Cieľ pred očami
Začíname Nový rok, začíname ho pohľadom upretým dopredu, nie dozadu. Také slovo nachádzame v liste Filipským kresťanom: „..cieľ mám vždy pred očami..“ Cieľ máme spoločne pred sebou a spoločne bežíme za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristu Ježiši.. Cieľ a odmena nie je za naším chrbtom – ani odmena v nebesiach, ale to všetko je pred nami. V budúcnosti, možno ani nie tak vzdialenej. Tieto slová nepočujeme po prvýkrát. Ani tie, že ap. Pavel všetko pokladal za smeti, pre nekonečne vzácnu známosť o Kristu.. A tieto slová sa mi stali ešte oveľa bližšími po návšteve Filipis v apríli 2025. Dnes sú tam „iba“ zrúcaniny a vykopávky, ktoré sa obnovujú, ale odkaz ap. Pavla Filipským je stále veľmi živý a aktuálny. A určite aj nadčasový. Pred Vianocami sme počuli tú veľmi známu epištolu: „Radujte sa v Pánu vždycky, opakujem, radujte sa.. Pán blízko..“ (F 4,4-5) To slovo bolo určené do Filipis – ap. Pavel ho napísal z väzenia. Tá výzva k radosti je aj v 3. kapitole, hneď v úvode. Možno sme ju doteraz prehliadali! Ja áno. Pozvanie k radosti máme aj na začiatku 3. kapitoly: „Ostatne, bratia moji, radujte sa v Pánu. Mne nie je na ťarchu písať vám o tom istom – a vás to utvrdí.“ (F 3,1) Povedané aj takto: opakuje sa, ale vie, že aj to má nejaký zmysel. Má to zmysel vyzývať a pozývať k radosti aj v Novom roku. Tento list je Pavlov najosobnejší a najvrúcnejší list zo všetkých. Vyznáva sa z lásky ku filipským kresťanom, ktorých v srdci nosí všetkých (F 1,7). A v tej istej kapitole, hneď v úvode tohto listu poďakoval aj za svoje väzenie, že šíreniu evanjelia veľmi poslúžilo to, čo sa deje s ním, že ho väznia pre Krista (F 1,12).
Cieľ, ktorý máme spoločne – je pred nami. Dnes často počujeme, že nie cieľ je dôležitý, ale cesta, ktorá k nemu vedie. Záleží od uhľa pohľadu. Záleží od toho, čo budeme akcentovať. Iste, Písmo sväté preferuje aj cestu, aktualizuje aj cieľ. Evanjelista Ján zaznamenal slová Pána: „Ja som cesta, i pravda i život.“ (J 14,6) Biblia nám pripomína aj cieľ, ktorý je pred nami aj v našom texte (F 3,7-16). Cesta – a cieľ, ktorý k nej vedie. Jedno i druhé, na seba navzájom napojené a prepojené. Dnešnými slovami sme nanovo pozvaní, aby sme došli raz do cieľa, ako tí, ktorí odišli do večnosti v roku 2025 – a bolo ich nemálo, na kt. spomíname. Majú to „už“ za sebou,. Vytrvali a vydržali. Vytrváme? Cieľ – ten nie je v minulosti, ale pred nami, v budúcnosti, možno vzdialenej, možno ani nie. Pripomínam tú skutočnosť, ktorá nám môže byť aj známa, aj blízka práve v januári: Rimania mali božstvo, ktoré sa volal Janus, zobrazovali ho vždy s dvoma tvárami – tvár dopredu bola zamračená a tvár dozadu vysmiata – že lepšie už bolo. Podľa Janusa, boha začiatku je pomenovaný náš už prítomný január. Aj u nás prevláda tak častý spomienkový optimizmus. Dobre už bolo, hovoria mnohí. Túto vetu ste už počuli, dobre ju poznáte. Každý má na to svoj názor, ja nie som tu preto, aby som vás presviedčal – mojou úlohou je tlmočiť, že cieľ, ktorý máme pred sebou, nie je za naším chrbtom, ale pred našimi očami – vpredu. A predsa poznáme zvesť Písma, že Pán Boh svojim, nie ľuďom zo sveta, ale svojim, pripravil tie najlepšie veci až na záver. Ľudia tohto sveta si dobré veci vezmú už zaživa, tí druhí, až nakoniec. Tak to počujeme v podobenstve o boháčovi a Lazárovi (Lk 16, 19-31). Boháč si užil dobré veci zaživa, Lazár tie najhoršie. A po smrti sa to všetko otočilo! Často pozeráme na ľudí, ktorí sa majú dobre už teraz, nezáviďme im. Majú sa dobre – iba teraz. Pán Boh pre svoje deti, pre svojich vyvolených pripravuje tie najlepšie veci až na záver! To potvrdzuje príbeh svadby v Káne Galilejskej, kde dobré víno sa podávalo až na záver (J 2,1-11). Nielen dobré víno, ale to najlepšie a najkvalitnejšie – aj preto, že bolo od Pána Ježiša Krista.
Minúť cieľ, to by bolo to najhoršie, čo v živote by sme mohli urobiť. A ono sa to môže aj stať. Priblížme si napr. takého maratónca. Prebehne 42 km a nedobehne do cieľovej rovinky a cez cieľovú pásku. Aj to sa môže stať z vyčerpania, aj z dôvodu, že niekto odstúpi z pretekov. Náš najmladší Tadeáš maratón absolvoval v októbri v Košiciach. Včera večer, na Silvestra sme to ešte rozoberali, aké je to dôležité, rozložiť si sily, nepreceniť sa na začiatok. Istá, dajme tomu potrebná taktika – ako rozložiť sily na dlhšie časové obdobie. Aj my sme na začiatku maratónu 2026. Tak bežme, aby sme dosiahli. Prečítajme si odsek od toho istého apoštola v 1.liste Korintským: „Tak bežte, aby ste dosiahli..“ (1 K 9,24-27) Tak „bežme“ týmto rokom, trochu sa aj šetriac – v tom dobrom slova zmysle. Apoštolovi je táto terminológia veľmi blízka. Je celkom možné, že sa zúčastnil nejakých pretekov, či dokonca starovekého maratónu v tých starovekých olympijských hrách. A mal inšpiráciu aj do duchovného života, čerpajúc námety z oblasti aj každodenného života. Veď vieme, že to bolo blízke aj nášmu Pánovi, keď námety na svoje podobenstvá čerpal z oblastí profánneho, svetského života. A opäť sa vráťme k maratónci, ktorý prebehne celý úsek a nedobehne do cieľa. To je veľká tragédia. Minúť cieľ – to sa ľahko môže stať aj veriacemu človeku. Začne dobre, začne s Pánom, potom odstúpi od Neho, zamiluje si svet a všetky jeho ponuky. A počujeme slovo nášho Pána: „Kto vytrvá až do konca, bude spasený.“ (Mt 24,13) Kto vytrvá až do konca, ten dobehne do cieľa a dostane vavrínový veniec víťaza. Tu nejde o tom, kto bude prvý! Tu ide o to – dobehnúť do cieľa!
Pripomeňme si v tejto spojitosti ešte jednu dôležitú skutočnosť. Grécke slovo pre hriech je: hamartia – a viete, čo doslova znamená hamartia? Znamená – minúť cieľ. Doslovný preklad slova hriech – je minúť cieľ! Znamená to urobiť tragickú chybu, omyl v úsudku, alebo v literárnom spôsobe a štýle to znamená – povahovú slabosť hrdinu, ktorá vedie k jeho pádu. Prví ľudia v raji spáchali hriech – diabol chcel, aby sa minuli cieľa. Boli vyhnaní z raja – nemohli sa do neho vrátiť. Pán Ježiš Kristus, ktorý sa pre nás stal človekom, stal sa obeťou Bohu príjemnej vône za nás (Ef 5,2). „Slovo stalo sa telom..“ (J 1,14-18) – slovo stalo sa dokonca mäsom, ako sme to počuli vo výklade nášho krstného syna Leoša Grandtnera, ktorý nám kázal slovo Božie v nedeľu po Vianociach. Stal sa hriechom za nás. To všetko sa stalo, aby sme neminuli cieľ nášho života – neskončili v pekle! Na Štedrý večer, pred viac, ako týždňom sme počuli: „Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov.“ (J 15,13) Pán Ježiš viac miloval nás, ako svoj vlastný život. A urobil to preto, aby hriech nás celkom neoddelil od Boha. Aj preto, aby sme sa neminuli cieľa, ktorý je vo večnosti. On všetko preto urobil, aby sme do toho cieľa došli. Tak píše aj ap. Pavel: „Cieľ mám pred sebou a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho..“ Majme pred sebou tento cieľ – aj cestou, putovaním touto časnosťou a rokom 2026. Snažme sa o to, ako sme to počuli v našom dnešnom odseku: „Nie žeby som bol už dokonalý, ale snažím sa..“ Dokonalý nikto nie je z nás. V tejto časnosti ani nikdy nebudeme! No ale snažiť sa môžeme v tom našom maratóne – dobehnúť do tejto večnej dokonalosti. Pán nehľadá u nás dnes dokonalosť, to vôbec nie. On hľadá pri nás otvorenosť pre všetko to, čo od Nám priniesol z neba – odpustenie, milosť, požehnanie, večný život. A silu Ducha Svätého – do cieľa dobehnúť.. Urobil tak na prvé Vianoce, robí tak nanovo dne – pridáva nám sily na náš každý nový deň aby sme ten cieľ neminuli. Haleluja Amen