Ježišov návrat skrze  Ducha Svätého

     Úvodom k zoslaniu Ducha Svätého je Pánovo Vstúpenie na 40. deň od Jeho vzkriesenia. Bez vstúpenia Pána na nebesá by nebolo zoslania Ducha Svätého. Náš Pán sa vrátil  „domov“  a za 10 dní prišlo mocné vyliatie Ducha Svätého. Odišiel, ale vrátil sa  medzi svojich v plnej miere  tak, ako nikdy predtým. Bránou k tomu všetkému je Jeho slávne a mocné Vstúpenie. Je to veľmi mocná a významná udalosť Jeho života, ktorá nie je vonkoncom len jeho súkromnou záležitosťou.  Do istej miery je to nami podcenený a aj zároveň  nedocenený sviatok. Počas týždňa tento sviatok veľmi ľahko prehliadneme. A často ho aj prehliadame. Bez Vstúpenia by rozhodne nebolo zoslania Ducha Svätého a Jeho mocného vyliatia. Tak, ako neraz nedocenený je zároveň aj Duch svätý.  Rozlúčka s Pánom v 40. deň po Jeho vzkriesení vôbec nebola smutná  – bola skutočne radostná, tak sme to čítali na záver Lukášovho evanjelia (24,50-53).  Vyprevadili ho veľkou radosťou, v ktorej sa vrátili do Jeruzalema – a s o to väčšou radosťou Ho opäť a nanovo privítali medzi sebou – skrze Ducha Svätého. Ako museli túto Jeho prítomnosť prežívať vo všetkom tom, čo sa začalo diať po mocnom vyliatí Ducha! Je s nami Ježiš – naplnil ich srdcia – dostal sa do ich vnútra, zajal ich srdcia svojou podmanivou láskou. Keď prišiel po svojom vzkriesení vo veľkonočnú nedeľu medzi svojich – v ten istý deň, ako sa zjavil Márii Magdaléne – bol už večer, bola tma, prišiel cez zatvorené dvere – pozdravil ich veľkonočným pozdravom: „Pokoj vám!“  A potom ešte raz a pridal ešte slovo: „Ako mňa poslal Otec a ja posielam vás. A keď to povedal, dýchol na nich a povedal: prijmite Ducha svätého.“ (J 20,19-23) 

      Rozlúčky bývajú veľmi rôzne. Sami to dobre poznáte. Mnohé ste prežívali! Radostné, aj menej radostné. „Čím krajšia a bohatšia je spomienka, tým ťažšia je rozlúčka. Ale vďačnosť   premení trýzeň spomienky na tichú radosť.“ (D. Bonhoeffer) Aj také rozlúčky bývajú – aj ťažké a bolestné.  Učeníci z toho ale nič neprežívajú. Ani náznak smútku a bolesti, ke´d Ho vyprevádzajú do nebies.  To náš autor citátu prežil inú rozlúčku, ale neodchádzalo sa mu ťažko, aj keď zomrel v rozkvete svojho života a nemal ani 40 rokov. Čas života sa mu, podľa nášho úsudku  naplnil predčasne. A náš Pán? Mal iba 33, keď zomrel a neberieme to tak, že zomrel veľmi mladý. Áno,  a 33 rokov – je veľmi skoro a predčasne! Odišiel, keď vykonal dielo, ktoré Mu dal konať Jeho nebeský Otec. Tak tomu bolo aj Bonhoefferom. Veď on sám napísal, či povedal: „Život – to je plán, ktorý má Boh s nami.“  A nikde to nemáme dané, že to bude nadlho. Odchádzal aj on zmierený, čo potvrdil v piesni v našom Spevníku, ktorú tak radi spievame:  „Predivná moc náš tíško obostiera, pokojne, to čo príde, čakám len.. Pán Boh je s nami zvečera i zrána a bude každý ďalší deň.“ (ES 637)

    Keď prišiel ap. Pavel do Efezu na svojej 3. misijnej ceste, našiel tam niektorých učeníkov, tak sa ich opýtal: „Či ste prijali Ducha svätého, keď ste uverili?“  A oni mu odpovedali: „Nie, ani sme len nepočuli, že je Duch svätý.“ (Sk 19,1-7) Ani len nepočuli! Je to vôbec možné? My sme vo výhode. A akej! My sme už toľkokrát o Duchu svätom počuli! Ale poznáme skutočne Jeho moc a silu, ktorá sa prejavujeme v srdci človeka? Zažili sme to my sami? Zoslanie Ducha svätého predsa spôsobilo založenie cirkvi. Pán Ježiš to povedal, že ju pekelné brány nepremôžu! Aká iná moc by mohla spôsobiť vznik spoločenstva, ktoré je tu už plných 2000. rokov.  A ani bránam pekelným sa to nepodarilo (Mt 16,18). To aká je to moc!  Nie ľudská, rozhodne nie, ale moc Božia! Cirkev, ktorej sme súčasťou je dielom Božieho mocného Ducha. Bez nej a spoločenstva v nej si vlastne dnes ani nevieme predstaviť svoj život. A cirkev je dnes pre mnohých dnes nezaujímavá. Aj z tohto dôvodu, že sa na cirkev dívajú iba zvonka. Ponúkam Vám zaujímavý pohľad. Ten je veľmi oslovujúci. Ponúknite ho prosím  ďalej, napr. tomu, ktorý má voči cirkvi výhrady a mnohé predsudky. A. Einstein povedal: „Je ľahšie rozbiť atóm, ako predsudok.“  Mnohí majú výhrady, ale za pokus stojí podať ďalej nasledovný príklad. Mňa veľmi oslovil. Mnohí na cirkev a na to, čo sa v nej deje, pozerajú iba zvonka. A pohľad zvonka je v mnohom nedostatočný.    Kardinál Newmann raz prirovnal cirkev – netradične k vitráži. Je to veľmi originálne, nápadité a inovatívne.  To je pre mňa veľmi oslovujúce.  Boli tu už rôzne pripodobenia, príklady a pomôcky –  ale vitráž?  Čítajte ďalej.  Ten, kto pozerá na okno – vitráž zvonka, čiže zo svetla do tmy, vidí len obrysy okna. Nič viac – nič výnimočné, nič zaujímavé, čo by strhlo a upútalo jeho a neraz aj vašu pozornosť. Vidí možno krásu okna, farby, postavy, umelecké stvárnenie, no zručnosť umelcov nevidí. Kto chce vidieť krásu vitráže, musí vojsť do vnútra kostola a na vitráže sa pozrieť do svetla. Zo šera a prítmia chrámu do svetla.  Keď pozerá z tmy na vitráž smerom do svetla, vidí jej takmer neopísateľnú krásu.  Týmto prirovnaním si chceme na sviatok Zoslania Ducha Svätého pripomenúť známe veci. Kto pozerá na cirkev očami zvonka, to znamená, že vidí len a len na ľudský prvok a organizáciu. A ako sa mu vidí cirkev? Nezáživná organizácia, ktorou mnohí dokonca aj opovrhujú.
      Metropolita Ignatios z Latakii to vyjadril slovami:  „V cirkvi bez Ducha Svätého je Boh ďaleko, Kristus minulosťou, evanjelium mŕtvou literou.“  Aký je vskutku dôležitý Duch Svätý. V Efeze o ňom ani len nepočuli. Dnes mnohí počuli, ale netúžia po ňom. Cirkev je pre mnohých iba organizáciou.  Poslanie, či úrad, ktorý sa v nej vykonávame je pre mnohých – ako vládnutie, činnosť, ktorú s láskou vykonáva je  propagandou, kult je oživovaním spomienok a správanie sa kresťansky morálkou neslobodných ľudí.  Prečo si toto všetko pripomíname?       Dnešný sviatok Zoslania Ducha Svätého nám pripomína jeden významný okamih cirkvi: jej založenie a vznik.  My dnes sme jej súčasťou, z toho dôvodu Pán Boh nie je pre nás za „siedmimi horami a siedmimi dolami“, Kristus nie je pre nás minulosťou, ale živou prítomnosťou, slovo evanjelia nie je pre nás mŕtvou literou. Bez Ducha svätého je to bezduché a prázdne. Tak bezduchý a prázdny by bol náš život bez Ducha svätého.

   My sme aj dnes prekročili prah Božieho domu, aby sme sa dostali dovnútra. Keď sme vo vnútri, pozeráme na spomínané vitráže – sú jedinečné. Máte skúsenosť zo zahraničia, z dovolenky – vidiac tie vitráže na katedrálach barokových, renesančných. Nemusíme ísť ani ďaleko – také vitráže máme aj v tatrách, v rímskokatolíckom kostole v Starom Smokovci, kde sú vitráže Vincenta Hložníka. Vitráže nájdete aj v Dolnom Smokovci. Ich krásu môžete reálne vidieť, len keď ste vo vnútri. Inak sa to nedá. Ďakujeme, že je to práve dielo Ducha svätého, ktoré nám ukazuje tú krásu Božieho diela vo vnútri cirkvi- to všetko, čo Kristus pre nás vykonal. O tom už roky počúvame, od nášho detstva.  Je jedinečné túto moc zažiť osobne  reálne, ako tí v Efeze. Na začiatku, pri stretnutí s Pavlom skonštatovali, že ani len nepočuli, že je Duch svätý.  Pri krste zostúpil na nich Duch svätý a oni zažili Letnice v malom. Po niekoľkých rokoch opäť  Letnice v Efeze, ako sa uskutočnili tie prvé – v 50. deň po Ježišovom vzkriesení. Potrebujeme ich zažiť nanovo – mať osobnú skúsenosť s Duchom Božím, ako tí v Efeze – oných 12. mužov.  Potrebujeme nové Letnice! Prečo? Aj  preto,  aby sa u nás v našej malebnej krajine pod tatrami už nikdy  viac nezopakoval Handlová. Sme kultivovaní ľudia, ktorí vedia riešiť problémy iným spôsobom, nie streľbou do človeka! V celom svete je toľko konfliktov a napätia, ako by sa schyľovalo ku ďalšiemu konfliktu! Ak sme „vo vnútri“, tak je šanca a predpoklad, aby sme problémy a ťažkosti vedeli riešiť aj inak. Stav núdze je príležitosťou, aby Pán Boh zasiahol. Potrebuje však  aj nás všetkých k tomu – naše modlitby, naše podané ruky, naše odpustenie a zmierenie.

      Dnešná slávnosť je jeden z najväčších sviatkov. Napriek tomu, že každý rok na päťdesiaty deň po zmŕtvychvstaní Pána Ježiša si pripomíname zostúpenie Ducha Svätého na apoštolov v podobe ohnivých jazykov nad ich hlavami a inými znameniami, predsa je Duch Svätý mnohým kresťanom neznámy. K Bohu Otcovi sa často obraciame v modlitbe, ktorú nás naučil Pán Ježiš, v modlitbe Otčenáš. Modlíme sa k Pánu Ježišovi, ktorý nás počuje, ktorý nám rozumie, ktorý nás obdarúva svojou láskou. Na Ducha Svätého často  zabúdame. Skutky apoštolské (Sk 2,1–11) nám pripomínajú túto udalosť. Udalosť zoslania Ducha Svätého predpovedal viackrát Pán Ježiš: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.“ (Jn 16,7) A dozvedáme sa o budúcej činnosti Ducha Svätého, ktorého Boh Otec pošle na príhovor Syna Božieho, aby až do konca sveta každého človeka, ktorý uverí v učenie Ježiša Krista, posilňoval, povzbudzoval, riadil, aby sme boli spasení. „Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“ (Jn 14,26) nech sa tak deje medzi nami, medzi našimi politikmi. Šanca na zmierenie tu je! Chopíme sa jej?