Ježišovo vstúpenie – s veľkou radosťou
Pánovo vstúpenie slávime poväčšine v máji, po nedeliach Jubilate, Cantate a Rogate.. Tieto nedele dodávajú punc veľkonočnej radosti. Končíme najradostnejšie obdobie v rámci cirkevného roka – tým však nechcem povedať, že ideme do smútku.. To nie! Ďalší dôvod radosti je ten, že očakávame zasľúbeného Ducha Svätého. Pán Ježiš svojim učeníkom, tým 11-stim, aj tým Emauským povedal: „A, hľa, posielam na vás zasľúbenie Otcovo. Vy však zostaňte v meste, dokiaľ nebudete vystrojení mocou z výsosti.“ (Lk 24,49) A hneď nasleduje záver celého evanjelia veľmi stručným opisom Ježišovho vstúpenia (Lk 24,50-53). Prekvapiť nás v tom môže zmienka o veľkej radosti učeníkov, v ktorej sa vrátili z Betánie do Jeruzalema. Tak sa radujú, úprimne a spontánne, že Pán Ježiš odišiel od nich do neba? To akoby sme sa vrátili z pohrebu domov a radovali sa? To sa dá? Iste – vstúpenie nebolo pohrebom, bolo rozlúčkou. Naše pohreby nazývame aj rozlúčkami. V pondelok 6. mája sme sa rozlúčili s našou sestrou pokladníčkou Annou Mihaľovou z Pod lesa. Na kare mi jej vnučka tlmočila posolstvo, že to bola optimistická rozlúčka. Život človeka sa uzavrel, ďakujeme Pánu Bohu, máme pre koho žiť – a tak ideme ďalej. My všetci musíme ísť ďalej. Ísť ďalej musia aj učeníci – Pán má s nimi veľké plány. S veľkou radosťou sa vrátili – nič nečítame, či mu aj zamávali a či tú radosť mali aj v danej chvíli samotnej rozlúčky. Radujú sa – pridajme sa k nim. Už nikdy nebudú smútiť! Pán Ježiš odchádza „domov“ živý, no ale bol mŕtvy! Oni Ho síce všetci nevideli umierať, pretože neboli na Golgote, tam bol iba Ján. Dozvedeli sa o tom. Veľmi ťažko to prežívali. Vstal však z mŕtvych, Boh Ho vzkriesil – a prichádzal k nim počas 40-tich dní. A ten posledný sa od nich vzdialil a bol unášaný do neba (Sk 1,9-11). Ale aj tak sa radujú, že vstúpil do neba. Snažíme sa porozumieť tejto ich radosti. Pán Ježiš ešte v rečiach na rozlúčku im povedal, že: „Nikto vám nevezme vašu radosť.“ (J 16,22) To sa teraz naplnilo v deň 40-ty a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Zostávali v chráme a očakávali na zasľúbenie Otcovo, ktoré potom prišlo o desať dní v podobe Ducha Svätého.
S veľkou radosťou – aj v dnešný sviatočný deň bolo v Tesnej bráne slovo o tom. S veľkou radosťou, napriek všetkým okolnostiam. Učeníkom to pomaly dochádza, ale úplne zmocnenie príde až na Letnice. S veľkou radosťou – deň 40-ty je dňom radosti, je tu zavŕšená Ježišova cesta. Je to nutné pokračovanie vzkriesenia – Boží Syn odchádza k Tomu, ktorý nikdy nezomiera. Učeníkom sa postupne rozjasňuje. Všetko do seba postupne zapadá a oni začínajú chápať Jeho poslanie, ktoré mal na tejto zemi. Učeníci pochopili, o čo Pánu Bohu ide v spojitosti s Ježišom Kristom – a ké má poslanie aj s nimi samotnými. Keď im vnútorne začína svitať, tak vlastne aj oni – „vstupujú“ do neba. Keď aj my vieme, aké máme poslanie na tejto zemi, tak „vstupujeme do neba“.. Nebo nezačína až po smrti, nebo začína už teraz – ak svoj život chápeme trochu v širších súvislostiach – aké má Boh plán s nami, aké má poslanie pre nás a aký má zámer s naším životom. To je náš „vstup“ do neba, do dimenzie, ktorá je tak vzdialená mnohým, pretože veria iba v to, čo vidia. „Blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili“ (J 20,29), povedal Vzkriesený pochybujúcemu Tomášovi.
Pán Ježiš vstupuje do neba – a zároveň zostáva na tejto zemi. Aký to paradox a dialektika v tomto tvrdení. Zostáva predsa v nás a chce ďalej pôsobiť cez nás. Sme chrámom Ducha Svätého, ako to napísal ap. Pavel kresťanom do Korintu (1 K 3, 16.17). To je dôvod k našej radosti a aj vďačnosti. My sme Jeho vyslancami. Pán Ježiš nemá iných a nikoho iného v tomto svete. Má nás – má naše ústa, naše ruky a naše nohy. Tak, ako v prípade svojich učeníkov, tak v prípade aj nás všetkých. Pán Ježiš nechal svojich učeníkov na tejto zemi, necháva aj nás tu dole. Cez nás môže pokračovať Jeho dielo v tomto svete. Pre osvieženie pripomeniem príklad z minulosti, keď pre nový kostol si v istom cirkevnom zbore objednali sochu Krista u uznávaného umelca v okolí. On túto objednávku rád prijal, bola to pre neho veľká výzva. Zhostil sa jej a po istom čase im svoje dielo aj predstavil. Presbyterstvo v zbore však nebolo s tým dielo spokojné – považovali ho totiž za nedokončené. Kristus nemal totiž ani nohy, ani ruky. Bolo to iba torzo Jeho tela. Tak by sme tomu rozumeli asi my aj dnes. On to však poňal tak, to je zámer onoho umelca, ktorému to myslí – ten zámer bol v tom, že tí členovia zboru sú dnes Jeho rukami, Jeho nohami. A ten výjav, či tá socha im to mala dennodenne pripomínať. Pán Ježiš nemá dnes iné ruky, iné nohy, iné ústa, len tie naše. Ak si to všetko uvedomíme, tak aj my dnes vstúpime do neba – lebo v tom vidíme svoje poslanie a svoju náplň pomerne krátkeho nášho ľudského života. Oni ten jeho zámer nepochopili. Pochopíme to my dnes?
V každej rozlúčke je aj závdavok nového stretnutia. Lúčime sa s našimi deťmi, vyprevádzame ich do sveta. V každom lúčení je závdavok opätovného stretnutia. Tak sme sa lúčili v Prahe pri našom nedávnom rodinnom stretnutí po poslednej konfirmácii v generácii našich detí. Lúčime sa, aby sme sa stretli pri najbližšej príležitosti. Už teraz sa tešíme na to opätovné stretnutie – s rozbehom a objatím… Lúčime sa aj pri pohreboch. Iste, to sú celkom iné rozlúčky. Ako veriaci sa predsa nelúčime raz a navždy. Niekedy ma to dosť vyrušuje, či aj prekáža, keď na kresťanskom parte je napísané: „lúčime sa navždy s ..“ Keď veríme vo večný život, ako to vyznávame vo Viere všeobecnej kresťanskej, tak sa lúčime predsa iba do času. Aj učeníci sa lúčili iba do času – preto s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Nelúčime sa definitívne. Učiteľ národov a biskup Jednoty bratskej Ján Ámos Komenský si krátko pred svojou smrťou do svojho denníka napísal: „Bože, ďakujem ti, že si mi domov nedal na tejto zemi.“ Niektorí by chceli žiť večne na tejto zemi. Vieme, že to už nie je možné. Obdivujeme krásy pozemského sveta – máme radi prírodu, radi sa vraciame do Prahy. Viditeľný svet je úžasný a jedinečný. Ten neviditeľný je ešte krajší. Tak to čítame v slove ap. Pavla: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeka nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú.“ (1 K 2,9) Pán Boh pre nás pripravil oveľa krajší svet – svet bez hriechu, bolesti a utrpenia.
Do takého sveta „vstúpil“ dnes vo Vtáčkovciach pri Košiciach brat Bajus – v požehnanom veku. Jeho dcéra Alenka z Košíc mi dnes napísala a ja som si to prečítal po dnešných službách Božích: „Zmierený s Bohom a s ľuďmi, dnes vo veku 84 rokov a 7 dní ukončil svoju pozemskú púť náš otecko. Smútiace, ale vďačné a milujúce deti.“ Zaspomínala si aj na svojho starého otca, ktorý tiež do večnosti odišiel na Pánovo vstúpenie. A večer ešte napísala: „Dnes brána pri dome bola zatvorená a čakajúceho otca na dvore už nebolo. Bol to bolestivý pocit.“ Dnes teda na Pánovo vstúpenie – takto vstúpil do nebeskej domoviny aj náš spolubrat. A ďalšia jeho dcéra, po prejavení mojej sústrasti mi poslala sms s textom: „Boží plán je lepší, ako ten náš. Vďaka Bohu za plodný život nášho otecka.“ Nie je to úžasné posolstvo od milujúcich dcér? Takto „vstúpiť“ do večnosti, priamo do neba spolu s Pánom, keď si práve dnes to všetko pripomíname? Je to aj moja túžba, takto odísť. Raz to príde pri každom jednom z nás. Všetci tí, ktorí nás predišli do večnosti, to už „majú za sebou“ , nás tento boj ešte len čaká. Pane, daj nám všetkým vytrvať, keď ten deň sa približuje a všetkým nám sa už zvečerieva. Aj napriek smútku – môžeme s veľkou radosťou vyprevádzať nášho blízkeho človeka – do večnosti. A s veľkou radosťou a vďačnosťou myslíme na novomanželov – Barborku z Mlynice a Lukáša z Prahy, ktorí dnes o 13.30 vstúpili do manželstva v Rekovicích v Českej republike. Aj to je „vstup“ do stavu – jeden vedľa druhého.. Myslíme na nich, aby aj oni takto spoločne – v našom dnešnom kontexte – „vstúpili“ do neba..
Záverom – náš vstup do neba – tým všetkým napísaným a zaznamenaným – to nie je vstup do života typu „a la dolce vita“.. Taký život to je sladké ničnerobenie a my tomu tak aj rozumieme. Vstup do neba je však naša horlivá a ochotná služba pre tento svet, ktorú konáme. Služba tým, ktorí sú nám zverení. Pán Boh nemá nikoho iného, než len práve nás. My smieme byť Jeho nohami, Jeho predĺženými rukami a najmä Jeho ústami. Pripomeňme si opätovne to vážne slovo nášho Pána: „Ak títo budú mlčať, kamenie bude kričať.“ (Lk 19,40) Tak na to nezabudnime v tomto našom tatranskom prostredí, kde je toľko kameňov a skál. Dovolíme mu prehovoriť?