Všetko o Božej láske
Čítanie pašií prináša zmenu do programu našich bohoslužieb. Tú zmenu sme privítali už minulú nedeľu, kedy bola Smrtná nedeľa a my sme začali čítať ich prvú časť. Spomíname si, že kedysi sme v posolstve pašií nemali toľko textov zo Starej zmluvy, mali sme iba evanjeliové texty. Teraz ich však môžeme porovnať, ako sa tie texty postupne napĺňali v živote nášho vykupiteľa Pána Ježiša Krista.. On sám tým dvom Emauským učeníkom, vracajúcim sa z Jeruzalema vykladal v Písmach všetko, čo bolo o Ňom napísané (Lk 24,13-35). A určite mohol spomenúť aj tie, ktoré čítame na Smrtnú nedeľu a ktoré boli zaznamenané v Starej zmluve.. Včera, na Kvetnú nedeľu sme pokračovali v ich čítaní a zavŕšime to, ak Pán dá – na Veľký piatok. Pašie sú veľkým darom pre nás. Prinášajú zmenu do nášho bohoslužobného života. Zmena je vždy vítaná. Posledná marcová nedeľa priniesla zmenu času, takže máme dlhšie vidno. My sme so službami Božími prezimovali na fare a vraciame sa opäť do szontaghovského kostolíka, na čo sa tiež tešíme. Ušetrili sme opäť elektrickú energiu – ako počas každej zimy, odkedy stojí náš zborový dom Eben-Ézer (2007). Zmeny na rôzny spôsob sú vítané.
Vráťme sa k pašiám, ktoré nás vnútorne chcú predovšetkým zmeniť. Oni nám práve túto zmenu ponúkajú, po zahĺbení sa do ich jedinečného posolstva. Pašie – je to úžasný spôsob, ako štyri evanjeliá zharmonizovať a dať ich do jedného celku.. Ktosi si dal námahu (a my mu za to dodatočne ďakujeme) a veľmi to vítame a oceňujeme. To úsilie mať súvislý text daný do jedného kompletného celku – zo štyroch zdrojov – to nebolo vcelku jednoduché. Pašie sú rozhodne darom pre nás – do nášho bohoslužobného spoločenstva. Nielen pre zmenu s nimi spojenú. Najmä pre tú potrebnú našu vnútornú. Tak to ale vyzerá v našej cirkvi, že darom ešte stále nedoceneným. Mnohí nám pri ich čítaní chýbajú. Vytratili sa zborového života. Vyzerá to tak, že ani tá zmena ich nepritiahne. Všetko tomu nasvedčuje, že ich duchovné bohatstvo nezaberá širší kruh a našu „členskú základňu.“ Iste, Veľký piatok áno, ja by som to veľmi privítal, keby na nás zabrala už hneď prvá pašiová nedeľa. Čítame ich opäť a nanovo, a ak píšem za seba, tak sa ich neviem „nasýtiť“, aj keď je to veľmi bolestivé, čo musel náš Pán pretrpieť a podstúpiť. Po roku ich čítame, tie texty a príbehy sa opakujú, zdá sa nám, že už všetko vieme a všetko dobre poznáme. Ale zdanie klame. Opak je však pravdou. Môžem to tak byť aj pri slávnostnom vjazde do Jeruzalema, čo si pripomínali práve včera (Mt 21,1-11). Ježiš sedí na oslovi. Ale podľa nášho staro-cirkevného evanjelia a textu sedel na obidvoch. Vysadol na ne, čítame v našom texte. Musela to byť do istej miery aj komická situácia, nohy sa mu pravdepodobne ťahali po zemi. Kráľ, ale aký?! Kráľ bez koruny, bez žezla, bez šiat a plášťa, bez všetkého kráľovského navonok a predsa – kráľ. Kráľ Boží – kráľ ľudského srdca. Kráľ plný pokory sedí na zvierati, ktoré sa používa na prácu. Ježiš tým priamo naznačuje, že ide pracovať do Jeruzalema.. Iste, to zvieratko je tam preto, že tak písal už prorok Zachariáš pred 2500 rokmi. Ide o naplnenie proroctva, ale ide aj o zvesť, že On sám – náš Spasiteľ – bude tvrdo pracovať na našej spáse. Ona sa rodila veľmi ťažko. Bola to drina fyzická, aj duchovná. Po každej stránke nášmu Pánovi do dalo poriadne zabrať. Naše spasenie bolo priam „vydreté“ na dreve Golgoty. Pán Ježiš sa zodral v tej svojej službe pre nás. A my tie pašie čítame, sledujeme, verím, že aj srdcom vnímame a prežívame. Pozerajme sa na pašie, ako Česi hovoria: „bez nadsázky“ – ako na Božiu drinu pre nás – zavŕšenú na dreve golgotského kríža.
Určite ste postrehli jednu veľmi dôležitú skutočnosť. Utrpenie nášho Pána je popísané veľmi detailne. Dalo by sa povedať – deň po dni, hodinu, po hodine, minútu po minúte. Najmä ten Veľký a Tichý týždeň, do ktorého sme vstúpili včerajšou Kvetnou nedeľou. A je celkom možné, že ste postrehli aj to, ako končí posledné – štvrté evanjelium podľa Jána. Má pozoruhodný záver – nekončí Ježišovým vstúpením, tak ako u iných evanjelistov – teda synoptikov. Má taký zaujímavý koniec, odlišný od nich. Iste, nebude to opakovať, čo napísali už iní evanjelisti (J 21,24-25). Končí originálne, končí svojím štýlom. Dal to do dvoch viet – do dvoch veršov. Ján potvrdzuje a pripomína, že jeho svedectvo je pravdivé. Nie je to žiadna dezinformácia a hoax. Je to pravda najpravdivejšia. Konštatuje, že v jeho evanjeliu nie je všetko. Jednoducho sa do jeho spisu, ktorý napísal, nezmestilo všetko o Ježišovi. Viem, že pred istým časom to bol pre mňa takmer šok, keď som si to premenil na drobné. V Biblii nie je všetko, ani celý svet by nestačil na knihy, ktoré by sa dali napísať, tak to formuluje Ján. V Biblii je teda „užší výber“ toho, čo Ježiš vykonal. Je toho nepomerne viac. Viac divov a zázrakov, viac Jeho prejavov lásky a pozornosti, viac Jeho kázní a vyučovania. Sú isté príbehy, ktoré sú iba u niektorých evanjelistov. Na to sa zameriava aj Lukáš, aj evanjelista Ján. Mnohé udalosti sú výlučne iba u týchto evanjelistov (Lukáš – Zacheus, Ján – vzkriesenie Lazara). Exemplárnym príkladom sú slová Pána, ktorý pri nejakej príležitosti povedal:
„Blahoslavenejšie je dávať, ako brať.“
Sk 20,35
Nikde to nie je v evanjeliách zaznamenané, ale cituje to Lukáš len v knihe Skutkov apoštolov. Do evanjelia sa táto veta nedostala, až do knihy Skutkov apoštolov. To len pre malú ilustráciu, že evanjelisti túto vetu nášho Pána v evanjeliách nezachytili a nezaznamenali, až neskôr – vo svojom ďalšom spise – Skutky apoštolov, ktoré sú priamym pokračovaním evanjelia podľa Lukáša. Nepoznáme napr. ani príbeh Ježišovho detstva. Jedným príbehom je to, keď sa ako 12-ročný stratil v chráme (Lk 2,41-52). Potom celých 18 rokov nič, až keď mal 30 rokov a začal verejne účinkovať. Dal sa pokrstiť Jánom Krstiteľom , bol na púšti a potom si zvolil 12-stich učeníkov. 18 rokov je totálne vákuum. Niektorí domýšľajú, čím tie roky naplnil a kde bol, aby sa naučil tej „divotvornej moci“ atď atď. S úsmevom to všetko sledujeme, čo všetko dokáže vyfabulovať ľudská fantázia. Nič také nie je pravdivé, sú to len „fantazijné úlety“ ľudí, ktorí. V Biblii ani nemusí byť všetko. V Biblii je všetko podstatné – a to sú pašie. To je to najpodstatnejšie – Jeho krížová cesta zavŕšená na Golgote. To je to vykonané dielo pre spásu človeka, pre ktorú bolo hodno drieť a aj sa obetovať a položiť vlastný život. A to mocné dielo bolo potvrdené vo veľkonočné ráno mocným vzkriesením, ktoré vôbec, ale vôbec nikto nečakal. Áno, skôr Jeho nepriatelia, ako Jeho vlastní (Mt 27,63.64).
V Biblii nie je všetko, ale pašie sú popísané veľmi detailne. Pašijný príbeh, na ktorý sa zamerali evanjelisti, sa na to podujali veľmi originálnym spôsobom. Dalo by sa povedať – a opäť to pripomínam – priam minútu po minúte popisujú, kde všade Ježiš sa ocitol, kto Ho vypočúval, kde Ho predviedli, či pred kým sa ocitol. To je veľmi detailné. Prečo sa zamerali na to? Evanjelisti vynechali mnohé, ale na utrpenie sa zamerali. Je to ozaj vôľa Božia, aby sme tento príbeh poznali detailne. Nechceme povedať, že ostatné je len nejaké klišé a pozadie, ale centrum je v Jeho pašijnom príbehu. Prečo? Aby sme poznali, čo všetko musel Ježiš podstúpiť pre nás. Podstúpil to z lásky, bez nej by to nebolo možné. V Biblii nie je všetko o Ježišovi, ale je tam všetko o Božej láske. Všetko podstatné o Božej láske – to sú pašie. Nič z toho nie je vynechané. V Biblii je všetko Ježišovo utrpenie. To sú práve naše pašie, ktoré sú popísané veľmi podrobne, až je človek udivený, ako to evanjelisti všetko rad-radom po sebe zapísali. Mnoho toho zámerne vynechali. Práve utrpenie – vypočúvanie a následné udalosti sú popísané veľmi plasticky – aby sme mali tú dôležitú informáciu, čo všetko musel podstúpiť Boží Syn za nás. Tento spôsob sa vlastne dostal aj do ľudového úslovia – „od Annáša ku Kaifášovi.“
V Biblii jednoducho nemôže byť všetko.. Ale je tam všetko o Božej láske. Všetko to najpodstatnejšie a všetko to najdôležitejšie. Keď čítame pašie, opäť po roku, aby sme to všetko počuli a nanovo sa zahĺbili to tejto lásky Božej ku nám všetkým. Bez nej by to nebolo možné. Keď teda berieme túto malú čiernu knižočku do rúk, nech jej posolstvo preniká do nášho srdca, do jeho najskrytejších jeho záhybov. Pašie – všetko podstatné náš učia o tejto láske. My ak milujeme – tak len preto, že Boh už prv miloval nás (1 J 4,19). Za všetkých spomeniem Judáša. Vo svojej láske prichádzajúceho svojho zradcu Ježiš v Getsemane šokujúco osloví:
„Priateľ môj, čo si prišiel?“
Mt 26,50
Akoby ešte posledná ponuka Božej lásky.. Potrebujeme ešte iný dôkaz?
Akýsi autor, na ktorého meno si momentálne nespomínam napísal dielo: Všetko podstatné pre život som sa naučil v materskej škole. Pre porovnanie: Všetko dôležité a podstatné o Božej láske k nám sa dozvedáme z pašií. Vďaka Bohu za ne. Za to hutné čítanie – nielen na pôst a obdobie pred Veľkou nocou. Nielen pre zmenu v bohoslužbách, ale najmä pre tú našu vnútornú. Stane sa tak? Nech sa tak stane. Amen