Advent – nový začiatok  III

     Advent je nový začiatok na rôzny spôsob. Nový cirkevný rok, aj nový osobný začiatok. Advent pomaly vrcholí v prichádzajúcej 4. adventnej nedeli.  V duši už  takmer tri týždne rozvoniava ten blahý advent, no nie na nejaký romantický spôsob.  Pomaly sa už „zvianocieva“..    Čas adventu a Vianoc – ako čas radostného očakávania.  Pripodobnime tento čas nám tak známemu obrazu tehotenstva..  Keď matka čaká dieťa, tak na začiatku tehotenstva upratuje, nakupuje  a zariaďuje  všetko potrebné. V poslednom mesiaci si už tempo spomalí natoľko, že už  viac sedí, oddychuje a veľmi živo si predstavuje, ako   asi bude vyzerať  dieťa, ktoré sa už čoskoro narodí. A aj to, ako to dieťa zmení jej život, ale aj život  otca a vlastne aj celej rodiny..  Advent, ako tehotenstvo.. Tento obraz nech tak plasticky  poslúži aj nám všetkým očakávajúcim.  Aj my všetci sa môžeme podobať tejto matke, žijúcej v bezprostrednom očakávaní. Znížme a upokojme rýchle tempo nášho života.  Zvoľnime rytmus našich dní, podobajúcich sa neraz splašeným cválajúcim koňom.  Doba je ozaj v mnohom splašená. Urobiť tak vždy a nanovo vždy  za vždy pokus stojí. A nielen v advente.     A zároveň predstavujme si, aký bude Ten Ježiš, čo sa  má opäť narodiť v jasliach nášho srdca.   A ako zmení náš život. Ježiš je veľmi náročné dieťa. Požaduje celé naše srdce, nielen jeho polovicu.  Od Márie už pri počatí požaduje hlbokú dôveru a odovzdanosť.. FIAT (z lat. – nech sa stane podľa Tvojho slova – Lk 1,38) ide až k prameni jej vlastnej duše.. Nevieme za akých okolností sa udiala ona návšteva archanjela Gabriela u Márie.  Aký to bol deň, či mala pauzu po nejakej práci doma, či práve pracovala, či oddychovala.  Posol Boží prichádza z iného sveta. Nezdrží sa príliš dlho. Je pomerne plachý. Pán Boh má plán s ľudstvom.  Prichádza tá dlho očakávaná plnosť časov (G 4,4). Boh prichádza, aby naše  hodnoty úplne poprevracal.  Od Jozefa vyžaduje dôverovať všetkým slovám anjela zo sna, že Mária počala z Ducha Svätého.  A prijať tehotenstvo svojej snúbenice Márie z Ducha Svätého bez akýchkoľvek výhrad. Nebolo to vôbec jednoduché!  A potom čoskoro  –  byť aj Božím utečencom s Božím dieťaťom. Nuž toto dieťa je naozaj veľmi náročné. Prevracia hodnoty Márie a Jozefa úplne hore nohami.  A naše? Kiež by sme Mu to dovolili. Zatiaľ chystajme betlehem nášho srdca. Upracme ho a tichúčko počúvajme, ako prichádzajúci Ježiš spieva pieseň lásky v našej duši.  To je nový začiatok ľudstva  –  na púšti tohto sveta, v jeho vnútornej, ale aj vonkajšej vyprahlosti.  

    Všimnime si postavu Abraháma zo Starej zmluvy. Ten zažíva nový a priam nevídaný začiatok. Prežíval advent už pred stáročiam.  Pán Boh mu sľúbil tak mnoho, jeho život nabral obraz každodennej rutiny.  Tento príbeh začína veľmi nezvyčajne (1 M 18,1-20). Prvá veta zaznamenáva veľký, nadprirodzený úkaz. Auto napísal to takto: „Zjavil sa mu Hospodin.“  V letnej páľave, v tieni sedí Abrahám  –  a zjaví sa mu priamo Hospodin. Má to veľkú silu, pretože opisuje prítomnosť až mystickej Božej prítomnosti. No hneď ďalšia veta nás vracia opäť „dole“  na zem. Zjavuje sa mu Hospodin práve  tak, že prichádza za Abrahámom práve tam, kde žije.  Do jeho všednosti a každodennosti. A v istej chvíli videl neďaleko pred sebou troch mužov  –  tri postavy na horizonte. Z my sa z  mystickej výšky  vraciame opäť na zem. Tu  –  dole, kde sa odohráva náš pozemský život, ako príprava na ten večný.  Tu dole sa to všetko odohráva  –  tu dole sa bude konať a opäť opakovať vianočný príbeh. Tak dobre známy, a tak aj neznámy v mnohom.  Blízky, ale aj zároveň vzdialený.  Boh prichádza nečakane, nenápadne, v zážitku  vstupuje tak, že to nevieme ani opísať,  tak, že to  presahuje naše kategórie reči. Úplne obyčajne, prichádza cez tvár človeka, ktorého nečakáme – prichádza zvonka. Pri takých ľuďoch nevieme celkom presne, s akým posolstvom prichádzajú. Takým ľuďom sa vieme možno ešte aj viac otvoriť  –  o priateľoch vieme, čo nám chcú povedať.  Sme niekedy vnímavejší aj z toho dôvodu voči tým „pocestným“. Traja mužovia  patriarchovi a jeho manželke   zmenia   život  –  na konci príbehu sa dozvie, že bude mať syna, na ktorého  čakal s manželkou roky.  Boh hovorí k nemu cez troch pocestných, cez troch  pútnikov, cez vlastne cudzincov.  A hneď vstane, koná  –  netuší o koho ide, ani nevie, že sú vlastne z celkom  iného sveta. No dobre vie,  že patria do jeho domu, teda do stanu – do jeho sveta –  a urobí všetko preto, aby sa cítili u neho ako doma.  Jeho prvá reakcia  –  je pohostenie. Je to forma úcty k cudzincom  –  je to vlastne láska. Synonymom slova pohostenie je –  láska. Na začiatku príbehu Abrahám sedí, na konci sedí. Koná, je v pohybe  –  nezaháľa, nič statické tu v tomto príbehu nie je. Sedieť nechá hostí, on je ten, ktorý slúži. On sa pohne, on sa postaví a je pripravený im poslúžiť. Prvá podoba lásky k cudzincovi – je to postoj služobníka. Jedného z nich osloví Pane  – môže sa to zdať ako zdvorilé oslovenie, no stane sa z toho oslovenie viery.  Cez toho človeka sa deje niečo väčšie, než si to Abrahám vie predstaviť.  Cez toho pútnika prichádza Božia prítomnosť.  To je láska  – my ľudia  ustúpime z toho svojho, z nášho  stredu –  a vytvoríme priestor pre iného  – vtedy sa otvárame aj Bohu. Miesto, ktoré si strážime, keď ustúpime z neho  – je zároveň  priestorom, v ktorom k nám Boh prehovorí.     Tam, kde sa rozhodneme pohostiť druhého človeka, či otvorením svojho vnútra  – zažijeme niečo nečakané, niečo z Božej prítomnosti. Priamo pohostiť Pána Boha, to je ozaj dar. A poznáme to príslovie: „Hosť do domu, Boh do domu.“  A pre takú vzácnu návštevu je ozaj potrebná pohotovosť. A my vieme, že práve pri štedrovečernom stole  –  býva ešte jedno „voľné“  a prázdne miesto pre pocestného, čo ak by..

         Všimnime si aj jeho pohotovosť. Koná veľmi rýchlo.  Vstane, beží im priam v ústrety, volá aj manželku Sáru, pripravujú jedlo a nielen on sa ponáhľa, ale aj Sára. V celom tom príbehu cítiť istú naliehavosť.  Pohostinnosť v sebe často nesie aj neodkladnosť.  Hostia  pred našimi dverami nebudú stáť navždy. Niektoré príležitosti prichádzajú iba raz  –  raz v živote  –  ako sme to videli aj u Zachea.  Koná hneď  – bez pohotovosti pohostinnosť nevzniká. A ďalší pozoruhodný moment  –  pripraví bohatú hostinu  – chlieb, maslo, teľa, niečo čo sa bežne nejedlo každý deň  – je to  hostina, ktorá presahuje obyčajnú povinnosť. Že len tak zo zdvorilosti niečo položíte na stôl.  Abrahám  tak formálne vlastne ani nevie konať.  Je to viac, ako by sa očakávalo. Dalo by sa povedať, že  im pripravil štedrovečernú hostinu. Tu sa ukazuje ďalší rozmer  –  štedrosť!  Rozhodne nedáva to, čo mu zostalo včera z obeda  , či večere Dáva to najlepšie, čo má. 

    Boh nám dal svojho Syna, dal nám to najcennejšie, čo mal (J 3,16). Ak sa tak stalo  –  a stalo sa tak, prečo mi mu potom dávame odrobinky, alebo dokonca iba centy?  Abrahám  nevie, kto títo traja muži sú, ale verí, že hosť je dar do domu.  Hosť, ktorý prichádza, si zaslúži veľkorysosť.  Dal hosťom to, čo si šetril pre svoj  vlastný sviatok. V biblickom svete je to prejav viery  –  Boh sa nás môže dotknúť cez človeka, ktorého vôbec nepoznáme. V liste  Židom čítame:  „Nezabúdajte na pohostinnosť,  lebo ňou niektorí, nevedomky, pohostili  už  anjelov.“  (Žid 13,1-2) Je to veľmi silná veta.  My nevieme, ktorí hostia sú aj anjelmi.   Nikdy nevieme, cez koho k nám môže prísť niečo veľmi dôležité, alebo priam kľúčové.  O každého hosťa by sme sa mali postarať, ako o anjela  – pre každý prípad.   Anjel sa dlho nezdrží –  príde a hneď aj odíde  –  ako anjel Gabriel. Anjel je veľmi plachý, preto na mieste je aj naša citlivosť. Okamih, ktorý sa už v živote nemusí  naozaj zopakovať.  

         Abrahám s manželkou Sárou  roky čakajú na dieťa, tak, ako tomu bolo v prípade rodičov Jána Krstiteľa  –  Alžbety a Zachariáša. Mať dieťa v biblických časoch znamenalo mať budúcnosť . A tak mnohí tí bezdetní  v Biblii vlastne  čakajú  na novú budúcnosť, ktorá ale neprichádzala. Abrahám dostal zasľúbenie, že jeho potomstva bude ako prachu na zemi (1 M 13,14-18). Roky bežali a nič sa ale nedialo.  Zdalo sa mu to už nemožné. A práve v čase, v okamihu, keď otvára svoj stan cudzincom, počuje slová, ktoré mu úplne zmenia život: „O rok budete mať syna.“  Syn znamená kontinuita, syn znamená budúcnosť. Budúcnosť prichádza v podobe, ktorú  by vôbec neočakával.  Prichádza aj cez tváre, ktoré vôbec nepoznal. Aj my počas adventu čakáme na Dieťa. Možno ho niekedy márne hľadáme  v betlehemoch, v kostoloch, v koledách.  Môže sa objaviť úplne inde  –  nečakane, tak, ako to zažil Abrahám.  A Izák je naozaj novou budúcnosť. Budú mať syna!  Je to dôvod k veľkej radosti a vďačnosti. Aj my v advente a na Vianoce čakáme na Syna Božieho. On je našou budúcnosťou. To vieme! Nikdy nám nezabezpečí takú budúcnosť, ako práve On. A my dobre poznáme aj onen citát: „Kto má Syna, má život. Kto nemá Syna Božieho, nemá života.“  (1 J 5,12)  Ježiš je naša aj minulosť. Je naša každodenná prítomnosť.  Ježiš je naša aj budúcnosť. Pán Boh plní svoje zasľúbenia. Naplnil ich aj pri Abrahámovi a Sáre. Naplní aj tie o opätovnom návrate Jeho Syna na túto zem. Už nie ako dieťaťa, ale ako mocného Sudcu živých a mŕtvych. A je to už iba otázka času..