filipis prišlo zemetrasenie. A onen žalárnik – si skoro zobral život. To je sila svedectva – to by sme mohli preniesť do prítomnosti, aby to nebola iba dávna minulosť.
A na záver si ešte všimnime slovo povzbudenie a napomenutia Pavla: „Zachovávajte slovo života..“ To je slovo Božie – to ešte nebolo napísané, no rozumieme tomu tak, že išlo o slovo Božie, o slovo Pána, ktoré sa už tradovalo, šírilo a pripomínalo. Slovo života – o tom smieme svedčiť aj my. Tak začína aj 1.list Jánov: Čo od počiatku bolo, čo sme počuli, čo na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa nám ruky dotýkali, o tom svedčíme totiž – o Slove živote. Tým je Kristus. Nikto iný! Sme pozvaní aj my – s radosťou svedčiť o ňom – celým svojím životom. Haleluja