Hromnice  –  svetlo poznania   

     Sviatok Hromníc pripadol výnimočne opäť na sviatočný nedeľný deň. Ak je to tak po niekoľkých rokoch, tak túto skutočnosť rozhodne nemôžeme obísť.  Naposledy sa tak stalo v roku 2020. Máme dnes teda dvojnásobný sviatok. Dnešná nedeľa je dvojnásobne sviatočná. 4. nedeľa po Zjavení prináša utíšenie búrky na mori, ktorým divom sme sa zaoberali v poslednú januárovú nedeľu. Dnes majú „prednosť“ Hromnice  a dvaja starkí, s nimi tak úzko spojení.  Je to vždy veľmi vďačná téma  písať o starých ľuďoch – nielen tých biblických, ale aj tých našich.  Prečo starí ľudia a Hromnice? Hlavnými postavami sú dvaja ľudia v pokročilom veku života  – Simeon a Anna.  Svoju starobu prežívajú veľmi   aktívne duchovne. Žiadne mrzutosti, či zatrpknutosť života, ako sa to často aj stáva a deje medzi starými ľuďmi. Na starobu je potrebné veľmi dobre sa pripraviť.  Základy k tomu kladieme už dnes.  Hľadáme možnosti, spôsob a cestu aj pre nás samých  –  ako sa na ňu čo najlepšie pripraviť. V čase, keď prídu aj zdravotné problémy a ťažkosti, aby sme vedeli všetko prijať, uniesť a vnútorne spracovať. Vieme, ako to neraz je, keď sa takýmto ľuďom nemá kto venovať v rodine. Starí ľudia sa neraz odkladajú do rôznych zariadení, pretože v rodine sa o nich nemá kto reálne  postarať. Všetci v rodine sú zamestnaní  – jediné východisko je umiestnenie v takomto domove.  A mnohí sa sami dobrovoľne rozhodli odísť  –  mám s tým bohaté skúsenosti  –  do takých zariadení chodím pravidelne  – minimálne  –  jedenkrát v týždni (Tatranská Polianka a Pod lesom). A mám s tým celkom bohaté skúsenosti a mám to aj dosť „napočúvané“,  čím všetkým mnohí v rodine prešli.  A mnohí seniori mi prezradia aj mnohé tajomstvá života.  Ozaj, milé a požehnané chvíle. Vieme, že napr.  indiáni si veľmi vážili starých ľudí. A čo je cenené ako staré v našej kultúre? No starí ľudia to nie sú. Deje sa tak (s úsmevom) napr. zo zrelým vínom, pre porovnanie: čím starší ročník, tým kvalitnejšie víno, tým vyššia hodnota a cena.  Nemôže to byť takto aj s človekom?  Títo starí ľudia vedia o niečo viac, čo iní nevedia a ani nevidia. Majú – svetlo poznania. A plným právom to môžeme povedať o dvoch hlavných protagonistoch z nášho príbehu – o Simeonovi a Anne. Títo dvaja majú tak jedinečné svetlo poznania o  Ježišovi, ktorý má ešte len 40 dní  – a už také významné veci sa o ňom hovoria. Nikto v tej dobe pravdepodobne nemal väčšie a hlbšie, ako práve títo dvaja. Ďakujeme za nich!  

      Naše dnešné čítanie z Lukášovho evanjelia je teda  o dvoch starých ľuďoch (Lk 2,25-40). O Simeonovi sa píše, že z vnuknutia Ducha Svätého prišiel práve v ten deň do chrámu, keď tam bola Mária s Jozefom a svojím Synom.  Možno tam bolo viacero rodičov so svojimi deťmi. Je to veľmi pravdepodobne, že tam neboli ojedinelí. On si všimol predovšetkým Jozefa s Máriou a Ježiškom.  Reflektor Ducha Božieho  zasvietil práve na nich  –  spomedzi všetkých ostatných prítomných rodičov. Simeon nebol žiaden rabín, ani kňaz. V evanjeliu sa o ňom píše, že bol spravodlivý a bohabojný človek, že očakával potechu pre svoj národ a Duch Svätý na ňom pôsobil –  na jeho srdce, na jeho vnútro. Požehnaná staroba, keď má takúto podobu aj dnes! Jemu Duch Svätý predstavil v dieťati Pánovho Mesiáša a vlastne – ako sa ďalej píše v evanjeliu  –  on dieťa takto predstavil aj Jozefovi a Márii, jeho pozemským rodičom.  Oni to dieťa vnímali celkom inak. O Ježišovi ako Mesiášovi vzletne povedal, že bude svetlom pre pohanov a slávou pre svoj národ, a tiež, že bude rozlišujúcim znamením, ktoré rozhodne  alebo o skaze, či aj o úspechu. Môžeme to prirovnať ku svetlu majáka, ktoré dáva znamenia prichádzajúcim lodiam. Ak ich rešpektujú, prídu šťastne do prístavu, ak nie, tak rýchlo stroskotajú. Ježiš je majákom pre tento svet a ponúka svetlo poznania nám všetkým! Druhým človekom, ktorý víta Ježiša v chráme, je stará žena 84-ročná  Anna. Je nazývaná prorokyňou, má dar Božieho slova. Na rozdiel od mužov nemohla kázať v synagóge, ale nemlčala. Hovorila o svojej radosti z viery, velebila Boha a rozprávala, že Božie pôsobenie vidí na malom Ježišovi. Komu to všetkému rozprávala? Tým, čo očakávali vykúpenie Izraela. Možno aj tým iným rodičom, ktorí prišli na ten obrad do jeruzalemského chrámu. Nie tým, čo boli spokojní, nie tým, čo chceli, aby bolo všetko po starom. Tým, ktorí hľadali, tým, ktorí očakávali. Aj takí tam boli! Určite a rozhodne!  Takto aj ona prezentovala, predstavovala Pána, Božie konanie na Ježišovi a vlastne aj na sebe.

   Cesta ku svetlu  –  ukazujú ju títo dvaja starkí. Poukazujú na to, aké je dôležité mať svetlo poznania pre svoj vlastný život!  Takýmto boli mnohí naši starí rodičia – v tej hĺbke zbožnosti a vo svetle poznania, ktoré mali od Pána.  Kto by si nepomínal na svojich starých rodičov!  Mnohí aj v cirkvi sú preto, že sa im s láskou venovali. Aj náš krstný syn Leoš Grandtner zo Žiliny študuje teológiu aj vďaka starým rodičom, ktorí ho s láskou viedli k Pánovi. A takých je mnoho.  Bolo v minulosti a veríme, že je a j teraz a bude ešte aj v budúcnosti. Spomeňte si s láskou na tých svojich. Koľkokrát som počul z  úst tých mladších ako refrén: „Moja stará mama sa mi veľmi venovala..“  Starí rodičia nám ukázali  cestu ku svetlu a priviedli nás ku svetlu poznania. Iste, bolo to a stalo sa tak skrze Ducha Svätého, ale mali sme na ceste veľmi dôležitých pozemských „ukazovateľov“.  Simeon a Anna ukazujú na Krista.  Na nikoho oného, len na Neho!   Pavel Kosorin má takúto myšlienku: „Do pekla trafí každý, ale cestu do raja vám musí niekto kázať.“ Cesta do pekla nie je vôbec namáhavá. Človek sa tak ľahko do nej dostane. Podľa Biblie je to tá široká cesta, ktorá ide do zahynutia a mnohí ju nachádzajú a mnohí po nej kráčajú. Do večného života vedie úzka cesta a tesná brána. A málo je tých, ktorí ju nachádzajú (Mt 7, 13-14)   Cesta do pekla je tak ľahká, stačí zostať na širokej ceste – a kráčať po nej aj naďalej.  Stačí splynúť s prúdom a cieľ cesty je zrejmý. Tých zachránených je vždy menej, ako tých stratených. Je to to naše milé a dobre známe „malé stádečko“.

    Dnešná nedeľa je príležitosťou poďakovať za svetlo poznania, ktoré máme. Dostali sme ho darom. Ničím sme si ho nezaslúžili. Ničím sme neprispeli. A preto dnes nemusíme veriť bájkam a polopravdám! Ani konšpiračným teóriám, ktoré boli v hojnej miere aj  na prelome mesiacov januára a februára.  A už je tu druhý kalendárny mesiac v tomto roku. Ako sme sa  udomácnili  v roku 2025 a zvykli si na náročnú novoročnú realitu? Ponúkam pozoruhodnú myšlienku: „Tento rok nie je rok, aby sme v ňom dostali všetko, čo chceme. Toto je rok, aby sme si v ňom vážili všetko, čo máme.“ Tento nápis bol na graffiti v anglickom jazyku napísaný niekde na stene. Ktosi si ho všimol.  A je to pozoruhodná myšlienka, ktorá aj mňa oslovila na stránkach Evanjelického posla. Máme svetlo k životu. Nemá ho každý. Máme svetlo poznania. Máme dar Ducha Svätého.  Máme vieru v Boha. Manžel zástupkyne z Matiašoviec sa nedávno  vyjadril, že ak by nemal vieru v Boha, tak neprežije tú tragédiu smrti svojej manželky.  Tragédia, ktorá nás všetkých zasiahla.

     Simeon a Anna. To, čo máme o nich napísané, úplne stačí, aby sme si o nich vytvorili obraz o ich aktívnom duchovnom živote. Simeonov vek nepoznáme, Anna mala už po 80-tke. Pravidelne prichádzali do chrámu. Až raz sa to stalo. Naplnili sa ich očakávania a oni mohli odísť práve tak, ako to vyznal Simeon: „Teraz prepúšťaš Pane svojho služobníka, podľa svojho slova  v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie..“   Milosťou Božou naplnená staroba a čas odísť na ten „druhý breh“.  A na záver príbeh, ktorý patrí k mojím veľmi obľúbeným.

      Autor mnohých kníh Max Lucado raz kázal o druhom príchode Pána Ježiša Krista. Na bohoslužbách rozdal lístočky s nápisom  „Možno dnes!“ Všetci účastníci si ich odniesli domov.   Roky prešli a on išiel na návštevu k chorému členovi svojho zboru, ktorý sa tých bohoslužieb vtedy zúčastnil. Na stene si všimol malý obrázok. Bol to práve ten zarámovaný lístok: „Možno dnes.“ Veľmi ho to potešilo. Ten jeho člen zboru  to vtedy zobral veľmi vážne. Možno ostatní tie lístočky zahodili do koša. On však nie. Nedalo mu to.  Veď Pán Ježiš viackrát povedal, kto má uši, nech počuje (Lk 8,8). Možno dnes! Takých poslucháčov potrebujeme aj dnes v cirkvi. Takých, čo Božie slovo berú celkom vážne. Aj starých, aj mladých. Takých, ktorí majú pripravené srdcia na prijatie Božieho slova. Toto slovo si pred časom  vypočula aj rodinka Bolcarova z Gerlachova, ktorá príležitostne navštevuje chrám Boží v Novom Smokovci.  Ich to slovo vtedy tak oslovilo, že si nechali vyrobiť obrázok s týmto textom a dali ho do rámu do svojho domu. Možno dnes! Tak, ako tomu veril Simeon. Bol starý, veľa času mu už nezostávala a zasľúbenie platilo, že do konca života stretne Spasiteľa. Veľmi pôsobivé! Ako teda počúvame Božie slovo? Práve skrze toto Slovo zvestované skrze Ducha Svätého sa nám ponúka svetlo poznania, ktoré tak veľmi potrebujeme do dnešných čias.