Na Jeho učenie ostrovy čakajú II

Cyprus

     Pokračujeme  druhou časťou nášho jesenného seriálu, prichádzame na ostrov Cyprus. Ap. Pavel sa tam dostal hneď na svojej  1. misijnej ceste, ako v Antiochii, pri tamojšom cirkevnom zbore boli oddelení do práce a misijnej  služby. Stalo a tak na modlitbách a na pôste.   Čítame o tom v knihe Skutkov apoštolov, kde 13. kapitolou začínajú všetky tieto misijné aktivity. Evanjelium si razí cestu k človeku, k  ľuďom žijúcim na pevnine, ale aj k tým na ostrovoch. Tým žijúcim na našom starom európskom kontinente, ale aj mimo neho.  Veď vieme, že prvou európskou kresťankou bola Lýdia z mesta Filipis (Sk 16,14-15), kde sa ap. Pavel dostal na svojej 2. misijnej ceste.   V Antiochii  bol  dôležitý štart  na dobrodružnej ceste evanjelia  na ceste za človekom. Dobrá správa hľadá domov, miesto, kde by mohlo prebývať. A tým najvhodnejším priestorom je ľudské srdce.  A v Antiochii o tom začínajú veľmi vážne a reálne ukazovať.  A všetko im to ukazuje a zjavuje Boží Svätý Duch.  Východiskom mnohej misijnej činnosti bola práve Antiochia, kde si dali názov vyznávači Krista, ako kresťania (Sk 11,26). Stalo sa tam tak vôbec po prvýkrát!  Prví kresťania neprišli do Antiochie hneď s týmto plánom misijných ciest – čítame, že prišli a kázali slovo Božie najprv Židom (Sk 11,19). Prvým organizátorom duchovného života bol Barnabáš, ktorému Lukáš, autor Skutkov  apoštolov vydáva veľmi dobre svedectvo. To on vyhľadal  takmer zabudnutého Pavla v Tarze a priviedol ho do Antiochie. Cirkev v Antiochii bola iná, ako tá v Jeruzaleme, prví kresťania  boli prevažne zo Židov.  Zoznam mien je veľmi zaujímavý –  Šimon,  prímením  Čierny (iné preklady Niger) a ďalší menovaní.  Bola to celkom pestrá zmes  národov a národností, aj farby pleti.  Centrum cirkvi  sa teda z Jeruzalema presunulo do Antiochie.  Tam začínajú misijné cesty – a Jeruzalem odobril vznik novej cirkevnej obci v Antiochii ako dielo Ducha Svätého.  Toto mesto sa nachádzalo na území dnešného Turecka. Stalo sa veľmi dôležitou základňou a východiskom na všetky svetové strany, č osa týka misie,  v blízkosti hraníc so Sýriou. Tu sa razili mince s cisárovým obrazom.  Keď sa Ježiš  pýtal, či je to obraz a nápis, pravdepodobne držal mincu razenú v Antiochii. Vieme, že prví kresťania boli predtým označovaní ako ľudia “tej cesty“, podľa Sk 9,2. V tomto texte: „..prívržencov tohto učenia“.. iné preklady: „..tej cesty“..   To si ešte pamätáme z nášho seriálu spred niet tak dávneho  obdobia (2021 – je na webe). Ľudia tej cesty – a evanjelium sa priamo  „vydáva“  na cestu za človekom a hľadá svoj domov v jeho srdci. Tam mu je vždy najlepšie.  Zišli do prístavu, nastúpili na loď .. A misia začína.. A zároveň veľké dobrodružstvo!

    Cyprus je najväčším ostrovom východnej časti Stredozemného mora. Nachádza sa len 64 km  od južného brehu malej Ázie, oproti Cilícii. Má rozlohu 9.280 km štvorcových, na dĺžku meria 255 km a pozostáva z dvoch takmer paralelných pohorí, ktoré vytvárajú Messarskú nížinu.  Jedným z hlavných zdrojov zisku boli v časoch apoštola Pavla bane na ťažbu medi, ktorá v tej dobe bola veľmi zriedkavá a tak veľmi vzácna. Aj preto sa šírila do ostatných krajín pod názvom cyprium alebo cuprum (meď). Nachádza sa tu aj mesto Limassol. V prístave tohto mesta sa odohrala udalosť z 13. kapitoly. Tá poukazuje na zmysel prvej misijnej cesty – ohlasovanie Božieho Slova  aj na ostrovoch. Platí: „Na Jeho učenie ostrovy čakajú.“  Od roku 1974  je ostrov politicky rozdelený na dve časti múrom v hlavnom meste Nikózia, ktorý oddeľuje východnú časť – pod záštitou tureckej vlády od gréckej časti s vlastnou vládou.

     V našom biblickom odseku čítame, že  slovo Bože zvestovali v židovských synagógach, teda pravidelne po sobotách. Išli teda  tam, kde boli ľudia.  Išli za ľuďmi. Prechádzali celým ostrovom  a Ján Marek im posluhoval, robil potrebný servis. Neskôr, na druhej misijnej ceste ho nasledoval Marek a Barnabáš a odplavili sa opäť na Cyprus (Sk 15,39.  Aj na tento ostrov sa dostalo  Božie slovo – my nemusíme ísť až tak ďaleko, evanjelizovať môžeme doma, našich blízkych, našich najbližších.  Tých je neraz najťažšie.  Slovo Božie je na ceste, ľudia ho nesú, ono má nohy, tie naše nohy, ono má ústa – tie naše ústa. Žiadne iné – len tie naše. Pripomínam  vcelku známy príbeh, ak oko do jedného  nového chrámu si  „domáci viery“ objednali sochu Krista. Oslovili známeho umelca v okolí. A ten sa tejto práce ujal a po čase im aj svoje dielo predstavil. A vy, ktorí tento príbeh poznáte, viete, ako to skončilo. Onen umelec im predstavil Krista veľmi inovatívnym spôsobom  –  bez rúk a nôh. Členovia cirkvi neboli s tým spokojní, pretože dielo považovali za nedokončené. Až onen umelec im musel pripomenúť , že oni  – domáci a miestni  –  majú byť jeho rukami a nohami, aj ústami..

    Slovo Božie sa teda vydáva na cestu – a hneď prichádza aj problém! Hneď príde aj prekážka.  Slovo Božie začína svoju púť v tzv. režime „prekážkového behu.“  Tu narazil apoštol Pavel na veľmi silnú opozíciu oproti Božiemu slovu.  Situácia spočiatku vyzerala veľmi sľubne. Miestny vladár Sergios ich pozval k sebe domov. Chcel sa o tom dozvedieť viac, čo dotyční Barnabaáš a Saul (Pavel)  hlásajú, tak ideálnym miestom bol jeho vlastný dom. To, čo hlásajú, ho zároveň aj veľmi zaujalo.  Čítame, že bol rozumný, Lukáš, autor Skutkov apoštolov  mu dáva dobré vysvedčenie.   U neho doma (pravdepodobne)  bude určite dostatočný priestor na to všetko!  A ktovie,  možno sa aj veľmi tešil! U Sergia Pavla bol vtedy istý židovský čarodejník Barjezus, bol to falošný prorok.  Ktovie, či bol v jeho službách, alebo z akého dôvodu sa nachádzal v blízkosti tohto vladára ostrova. Ľudia ho väčšinou volali Elymas, čo znamená „vidiaci“ alebo čarodejník. Tento človek sa všemožne snažil presvedčiť vladára, aby Pavla nepočúval. Vieme teda , odkiaľ vietor fúka.  Vieme aj  prečo: „Viera je z počutia a počutie skrze slovo Kristovo.“ (R 10,17)  Pavel hovoril veľmi otvorene. Na adresu toho okultistu povedal veľmi tvrdé slová. Nazval ho pravým menom: „Diablov syn, nepriateľ každej spravodlivosti , či neprestaneš prevracať priame cesty Pánove?“  Bol to priam „syn diabla“, ktorý ľuďom robí prekážky k Božiemu slovu. Diablov syn, ktorý prekrúca slovo Božie, tak ako to urobil vtedy v záhrade. To je jeho pravidelná taktika: Či naozaj riekol Boh?“  (1 M 3,1) Tam, kde Boh dal bodku, diabol pripisuje otáznik!  Elymasa Boh veľmi prísne potrestal. Ten, koho nazývali „Vidiaci“ oslepol a nič nevidel.  Našu prácu ničí  ten, ktorý rozsieva kúkoľ  medzi pšenicu. Pravdepodobne nevyriešime celú situáciu ako vtedy Pavel.  Stále však platí, že ľudia – nepriatelia  nemôžu beztrestne kaziť dielo Božích poslov. Vieme, že Boh aj dnes zakročí.

      Máme aj podobenstvo o rozsievačovi a 4-kej  pôde, kde čítame, že iba jedno semienko sa ujalo (Lk 8,4-15  a Mt 13, 4-23)). Dosť málo, no predsa je to podobenstvo veľmi  optimistické. Ono, aj to jedno, prinesie dokonca stonásobný úžitok, šesťdesiatnásobný, aj tridsaťnásobný.   Na kraji cesty sú tí, čo počúvajú a potom prichádza diabol a vyníma im slovo zo srdca, aby neverili a neboli spasení.  Keď už nemôže zabrániť, aby prišli, tak diabol „odoberá“ to slovo. V podobenstve pokušiteľa reprezentujú „poletujúce nebeské vtáctvo“, ktoré tak  rado „vyzobáva“ to slovo. Prekážky pre Božie slovo – to sú mnohé a časté obrazy a moje bohaté skúsenosti z 35-rokov služby. Neviem, ktorý príklad skôr spomenúť a napísať.. Tak aspoň zopár.  Aj Mária a Marta (Lk 10,38-42), ktorej sme sa tu venovali pomerne často, reprezentuje do istej miery tie prekážky pre Božie slovo. Nachádzajúc sa v kuchyni  – nedostala  sa k nemu, bola od neho odstrihnutá. Pred časom jedna pani zo sídliska Sibír v Novom Smokovci prekvapujúco prišla k nám na služby Božie, však za pár minúť aj odišla. Keď som bol na kazateľnici, už som ju na jej mieste nevidel. Ak prišla, tak aj odišla.  Keď som ju potom stretol, a opýtal, čo sa stalo, tak mi povedala: „Viete pán farár, nebola som si istá, či som vypla polievku na sporáku.“ Na budúce už, žiaľ  neprišla. A už ani   nie je medzi nami. Diabol používa nožnice, ktorými nás veľmi rád odstriháva od Božieho slova.   Možno si pamätáte pôstnu  úvahu: Diablove nožnice. Diabol ich má a rád oddeľuje od Božieho slova, od pravdy. A dnes to je zrejmé, že toľko ľudí skôr    uverí hoaxom, ako pravde! Žijeme dobru post-pravdivú a to je tiež znakom posledných čias. Diabol vie, že má málo času (Zj 12,12). V prvú októbrovú  nedeľu som spomínal  vojny  a nepokoje. Pán Ježiš  povedal, že v posledných časoch budeme o tom počuť –  tak to musí byť, ale to nie je ešte koniec (Mk 13,7).  A jeden brat, ktorý bol na službách Božích v Tatranskej Lomnici, syn evanjelického farára mi pri východe z chrámu  povedal: „Vojna je najväčšie zlo na svete. To je potrebné hovoriť a nie to, že to tak má byť.“  Cítite v tom ten posun, ten rozdiel?  Ja som vojnu rozhodne neschvaľoval, ale zvesti o nich sú znakom posledných čias, ktoré žijeme. Tak to musí byť – to ešte nie je koniec. Tie správy „musia“ prichádzať. Oni prichádzajú a napätie eskaluje.   Veď tak tomu bolo do istej miery aj pred potopou, aj pred zničením Sodomy a Gomory. Výzva do týchto dní – o to naliehavejšia: nedajte a nedajme sa odstrihnúť od zdroja pravdy, od Božieho slova.. 

Vladár, či náčelník ostrova uveril – dôležitý základ bol daný.. A štafeta pravdy pôjde určite ďalej.. V moci Ducha Svätého..