Služby Božie – naše nedeľné Emaus III
Sme opäť a nanovo pri Emauských učeníkoch. Prichádzame k tretej časti našej série, k samotnej Večeri Pánovej, ktorú spoločne v Emaus slávili. V tomto bode ide o vrchol stretnutia so Vzkrieseným. Vôbec netušia, že keď Ho spoznajú pri lámaní chleba, že im hneď zmizne. Taký dramatický vrchol by ani neboli predpokladali, či tušili. Pán Ježiš sa teda pripojil k dvom sklamaným učeníkom, ktorí Ho nepoznali. Najprv im načúval, nevieme, ako dlho, ale načúval. To bolo dôležité – až po istom čase sa opýtal tou známou otázkou: „Čo to je, o čom sa idúcky zhovárate medzi sebou?“ Pozoruhodné sú tie stretnutia so Vzkrieseným Pánom. Sú ešte dva príbehy, kde Ho učeníci nepoznali – a to už bolo tretie Jeho zjavenie po vzkriesení (J 21,1-13) Aj tí, ktorí boli pri Tiberiadskom mori, boli dosť frustrovaní a nič lepšie nevedeli vymyslieť, než len to, čo Peter povedal: „Idem loviť ryby.“ A pripojili sa ďalší. Už vedeli, že je ich Pán vzkriesený, ryby však potrebovali k živobytiu a aj prežitiu. Celkovo z tohto príbehu vyznieva istá beznádej. A odštartoval to neúspešný rybolov. A potom prišiel bohatý rybolov (pre porovnanie – Lk 5,1-11 – na začiatku Ježišovho verejného účinkovania) po ktorom Ho spoznal Ježišov milovaný učeník Ján. A ešte jeden príbeh v predchádzajúcej kapitole toho iného evanjelia, ako Vzkrieseného Pána nepoznala ani Mária Magdaléna (20,11-18) a považovala Ho za záhradníka. Aj ona si myslela, že Ho niekto odniesol z hrobu, či ukradol, podľa slova: „Pane, ak si Ho ty odniesol, povedz mi, kam si ho položil a ja si Ho odnesiem.“ Keď sa nad tým zamyslíme, vôbec uvažovala nad tým, čo vraví v danej chvíli? Spoločným menovateľom týchto troch príbehov je smútok, žiaľ a beznádej.
Večera Pánova. Inak býva označovaná aj ako eucharistia – čo v preklade znamená dobrorečenie. Evanjelista Matúš píše: „Keď jedli, vzal Ježiš chlieb, dobrorečil, lámal a dával učeníkom hovoriac: Vezmite, jedzte! Toto je moje telo.. Potom vzdal kalich, dobrorečil, dal im a riekol: Pite z neho všetci.“ (26,26.27) Na dvakrát dobrorečil, teda vzdával vďaku a chválu. Tak to slovo nachádzame aj v úvode známeho 103. žalmu: „Dobroreč, duša moja, Hospodinu a celé moje vnútro Jeho svätému menu. Dobroreč, duša moja Hospodinu a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia.“ Po grécky: euachristó – eu (dobrý, radostný) a charis je milosť – je vzdávať chválu. Keď dobrorečíme, máme teda dobrú reč a chválime Pána. Pre porovnanie: tak začína aj slovo eu-angelion, čo znamená dobrú a radostnú správu. Čo je teda hlavnou náplňou života človeka? No predsa vzdávať chválu Bohu, svojmu Stvoriteľovi a velebiť Ho v každom novom dni nášho života.
Večera Pánova bola ustanovená na Zelený štvrtok. Možno by bolo vhodné uviesť omyl, či chybný preklad v spojitosti s týmto dňom. Od nepamäti máme pri tomto štvrtku prívlastok „zelený“.. Máme na obed špenát, máme doma takú rodinnú tradíciu. Je zdravý, je jar a veľmi nám prospeje. Je dobré si dať nejakú očistnú kúru. Zelený štvrtok nemá však nič spoločné so zelenou farbou; je to skomolený nemecký výraz „greinen“, čo znamená „plakať, oplakávať“. Stredoveký pisateľ namiesto „grein“ napísal „grün“ a už sa z toho asi ani nevyvlečieme, (z úsmevom). Možno opäť pre porovnanie – Kvetná nedeľa nemá nič spoločné s kvetami, aj ju od nepamäti voláme. Mala by sa volať Palmová nedeľa, tak ju označujú v Nemecku (Palmsonntag) a myslím aj v katolíckej cirkvi na Slovensku.
V našom Spevníku máme pieseň 439, ide o veľmi vzácnu pieseň: „Zostaň pri nás! Už k noci zneje zvon.“ Bola inšpirovaná prosbou, či zvolaním Emauských učeníkov: „Zostaň s nami, lebo sa už zvečerieva a deň sa už nachýlil.“ Má ozaj veľmi hlboký text a všeobecne ju spievame ako večernú pieseň. Pôvodne však takou piesňou nebola. Dovoľte pár faktov k tejto piesni. Bolo to v polovici 19. Storočia. Autor bol chorý na tuberkulózu. Zomieral, vedel o tom. Tri týždne po napísaní tejto piesne aj zomrel. Vžime sa do jeho situácie a takto čítajme, alebo spievajme jeho pieseň. Môžeme v duchu aj my prežívať to, čo prežíval on sám. To, čo prežívali v istom zmysle aj Emauskí učeníci. V pokore prijímal svoj údel, len prosí, aby nezostal sám, aby bol Pán Ježiš pri ňom. V posledných dvoch veršoch je vyjadrená istota, ku ktorej sa prebojoval cez modlitbu a vieru.
Večera Pánova prechádzala v histórii mnohým úskalím. Pripomeňme si, že pod vplyvom racionalizmu v 19. storočí sa dôležitosť Večere Pánovej zatlačila z nášho života do úzadia. Všetko sa „zracionalizovalo“. A počas Veľkej noci sa v 19. storočí údajne kázalo o tom, ako je prospešné skoro ráno vstávať. Všetko emotívne, všetko tajomné, všetko, čo sa nedalo logicky zdôvodniť a rozobrať, bolo vytlačené z duchovného života ako niečo menejcenné. A tak sme si odvykli byť účastnými Večere Pánovej častejšie a zdedili sme to tak. Následky toho všetkého nesieme dodnes. Vieme, ako členovia rímskokatolíckej cirkvi prežívajú omšu, priam mysticky, ako hlboké tajomstvo, ktoré veľmi intenzívne aj pravidelne vyhľadávajú a po ňom túžia v hĺbke svojho vnútra. Nám tento rozmer veľmi chýba. Či? Dnes si stále viac ľudí uvedomuje aj u nás, že Večera Pánova nie je vôbec nejaká náboženská povinnosť, ktorú treba z nejakého zvláštneho dôvodu absolvovať aspoň raz do roka, ale že aj tu ide o stretnutie so živým Kristom. Kým pri kázni a výklade je zapojený len náš sluch, poťažne zrak (a niekedy aj spomínané poznámky) – a dôraz je viac na myšlienkové spracovanie veci, tak pri Večeri Pánovej je zapojená aj chuť, hmat a čuch, všetky naše zmysly, a nielen rozum ale aj cit, a tak vlastne celá naša osobnosť. Pri Večeri Pánovej nejde tu o nič čarovné – v zmysle nejakej mágie; ale o iný spôsob, ako mi je podávané to isté evanjelium, ako pri kázni. Deje sa tak vo viditeľnom a hmatateľnom chlebe a víne poznávam Krista kvôli mne, namiesto mňa a pre mňa ukrižovaného. Zároveň je tento stôl Pánov aj predobrazom budúcej hostiny so Vzkrieseným Kristom v Jeho nebeskom kráľovstve. Večera Pánova je teda viditeľné slovo, ktoré môžeme priam ochutnať.
Emauským učeníkom na ceste počas Ježišovho výkladu, ako sami o tom povedali: horelo srdce. Boli teda zapálení Božím Slovom, ku ktorému sa potom pripojilo viditeľné slovo v eucharistii.. Božie slovo zapaľuje srdcia, lebo má oheň Ducha svätého. Cez Božie slovo pôsobí Svätý Duch. Akoby ich zrazu to mocné slovo tak osvietilo a zmätok v hlave sa zrazu usporiadal a všetko im dávalo zmysel. Zrazu im to všetko začalo do seba „zapadať“. Áno, takúto moc má Božie Slovo – všetko pochopíte, aj zložité okolnosti aj svojho vlastného života. Určite môžete hovoriť aj z vlastnej skúsenosti o tom, ako sa tma aj vo vašej hlave zrazu zmenila, práve pod vplyvom Božieho Slova – na svetlo.
Ale títo učeníci až pri stole a Večeri s Ježišom spoznávajú, že je to vlastne On, kto k nim celý čas s láskou hovoril. To je veľmi dôležitý rozmer – spoznávajú Ho pri stolovaní a spoločnej večeri. Skôr nie! Áno, horeli im srdcia, ale spoznanie bolo pri večeri. To stolovanie malo veľký význam pre človeka žijúceho v oriente. (Poznáme to zo série z minulého roka – Žráč a pijan vína). Oni Ho pozývali, aby s nimi zostal. Tak trochu sa podobajú Petrovi, ktorý navrhuje Pánovi na vrchu premenenia postaviť tri stánky, aby tú chvíľu a ten okamih predĺžil. Vtedy museli zísť dole, do údolia (Mt 17,1-13). Na ceste do Emaus a priamo už aj v ňom sa Vzkriesený dvakrát prosiť nedal. Rád prijme naše pozvanie. Rád prijme tvoje pozvanie. Pán Ježiš klopal na ich srdcia tým výkladom, ktorý im na ceste poskytol – aj podľa známych slov zo Zjavenia: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem! Ak niekto počuje môj hlas a otvorí mi, vojdem k nemu a budeme spolu stolovať.“ (3,20). Nie je veľkého pýtania – rád a vďačne ide do tvojej komôrky. Máte skúsenosť, že pozývate ľudí, priam sa im niekedy prosíme – tak i onak – Ježiša stačí tak ľahko pozvať. Dá sa pozvať – nie je, ak osa tomu u nás povie na východe, odkiaľ pochádzam: „veľkeho pytaňa“.
Pri Večeri Pánovej si vždy môžeme uvedomiť, že tu ide predovšetkým o Krista. Že On je Ten dôležitý. Môžeme si uvedomiť znovu a znovu, aký má pre nás význam Jeho smrť i Jeho život.
Preto Večera Pánova je vždy vzácna príležitosť stretnutia s Kristom, a to dokonca aj vtedy, ak ju priamo neprijímame. Preto má svoje miesto priamo na službách Božích, nie až „po“ ich skončení. Skúsme ju vnímať nie ako nadbytočné predlžovanie času v kostole, ale živú a potrebnú súčasť nášho života. A verím, že po dopísaní týchto riadkov ste po nej rovnako zatúžili, ako aj ja sám..