Buďte dobrej mysle alebo pokoj v nepokoji I.
Ako nájsť pokoj v nepokojnom svete? To je otázka všetkých čias. Predovšetkým 21.storočia, ktoré začalo 11. septembrom 2001, útokom na dvojičky v New Yorku. Potom prišli mnohé a opakované teroristické útoky. Za posledné dva roky nás trápila korona. Mysleli sme si, že to to najhoršie, ale prišla vojna 24. februára. Nepokoj a nepokoj. Vzkriesený Kristus prichádza medzi svojich, ktorí boli zatvorení zo strachu pred židmi. Prišiel do prostriedku, aby Ho každý videl a povedal im: „Pokoj Vám!“ (J 20,19-23) Hľadáme recept na vnútorný pokoj. Pozrime sa do Biblie, do našej duchovnej učebnice. Je tam toho „mnoho“ na túto tému. Mňa tentoraz zaujal príbeh z Pavlovej cesty, teda plavby do Ríma, kde sa strhla silná búrka (Sk 27, 13-326). Kvôli kontextu odporúčam čítať celú, predposlednú kapitolu tejto knihy. Pavel sa zachoval ako najpokojnejší člen na lodi, na ktorej bolo 276 ľudí.. Bez akéhokoľvek náznaku vnútornej rozorvanosti, že by niečo iné tvrdil a niečo iné mal vo svojom srdci povedal im: „Buďte dobrej mysle..“ a zoapokoval to ešte raz. A v pokračovaní príbehu, predtým, ako loď stroskotala na Malte: „ani vlas na hlave sa vám neskriví!“ To bolo naozaj silné slovo. Odkiaľ sa vzal tento jeho vnútorný, priam stoický pokoj. Natrénoval sa, bol predtým na nejakých duchovných cvičeniach ? Čo sa za tým skrýva ? Bolo to predovšetkým zjavenie Pána, ktorý sa mu v noci zjavil a tlmočil mu to: „Neboj sa Pavel, pred cisárom musíš stáť a hľa, Boh ti daroval všetkých, ktorí sa plavia s tebou.“
To trvalo 14 dní, stratili nádej na záchranu, jesť im nechutilo, vychádzali náradie z lode a neskôr aj obilie. Museli sa nechali sa unášať morom a vetrom. Nemať pevnú pôdu pod nohami, asi veľmi dobre poznáte ten nepríjemný pocit. Zažili sme menšiu búrku na Jadranskom mori a to nám stačilo. Manželka vtedy povedala: „už ani raz na loď!“ V texte čítame, že stratili všetku nádej, že sa zachránia. Ešte je dobre, keď je nádej. Keď už ani tá nie je, tak je to to najhoršie. Už ani svetlo na konci tunela nie je.
Tento príbeh nám ukazuje, že sme všetci na rozbúrených vlnách mora a sveta. Často sa hovorí, že sme všetci na jednej lodi. Plavíme sa. Cieľom je ten „druhý breh“.. Často sa nepríjemné a hrozné vlny dajú do pohybu. Fakt sme si mysleli, že naša generácia nezažije vojnu – možno niekde na vzdialenom kontinente, niekde v rozvojom svete. Ale priamo u našich susedov na východe? V blízkosti našich hraníc? Každodenne prichádzajú protichodné tvrdenia v spojitosti s 9. májom – buď sa to všetko skončí, alebo bude oficiálne vyhlásená vojna. Jedno tvrdenie proti druhému. Niekto nás chce veľmi zmiasť. Niekto nás chce okradnúť o pokoj. Pán Ježiš Kristus povedal:
„Ja som prišiel, aby život mali a hojne mali. Zlodej prichádza, aby kradol, zabíjal a hubil.“
(J 10,10)
Zlodeji radosti sa vkrádajú dennodenne do nášho vnútra a srdca.
Apoštol mal cca 60 rokov a v živote prešiel všeličím. Celý jeho doterajší život, od obrátenia pred Damaskom, to boli duchovné cvičenia nonstop. Niečo o tom píše v odseku: „Trikrát ma zošľahali, raz kameňovali, päťkrát sa mi ušlo po 39 rán, tri razy som stroskotal, deň a noc som sa zmietal na morských hlbinách..“ (2 K 11, 24 -31) A okrem toho, ešte mnoho iného prežitého fyzického utrpenia. Telo mal pokryté mnohými ranami. Ale ešte to nie je všetko, ešte bude stáť pred cisárom Nerom. V Ríme ho čaká súd. Nero zistil, že Rimanom sa zavďačí vraždením kresťanov a Pavel z nich bol najznámejší. Na ceste do Ríma sa loď dostane do ťažkostí, ale všetko prežijú. A hlavne všetci prežijú. Nikomu sa ani vlas neskriví na hlave. O vlasoch tiež niečo vieme. Máme ich na hlave cca 100.000 tisíc. Pán pri jednej príležitosti skonštatoval, že nám všetky vlasy na hlave spočítal práve Jeho nebeský Otec. Nebojte sa, drahší ste vy ako mnoho vrabcov.“ (Lk 12,7) Má prehľad, koľko nám ich spadne za deň. A v znameniach konca Pán hovorí: „Ale ani vlas sa vám nestratí z hlavy.“ (Lk 21,18)
To nám tlmočí Jeho syn. Pozná Otca najbližšie a najlepšie. Veď od Neho prišiel. A vraví: „Poznám Otca a Otec pozná mňa.. “ (J 10,14) Apoštol Pavel dobre pozná svojho nebeského Otca. Predtým horlil za Neho, išiel proti nemu podľa horlivosti podľa nesprávneho poznania (R 10,2.3). Teraz vie, že Pán Boh má všetko pod kontrolou. Pavel nám odkazuje, že náš strach, naša úzkosť sa zmenšuje priamo úmerne tomu, ako aj my spoznávame svojho nebeského Otca. My ľudia nemôžeme mať všetko pod kontrolou a preto neraz sa nás neraz zmocňuje úzkosť. Nemôžeme mať prehľad o všetkom – a to je zdrojom mnohých obáv človeka. Nemôžeme to postihnúť. Nemôžeme vidieť Pána Boha a Jeho ruky pri diele, ale môžeme im dôverovať. Nemôžeme riadiť svet, ale môžeme ho zveriť Bohu. Tak, ako sme Mu zverili naše deti vo svete, študujúce v zahraničí, tak Mu zveríme celý náš svet. A to je dôvod na pokoj a aj radosť. Boh zvrchovane vládne nad každým detailom vo vesmíre. Čím viac o tom vieme, čím viac tomu veríme, tým je náš život oveľa ľahší a radostnejší.
V našej novej jarnej sérii prídeme k jednému veľmi dôležitému odseku z listu Filipským, 4, 4-9. Odsek je pozoruhodný v tom, že v šiestich veršoch sú ukryté štyri mocné výzvy. A hneď tá prvá nás výzva k radosti:
„Radujte sa v Pánu vždycky! Opakujem radujte sa! Pán blízko!“
My sme si tento text zaškatuľkovali do adventu – a to je veľká chyba. Pavol si dal veľmi záležať na týchto slovách, ktoré píše z väzenia, nie niekde z Havajského ostrova, ako to konštatuje Max Lucado. Pavlov recept proti úzkosti sa začína výzvou na radosť. On sám veril tomu celým srdcom. To nebol len nejaký pocit, pre ktorý sa on sám rozhodol. To bol stav jeho srdca. Správame sa podľa toho, čomu veríme. Aj na obyčajnej lodi. Pán Boh má veci pod kontrolou a je dobrý.
To je dôvod aj pre úsmev. Možno sme sa za posledné roky prestali usmievať. Viac sa bojíme a prežívame úzkosť. Nepoteší nás ani slnečný deň, ani máj. Prestali sme si pospevovať. Štýl nášho uvažovania: „Čo ak sa stane to, alebo ono..“ Skôr myslíme na to horšie, ako na dobré. Stav úzkosti je pozoruhodný fenomén 21. storočia. Svet sa za posledných 30 rokov veľmi zmenil. Ako asi kedysi za 300 rokov. Prichádzajú stále nové informácie – potrebujeme to všetko spracovať. Naši predkovia pred spaním už neprijímali žiadne väčšie podnety, išli spať s čistou hlavou. My si večer zapíname televíziu a potom nemôžeme spať. Naši mladí pri cestovaní prekonávajú časové pásma. Naši predkovia cestovali len tak, kam došli klasickým dopravným prostriedkom do večera daného dňa. Správa o zemetrasení z nejakej krajiny prišla o niekoľko dní, my to vieme hneď. A mohli by sme pokračovať ďalej.. Prináša to iste veľa pozitívneho, ale aj oveľa viac úzkostí. „Úzkosť a strach. Nie sú to dvojčatá, ale sesternica a bratranec. Strach vidí hroznu a úzkosť si ju predstavuje.“ (M. Lucado) Stavy úzkostí vyžadujú odbornú lekársku starostlivosť. Lieky proti strachu nie sú, ale proti stavom úzkostí áno.
Pavel je na lodi, ktorá ho má dopraviť do Ríma. Nič sa im neprihodí, okrem stroskotania. Pavel je na palube ako jasná hviezda vo vesmíre (F 2,15). Hviezdy vyniknú len na temnom pozadí. A Pavel je tá najžiarivejšia hviezda na temnom pozadí nekonečnej búrky. Pán Boh ho sprevádza, On sa do tohto Božieho pokoja môže vždy a nanovo uložiť. Nemusí panikáriť, pobehovať po palube sem a tam. Má menej nervozity, ale viac viery. Ľudia nad stavom sveta neraz zalamujú rukami, my môžeme viac zohýnať kolená k modlitbe. Úzkosti sa do budúcnosti nevyhneme, kto vie, čo nás ešte čaká.. O tom, či skončíme vo väzení úzkostí, však rozhodujeme my sami. Úzkosť nie je hriech, je to emócia. Úzkosť však môže viesť k hriešnemu správaniu. Hrešíme vtedy, keď stavy úzkostí potláčame alkoholom, prejedaním sa, keď okolo seba chrlíme zlobu. Aj to sa deje na Slovensku v týchto dňoch.. Ponúkam vám zaujímavú informáciu z jedného výskumu počas druhej svetovej vojny. Po šesťdesiatich dňoch sústavných bojov boli príslušníci pozemných jednotiek „citovo mŕtvi“. Boli v neustálom ohrození života, pod hrozbou bombardovania a ostreľovania nepriateľskými jednotkami. Úplne inak ale boli na tom letci. To psychológov veľmi prekvapilo! Úmrtnosť u nich bola podstatne vyššia, bojoví piloti svoju prácu milovali – 93 percent z nich tvrdilo, že svoju prácu milujú. Ich šanca na prežitie bola taká, akoby ste si hodili mincou. Čo bolo teda za ich správaním? V čom sa líšili od pozemných jednotiek? Mali v rukách kormidlo a boli v kabíne. Pešiaci boli veľmi zraniteľní oproti nim. Oni však mali v rukách kormidlo. Pocit kontroly vyvoláva pocit pokoja. Nedostatok kontroly vyvoláva strach a úzkosť. Pán Boh je pri kormidle tohto sveta! To ma vždy tak veľmi upokojí. Takáto bola pozícia apoštola Pavla na lodi, ktorá sa plavila do Ríma – Boh je pri kormidle lode, ale aj jeho života.. Aj keď stroskotala pri Malte, pri kormidle bol Boh. Nemusíme prepadať stavom úzkosti ani zo súčasnej vojny, ani z korony. Záverečné ponaučenie tejto prvej časti reflexie v našej téme – Boh je pri kormidle. Nezabudni na to..