Oktoberfest I.

 V Nemecku sa slávi Oktoberfest už v druhej polovici septembra a vrcholí v prvých októbrových dňoch. Počas jazykového kurzu v bavorskom Erlangen v septembri 1993  som sa nad tým trochu pozastavil. Zrejme marketingový ťah. Slávnosť s trochu „pomýlenými“ názvami mesiacov, za ktorou je určite ešte aj  niečo viac. Bola to ale veľmi zaujímavá skúsenosť a zažil som niečo z tej bavorskej „fest – atmosféry.“  Dlhoročná „pivná tradícia“ pokračuje, po voľbách v Nemecku nevieme, či aj týmto septembrom a októbrom 2021. Zrejme áno..   S dovolením si „prepožičiame“ názov „Oktoberfest“ na všetky naše domáce slovenské evanjelické prichádzajúce októbrové sviatky. Nie je ich málo. Začiatkom mesiaca máme  slávnosť  poďakovania za úrody zeme. A v celkom  posledný októbrový deň máme ďalší „fest“ a to Pamiatku reformácie.    Mesiac október  nám ozaj toto mnoho ponúka. Prídu ešte aj iné slávnosti  – napr. slávnosť posvätenia chrámu. My v Tatrách máme ešte o jeden „fest“  naviac. Stretnutie pri Skale v Tatranskej Polianke. Jediné služby Božie v roku v chráme tatranskej prírody. Je to reformačné zastavenie dvoch cirkevných zborov Batizovce –  Gerlachov a Vysoké Tatry. Pred časom sa „pripojili“ aj naši susedia zo Štôly (CZ Mengusovce). V tomto roku to výročné stretnutie  bude v práve na Pamiatku reformácie nedeľu 31.10.2021 popoludní o 14.00 hodine.

     Mesiac október prichádza s bohatou ponukou a plnou náručou požehnania a darov. Ten prvý je už za nami, aj keď je možné, že sa slávi aj v priebehu celého tohto mesiaca. Poďakovanie za úrody zeme slávili židia počas sviatku stánkov. Bol to vskutku pozoruhodný sviatok, konštatujeme: „2 v 1“ . Trval týždeň. Pán Ježiš sa ho zúčastnil (J 7. kap). Bol prítomný na tomto slávení, napr. aj pri príležitosti  pamiatky posvätenia chrámu (J 10,22). Rozumieme tomu tak, že šiel tam, kde boli ľudia. Išiel za nimi. Bol a je vždy a vo všetkom iniciatívny. Ide za ľuďmi. A my ideme za Ním, lebo On už prv prišiel za nami keď sa stal človekom. My milujeme, lebo On prv miloval nás (1 J 4,19). Na ten sviatok stánkov pôvodne nemal v pláne ísť (J 7,8). Neskôr však zmenil svoje rozhodnutie a potom šiel a v ich posledný deň zvolal: „Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa. Rieky živej vody potečú zvnútra toho, kto verí vo mňa.“ (J 7,37).  Keď už mnohí možno balili kufre, teda skôr stany, tak Ježiš zvolal a žízniacich k sebe nanovo povolal. Bola to pre mnohých ale poriadna trúfalosť! Chcel strhnúť, či upútať pozornosť na seba? To určite nie! Nie je ani novým Mojžišom, to nie. V tom Jeho pozvaní a  v plnej autorite prehlásení nachádzame aj toto Jeho vyznanie: Ja som samotná živá voda Hospodinova, ktorá vytryskla zo skaly! Málokto to vtedy tušil a o tom  vedel. Túto vodu ponúkol žene Samaritánke pri Jákobovej studni (J 4 kap). On, ktorý túto vodu ponúka, si ju pýtal: „Daj sa mi napiť!“ (J 4,7)  Tou prosbou nadviazal s ňou kontakt. Aj my môžeme s ním nadviazať úzky kontakt, pretože On sa nám dal už prv poznať.  To slovo bolo hlavný mottom Dištriktuálneho dňa v Poprade  04.09.2016 (pokiaľ si dobre spomínate). Jedinou podmienkou  je  – mať smäd. Príde iba smädný, žízniaci a túžiaci. Ten, kto  si prizná, že má smäd. Za všetkých menujme aspoň Nikodéma, ktorý v noci prišiel k Ježišovi (J 3,2). Prišiel síce v noci, ale prišiel. Bol ozaj smädný. Jeho vnútorné receptory mu to avizovali. Aj on túžil po tejto vode. Koľko je túžiacich a smädných po Bohu. Žalmista v 42 žalme: „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po tebe, ó Bože.“ Obrazom túžby je smädný jeleň v letnej páľave. Tak to spievame aj v piesni č. 171 s prosbou o Ducha svätého. Tak o neho prosíme hneď v úvode služieb Božích – v predspeve. S mocou Ducha to už nie je „bezduché!“ Ján dodáva, že to slovo vyslovené Ježišom sa vzťahuje práve na Ducha Svätého (J 7,39). Okolo našej fary v Novom Smokovci bolo v septembri počuť jeleňov počas ich ruje. Opakuje sa to každý rok, niektorí si myslia, že ide  o medvede.   Aj to je túžba. Odovzdať „genetický materiál“ a zachovať rod. Pán Boh ich takto „naprogramoval.“  Nielen ich, ale aj nás. Vlastne všetko živé. Prvým ľuďom tlmočil : „Ploďte a množte sa a naplňte zem.“ (1 M 1,28). Na zachovanie ľudského rodu. Ale tu je obraz aj iných túžob, menej ušľachtilých. Milan Lasica v jednej piesni spieva: „Noc je krátka ako úsečka, tá túžba je priamka, stále odo mňa čosi dranká.“ Naše možnosti majú svoje limity, ale túžba  človeka je priamka, ktorá nemá konca.. Predstavme si tu dnešného moderného človeka, ktorý nikdy nemá dosť..

      Pán Ježiš počas sviatku stánkov vodu ponúka preto, lebo počas nich ozaj išlo o vodu. Bol to sviatok plný symbolov, priam plný vody. Židia, ktorí mali radi obrady a ceremónie, si prišli ozaj na svoje. Levíti ju nosili v zlatých vedrách každý deň z rybníka Siloe v procesii a vylievali pred oltár a spomínali, ako Mojžiš udrel palicou do skaly v Meríbe a  vytryskla voda (2 M 17,1-7). Kaskády vody padajúce po schodoch oltára odkazujú i k prorockému obrazu 47. kapitoly knihy Ezechiel. Voda prináša život do krajiny, všetko oživuje. Počas týchto sviatkov boli čítané texty, napr. z Izaiáša: „S radosťou budete čerpať vodu z prameňov spásy.“ (12,3). V tieto dni  však donášali v košoch ovocie, obilie a zeleninu. Pripomínali si putovanie púšťou, ďakovali  za úrody zeme. Múdry sviatok. Pripomína nám to tú skutočnosť, že bez Božieho požehnania by svet bol iba púšťou.  D. Pastirčák píše: „Aj nám by prospelo, keby sme  raz do roka  – aspoň na týždeň – bývali v stanoch. I my si potrebujeme uprostred  veľkého supermarketu západnej civilizácie – tej záludnej obdoby Egyptského otroctva – uvedomiť, že náš domov nie je na zemi, že sme tu iba pútnikmi.“ My sami uznávame, že taký sviatok má univerzálnu platnosť. Neplatil iba pre židov, ale aj pre nás dnes.