Dobrá správa  VII

Noví

     Dovoľte sa vrátiť ešte k predchádzajúcej časti.  Uvažovali sme nad textom o Božej svätosti, ako ju zažil prorok Izaiáš pri povolaní za proroka (Iz 6,1-8). Aj z tohto dôvodu je tento prorok nazývaný a menovaný ako prorok Božej svätosti.  Stal sa jej priamym a očitým svedkom – v priamom prenose.   My sme nič také nezažili.  Prichádzame do kontaktu so slovom živého Boha, ktoré je sväté. Tak  nás to slovo posväcuje, životy všetkých nás. Aj z toho dôvodu sme my, Jeho nasledovníci – svätí, teda Jemu patriaci.  V listoch ap. Pavla sa to pomerne často vyskytuje. Tak aspoň tri biblické miesta za všetky ostatné. V tej známej modlitbe za cirkevný zbor v Efeze sa ap. Pavel modlí: „.. aby ste mohli so všetkými svätými vystihnúť..“ (Ef 3,18)  Hneď v ďalšej kapitole čítame: „.. aby pripravovali svätých na dielo služby..“ (Ef 4,12) A do tretice v kapitole nasledujúcej: „Smilstvo však a akúkoľvek nečistotu ani len nespomínajte medzi sebou, ako sa sluší na svätých.“ (Ef 5,3)  Všade tam, kde sa  vyskytuje slovo: „svätý“  ide  o nás, ide o kresťanoch.  Keď počujeme dnes toto slovo, tak často myslíme na svätých, ako to je v cirkvi rim. katolíckej. Pôvodné určenie je, že teda  ide o nás.  Toľko teda k tej ešte predchádzajúcej časti  – svätí  –  na veľmi dôležité  doplnenie. Skoro by sme aj boli zabudli, že kresťanov  Nová zmluva práve  nazýva svätými.  Na to sme tak trochu minulý štvrtok pozabudli.  Až pri čítaní epištoly v nedeľu (Ef 5,1-9), prišlo dôležité pripomenutie – sme svätí.  Tak to je to dôležité. Aj keď sa tak necítime, je to tak. Aj keď sa necítime, ako noví – sme takíto pre Pána v tomto svete. A to je pokračovanie nášho seriálu dnes. A pomaly  ideme k vrcholu nášho seriálu, blížiac sa k Veľkej noci.      

     V advente sme si pripomínali  Ježišov príchod, v pôste  si pripomíname Jeho utrpenie, bolestné   umučenie  a smrť. Ono sa to prelína, pretože v tej duchovnej oblasti všetko súvisí so všetkým. Pán Ježiš nám prišiel dať nový život. Tento nový život je v Ňom, v nikom inom. Apoštol Ján napísal: „A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v jeho Synovi. Kto má Syna, má život, kto nemá syna, nemá život.“ ( 1 J 5,11-12)  A ten život je – nový život. Večný život nezačína až za hranicou smrti, ten nový život začína – tu a teraz. Je v Božom Synovi Ježišovi Kristovi.  Mať Syna, znamená mať tento život  – aj to nové, čo Kristus prináša, ponúka a dáva. Veď On rozdelil letopočet, ním začína nový letopočet, nová éra. Ním začína  Nová zmluva. S Kristom začína všetko nové, milé a ušľachtilé. Bez Neho by to nezačalo.  Bez Neho by sme sa iba stále kvasili v tom starom. To nové, to „všetko“  je v Kristu.  Ap. Pavel je zamilovaný do predložky „v Kristu“  –  koľkokrát sa to opakuje v listoch  – v Kristovi,  v Ňom. Všetky tie miesta tu nemôžeme vymenovať, ale je ich vyše sto.

    Asi najznámejším textom, ktorý by sme si  v tejto časti nášho seriálu mohli pripomenúť je slovo ap. Pavla: „Kto je v Kristu, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové.“ (2 K 5,17) Tieto slová mal na parte brat farár Ján Grešo. Určite tam neboli uvedené len ako motto. My, ktorí sme ho poznali bližšie, tomu veľmi dobre  rozumieme.  Nebola to náhoda, bol to zámer. Byť  v Kristu znamená byť novým Stvorením. Aj takmer štyridsať rokov  od jeho odchodu z Tatier do Bratislavy si na neho mnohí ešte spomínajú.  Nedávno, na jednom kare som sa stretol s istým človekom, ktorému brat farár, ešte pôsobiaci v danom čase v tomto  našom prostredí, pomáhal s diplomovou prácou, dokonca v oblasti marxizmu, leninizmu. Pre brata farára Greša ani to nebol problém. Ja len tak skromne poznamenám, že na gymnáziu v Prešove som bol v ateistickom krúžku, nikto sa do neho totiž  neprihlásil, tak som sa „obetoval“, pretože som mal vcelku korektné vzťahy s triednou profesorkou – a tak som istým spôsobom  „zachraňoval“  celú situáciu.

     Nový –  znamená, nový typ.  Nemusíte sa tak cítiť a mnohokrát sa tak ozaj ani necítime, ale ak máme Krista v sebe, tak ten potenciál pre to nové máme. To je ako s tým batoľaťom, ktoré som spomínal pred týždňom. Je teda  najvyšší čas žiť to nové, nie to staré. Často počujeme starú obohratú pesničku –   a keď sa nás nikto opýta, čo máme nové, tak najčastejšie odpovieme, že: nič. Naozaj nemáme nič nové? Nemáme na každý deň novú milosť od Pána? Mohli by sme to slovo zakomponovať do nášho slovníka, keďže sme noví ľudia.  Smieme byť nositeľmi toho nového v tomto svete.  Pozývam vás k tomu. Nebudeme teraz len a len teoretizovať, ako a  čo. Pozrieme sa na niektoré biblické postavy. 

    Inšpirujúce mnohé známe príklady nájdeme v Biblii.  Taký Zacheus po stretnutí s Kristom sa stal úplne novým človekom (Lk 19,1-10).  Pán Ježiš mu nenaordinoval, čo musí robiť.  Nenapísal mu recept na nový život – ten práve s Kristom začína. Nepočujem, čo môže a čo nemôže. Často sa to stáva, že mnohí si predstavujú kresťanstvo –  tiež ako súbor príkazov a zákazov. To boli Židia, to oni sa tým riadili.  Pán Ježiš mu nedáva ponaučenie typu: „Vieš Zacheus  –  a odteraz už len  takto. Už si novým stvorením, nemôžeš si  nič  nechať z toho starého.“ Nie, nie – to vôbec takto nie. To takto nefunguje!  Začína nová etapa jeho života.  Úplne spontánne. Tá milosť je tak šokujúca, že je v mnohom inšpirujúca.  Pre Zachea, ktorý keď pocítil prijatie v tom stave, ako sa nachádzal. Tak sa stáva novým stvorením.  Až po stretnutí s Kristom, staré odchádza prirodzene, k životu sa prebúdza  a zároveň aj prebíja to nové. Zacheus je šokovaný z toho všetkého. Ten, ktorého chcel vidieť z figovníka, sa mu ponúka domov. A ani netušil, Ježiš  už bol v jeho dome.   Toľká milosť!  To nečakal! To prijatie, to, čo mu v živote chýbalo. A na základe prijatia – sa mení jeho vnútro. Tá Božia milosť, ktorá pôsobí a plynie z Krista – robí také mocné divy v živote človeka. Pozrime sa na ženu Samaritánku, ktorej je v Jánovom evanjeliu venovaná takmer celá 4. kapitola.  Stretnutie pri Jákobovej studni je tiež  veľmi šokujúce. Ježiš sa dáva do reči so ženou, čo nebolo v tom čase  bežné,  dokonca ešte aj so Samaritánkou. Povie jej o jej živote  –  mala doteraz piatich  mužov. A Ježiš vie, že je a existuje aj  ten „najnovší“. A potom stretnutí, po rozhovore  sa rozbehne do mesta, ktoré potom takmer celé zmisionuje.  Tá novosť, tá premena je priam neopísateľná. Nie je naordinovaná, prichádza spontánne, po stretnutí s Kristom. Je výsledkom prijatia, prejavu Božieho záujmu a všetkého s tým spojeného.

    Tá milosť, neraz šokujúca, je začiatkom niečoho celkom nového.  Ponúkam  veľmi zaujímavý príklad z dejín. Istá žena sa rozhodla zavraždiť anglickú kráľovnú Ažbetu I. (1558-1603). Prezliekla sa za chlapca a ukryla sa v jej spálni. Bola však čoskoro odhalená. Žena si uvedomila, že nemá nijakú nádej. Hodila sa pred kráľovnú na kolená a doslova žobrala, aby sa nad ňou kráľovná zmilovala a udelila jej milosť.  Kráľovná sa na ňu chladno zadívala a povedala: „Ak ti preukážem milosť, čo mi sľúbiš?“  A tá žena jej odpovedala: Milosť, ktorá dáva podmienky a čaká sľuby, nie je milosť.“  Kráľovná sa chytila  tejto myšlienky  a povedala: „Máš pravdu. Udeľujem ti milosť.“   Žena odišla od kráľovnej ako slobodný človek. Dejiny hovoria, že od tej chvíle kráľovná Alžbeta nemala vernejšiu a oddanejšiu slúžku, než bola táto žena, ktorá ju pôvodne chcela pripraviť o život.  Presne tak funguje Božia milosť v živote človeka. Ten, kto ju od Boha prijal, stáva sa verným a oddaným Božím sluhom. To potvrdzuje tento historický príbeh, to potvrdzujú aj biblické príbehy – s osobami nielen spomenutými, ale aj mnohými ďalšími. To podporuje aj myšlienka: „Milosť mení vlkov na ovce, príšery na ľudí a ľudí na anjelov.“ (Th. Carlyle)

    Ako to vieme z Biblie, mnohí po stretnutí s Kristom dostali aj nové mená, ako výraz novej etapy života.  Zo Šimona sa stáva Peter –  Skala. Z colníka Léviho sa stáva učeník Matúš. A zo Saula sa stáva ap. Pavel. Stal sa z neho básnik Božej milosti. Napísal a vyznal: „Z milosti Božej som, čo som a jeho milosť nebol  pri mne daromná.“ (1 K 15,10)   Inde nabádal, aby nikto nepohŕdal milosťou Božou (2 K 6,1). Táto milosť Božia mu do života priniesla  mnohé nové úlohy. Aj on zažil  Božie prijatie a tiež  poverenie  do mnohej služby pre pohanov.  Božia milosť robí divy v našom živote.  To je to nové, čo dostávame. Na otázku: „Čo máš nové?“ už vieme dať odpoveď.  A máme   vďaka Kristovi  aj nové srdce a nového Ducha (Ez 36,26). Srdce kamenné je nahradené tým novým, mäsitým. To je to nové v nás, vďaka Kristovej šokujúcej milosti. Práve z milosti Božej sme sa aj my, v mnohom nehodí  stali jej účastní..  Haleluja