Z núdze – dostatok  a hojnosť  l

Choroba je núdzou zdravia

    Prišiel čas pre novú tému. Začíname novú sériu pod týmto názvom:  „Z núdze – dostatok!“ Konštatujeme hneď v úvode, že to  môže vytvoriť iba Boh – to musíme podčiarknuť a prízvukovať hneď na začiatok. Náš Otec nebeský to robí tak často na stránkach Písma Svätého – cez svojho Syna Pána Ježiša, v moci Ducha Svätého.  Nemá však  ani čarovný  prútik, ku ktorému by pridal to čarovné rozprávkové –  „čáry máry fuk“ , alebo „abraka dabraka“.  Z mála dokáže veľa vytvoriť naozaj iba Boh. Z ničoho niečo dokáže stvoriť iba Boh. Hebrejské slovo „bara“ – znamená z ničoho – niečo stvoriť. Z neviditeľného – viditeľné. V žalme je napísané: „Lebo On riekol a stalo sa, On rozkázal a postavilo sa.“ (Ž 33,9) Tak mocné je Božie slovo: „Je živé a mocné a ostrejšie, než ktorýkoľvek dvojsečný meč.“  (Žid 4,12) To je môj obľúbený biblický verš, čo ste určite, milí čitatelia už vo viacerých článkoch postrehli. Boh tak predivne tvorí a koná, mocne zasahuje v stave biedy človeka. Využije jeho núdzu a mnohú biedu, aby sa oslávil. Bieda je tu pre zlo, ktoré je vo svete. Zlo sa udialo aj u nás, v našej krajine  včera v Handlovej.  To sme naozaj potrebovali najmenej. Je však zároveň veľká „príležitosť“ pre nášho Pána – podľa našej novej témy. .  Sme v stave núdze – aj v našej krajine, ktorá je veľmi polarizovaná. A je mnoho biedy a núdze v tomto celom svete. Napr. taká chudoba je tu aj preto, že mnohí koncentrujú veľa bohatstva na jednom mieste. A v tom je mnohá nespravodlivosť. Nie je za to  zodpovedný Boh, ale človek. Bohu sa to pripisuje často – veď to poznáte – to, čo spôsobuje diabol, z toho obviňujú Pána Boha. Tak sa to neraz konštatuje, že veľké bohatstvo toho sveta je sústredné v rukách a na účtoch len niekoľkých ľudí. Ak je to aj tak, nikto nič so sebou na druhý breh nevezme. Boli sme toto neraz svedkami.  A napriek tomu stav núdze v živote človeka Boh využíva ako príležitosť na svoj zásah a obohatenie. Biblia je plná takýchto príbehov. „Keď je núdza najväčšia, pomoc Božia je najbližšia“ –  tak to konštatuje aj naše slovenské príslovie. Celá plejáda udalosti, zázrakov, Božích zásahov to dokazuje. Všimneme si iba niektoré. Všetky nedokážeme postihnúť. 

    Čo by vás prvé napadlo práve pri tejto téme, mysliac na stav núdze. Mňa napadá hneď napr. – zázračný rybolov (Lk 5,1-11), prvý div na svadbe v Káne Galilejskej (J 2,1-11), rozmnoženie chleba na púšti. Je toho mnoho – celá galéria postáv, ktoré to zažili, zakúsili, ako sa stav núdze v ich živote zmenil na hojnosť. Tak napríklad aj choroba – je stavom núdze a nedostatkom zdravia. Pán Ježiš uzdravil mnohých v Novej zmluve – tak napr. Petrovu testinú z horúčky (Mk 1,31.32), či aj iné, podľa nášho ľudského úsudku aj ťažšie uzdravenia (Mk 5, 1-20). Je to tiež celá galéria zaujímavých príbehov. Mnohé poznáte – mnohé menej. Mňa už dávno zaujal príbeh uzdravenia človeka, ktorý bol 38 rokov nemocný (J 5,1-9). Tento príbeh som si zvolil aj na teologické služby Božie v malom kostole na Panenskej ulici v Bratislave, ktoré som mal na jeseň 1987, keď som nastúpil do štvrtého ročníka na Slovenskej teologickej fakulte. Nepoviem vám, prečo práve tento príbeh. Možno ma už vtedy veľmi zaujal a oslovil stav núdze človeka onoho človeka, ktorý nemal nikoho. Samota je aj dobrá, do ktorej sa neraz aj utiahneme.  Samota vie byť aj veľmi zlá a deštruktívna. O takejto čítame v tomto príbehu. 38 rokov  –  to je koľko mesiacov, koľko dní, koľko hodín, koľko prebdených nocí? Koľko chvíľ – a okamžikov, kedy sa tá voda v jazere konečne zvíri? Čo sa všetko za tým skrýva. Opäť si to rozmeňme na drobné. 38 rokov nemoci – nevieme, o akú chorobu mohlo ísť, zrejme niečo s pohybovým ústrojenstvom, keďže vždy ho iní predbehli. Či ju celý čas strávil v Jeruzaleme pri jazere Betezda, kde verili, že voda je liečivá. Kto prvý do nej vošiel, bol uzdravený. Nemal žiadnu šancu, nemal nikoho, kto by mu pomohol do jazera. Úplná samota  – nie prospešná, ale deštruktívna. Nemám nikoho – ako to smutne a priam tragicky  znie. Keď som vybavoval pohreb sestry Anny Nahálkovej, tak sa ma často pýtali – čím ste boli zosnulej? Syn, vnuk  – a ja som povedal, že brat farár, že nemala nikoho. Nikoho?  A viacerí boli zaskočení – to fakt ozaj nemala nikoho. Nemala – iba vzdialených príbuzných v Brne.  Áno, aj to som zažil. Viem, že takto osamotene žila, ale nikdy sa nesťažovala. Mala Pána v srdci, to bolo jej najväčšie bohatstvo, ktoré si opatrovala a chránila v srdci. A list Židom v Biblii – 11.kapitola  to bola jej top a najobľúbenejšia kapitola – jej malá Biblia, ktorú vždy tak rada čítala. Môžem teda skonštatovať aj ja, že som poznal človeka, ktorý vlastne nikoho nemal.  Do Vysokých tatier prišla sem z Prostějova – vydala sa za horského vodcu, potom ovdovela, nakoľko manžel Imrich bol od nej oveľa starší. A tu aj dokonala – a my sa staráme s láskou o jej hrob, pretože nemala nikoho blízkeho  na tomto svete. Pred pár dňami som bol navštíviť nášho bývalého brata kantora Drahomíra Chochola v Starej Lesnej. Je na lôžku, je imobilný, je aj v mnohom trpezlivý. Zhoršil sa mu zdravotný stav, manželka Gabriela sa o neho vzorne stará. Keby ju nemal, keby nemal tak blízkeho človeka – manželku, syn by sa takto o neho pravdepodobne  nepostaral. Ako je dobré, keď sa máme o koho oprieť! Ako je dobré, keď sa má kto o nás postarať! Ako je dobré, keď človek nie je sám!

    Akú podobu mala samota onoho človeka – čakal, kedy sa voda zvíri a keď sa zvírila, vždy niekto iný ho predbehol. Až do tejto situácie vstupuje sám Boh cez Ježiša Krista. Veď On sám povedal: „Nie je dobré byť človeku osamote, učiním mu pomoc, ktorá mu bude roveň.“ (1 M 2,18) Tak ustanovil manželstvo, aby človek nebol sám. Veď ani Boh nie je sám –  Boh je Otec, Syn a  Duch svätý.  Manželstvo je Boží vynález, aby človek nebol sám.  Pochádza z raja, ale môže sa stať aj peklom. Keď vdove z Naimu zomrel jediný syn, vzkriesil ho počas pohrebu, aby tá žena nezostala celkom sama( Lk 7,11-17).  Chudobná vdova, ktorá vhodila do pokladnice celý svoj majetok, tiež pravdepodobne nemala nikoho (Lk 21,1-4).  Samota bolí, je ťaživá a depresívna. Niekto dokonca aj zomrie v samote, pretože nemá kto mu poskytnúť potrebnú prvú pomoc. Prípady, keď sa tak stalo, bolo tiež dosť.

     A tu Boh ide v ústrety človeku. Vyberá si toho jedného jediného? Prečo asi? Bola to Božia vôľa, aby ho uzdravil – práve onoho, ktorý nemal nikoho.  S rozbehom – k osamotenému človeku. Ako v tom podobenstve ide Boží Syn za tou stratenou ovečkou – jednou jedinou (Lk 15,1-7). Tá je najdôležitejšia v danej chvíli. Božie konanie je niekedy nepochopiteľné a nevysvetliteľné. Ježiš ide cielene k jednému človeku – akoby si ani iných nevšímal. Je to vôbec možné?  Kvôli jednému človeku, správcovi pokladu kráľovnej  kandáky sa Filip ocitol na pustej ceste, ktorá vedie z Jeruzalema do Gazy (Sk 8,26-40).  Nikto v danej chvíli nebol dôležitejší, ako onen človiečik, vracajúci sa z Jeruzalema, ktorý tam bol vzývať Hospodina a vracal sa domov. Sedel na voze čítal si proroka Izaiáša. Odporúčam vám celý tento príbeh  prečítať do konca. Pre Pána Boha v danej chvíli nebolo ozaj dôležitejšieho človeka, s ktorým mal veľké plány v africkej Etiópii. Božie oko sa v istej chvíli sa zameria  na jedného. Tak sa udialo aj pri jazere Betezda.  Ostatných neuzdravil. Nebola to vôľa Božia?!  Mnoho nemocných tam ležalo – mali prístrešky proti páliacemu slnku. Bolo to kvôli dĺžke choroby. Bol najdlhšie chorý zo všetkých?

    Pán Boh mu poslal do cesty priamo svojho Syna Pán Ježiša Krista.  Ako to mnohí povedia, ako ste to aj vy neraz niekomu povedali: „Pán Boh mi ťa poslal do cesty!“  To som neraz počul, keď som prišiel na návštevu. Pán Boh nás posiela – aj  nás vysiela. Žatvy je mnoho, ale pracovníkov málo. Za nemocných príde sám Boh. Je to až šokujúce. Za jednotlivcom. Za jedným jediným človiečikom, aby jeho núdzu zmenil na bohatstvo zdravia. Kladie mu otázku – nie náhodou zbytočnú: „Chceš byť zdravý?“  Ale veď na to tam prišiel, aby sa predsa uzdravil!  No vôbec nečakal, že by priamo za ním osobne prišiel sám Boh a jeho stav núdze zmenil na bohatstvo uzdravenia –  nielen jeho telo, ale aj dušu. Povedal mu: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!“ A bola práve sobota.  Mohol ho tam nechať, ale on ho má vziať so sebou. Má mu pripomínať, čo sa veľké udialo v jeho živote. Už ho nebude potrebovať – je to memento, ktoré mu bude pripomínať – ako Boh zasiahol do stavu núdze jeho života. Vstal a odišiel, lôžko si vzal so sebou. A vznikol problém, pretože bola práve sobota. Tento deň je ako stvorený pre pomoc človeku. A Pán to pri jednej príležitosti (vymŕvanie klasov v sobotu) jednoznačne aj povedal: „Sobota bola ustanovená pre človeka a nie človek pre sobotu, a preto Syn človeka je pánom ah nad sobotou.“ (Mt 2,27.28) Boh  skrze svojho Syna mení núdzu na hojnosť a dostatok!  A deje sa tak práve v deň sobotný.