Júlovo-augustová reflexia
Leto má 93 dní a pomaly vrcholí. Presne dve tretiny z leta tvoria mesiace – júl a august. Júl je už minulosťou, august je vo svojom polčase. Názvy oboch mesiacov boli a stále ešte aj sú skloňované takmer vo všetkých pádoch. Vždy sa spájajú s letnými prázdninami. Pani učiteľka sa pri jednej príležitosti opýtala detí v škole, aby jej povedali množné číslo od slova nedeľa. Prihlásil sa jeden žiak a povedal: „No predsa prázdniny!“ Dlho očakávané, v tomto čase už pomaly vrcholiace. Ako je to ale s názvami týchto letných mesiacov a ich pôvodom? Napadlo vás niekedy, prečo práve júl je júlom a august augustom? A idú po sebe práve tak, ako nasledovali a vládli panovníci jeden po druhom. Ale o tom až trochu neskôr..
Názvy všetkých mesiacov sú vo všeobecnosti medzinárodné, len v Čechách majú tie svoje. Za tie roky spoločného štátu sme si ich aj my osvojili a s nimi zblížili, aj keď mladšia generácia má s tým už značný problém. Čo by sme mohli vypátrať o názve letných mesiacov? Je toho ozaj pomerne dosť. A tieto poznatky nemusia nám byť až tak veľmi vzdialené! Ale skúsme to hneď v úvode ešte s januárom a pripomeňme si, že jeho názov je odvodený od rímskeho boha Janusa, ktorého vždy zobrazovali s dvoma tvárami. Tá dopredu otočená bola zamračená, tá dozadu bola vysmiata. Pohania sa do budúcnosti pozerali vždy skepticky a spomínali na staré zlaté časy, že dobre už bolo! Nepripomína nám to niečo? Na kresťanskom Slovensku sme akoby pohania, že sa do budúcnosti pozeráme veľmi skepticky. Iste, stav sveta a všetkého toho, čo sa deje v ňom nás k optimistickému pohľadu neprivádza a príliš nemotivuje.. Ale rozhodne treba pripomenúť, že cieľ, ku ktorému putujeme je predsa v budúcnosti a nie v minulosti (F 3,13.14). Už len z tohto dôvodu by sme mali vyjasniť svoju tvár pri pohľade dopredu. Novoročnú pieseň z nášho Spevníka by sme si mohli zaspievať aj počas leta, čo poviete: „…života v ňom máme dar, vyjasnime svoju tvár, nikto nech nesmúti.“ (ES 58,1)
Poďme teda spoločne hľadať pôvod názvov letných mesiacov. Tak napríklad august, ktorý v súčasnosti prežívame. Je 8. mesiacom v poradí kalendárneho roka. Je pomenovaný po prvom slávnom rímskom cisárovi Augustovi. O ňom pravidelne počujeme v tom vianočnom príbehu narodenia Pána Ježiša Krista. Prvý letný mesiac júl je nazvaný po jeho predchodcovi, po Júliusovi Caezarovi, ktorý v roku 46 pr. Kristom urobil reformu starorímskeho kalendára, ktorý mal iba 355 dní. Po ňom je pomenovaný tzv. „juliánsky kalendár“, ktorý bol v roku 1582 nahradený gregoriánskym kalendárom. Je hodno pripomenúť, že pravoslávny veriaci používajú juliánsky kalendár dodnes a preto svoje sviatky slávia „v posunutom“ termíne.
Ale vráťme sa k súčasnému augustu, ktorý nesie názov po Augustovi, ktorý žil v rokoch 63. pred Kr. – 14. po Kr. Počas jeho vládnutia štátna forma zriadenia z republiky prešla na cisárstvo. Tento prvý rímsky cisár je označovaný a „pasovaný“ za „otca vlasti.“ Počas doby jeho vládnutia došlo k rozkvetu kultúrneho života, literatúry a umenia. Z jeho doby pochádzajú diela takých významných autorov ako sú napr. Vergílius, Horatius a Ovídius. Je pozoruhodné, že aj téma kalendára a počítania dní mu nebola až tak vzdialená. Za jeho vlády prebehla menšia zmena v názvoch a dĺžkach mesiacov. Rímskym senátom bol 7. mesiac pomenovaný po Caesarovi Juliusovi, 8. mesiac po Augustovi. Aby nový „cisársky mesiac“ nepatril medzi tie kratšie, bol predĺžený z 30 na 31 dní. V roku 2 pr. Kristom sa uskutočnila posledná menšia reforma kalendára. Odvtedy má február iba 28 dní a v priestupnom roku dní 29. Dni sa rôzne presúvali, či pridávali, za jeho vlády bol kalendár už ustálený a jasne definovaný.
O Augustovi čítame samé ódy a chvály. Na mieste zanedbaných mestských častí a štvrtí vystaval pamiatky, chrámy a divadlá a komplexy vládnych budov. Konsolidoval celú krajinu. Podľa rímskeho spisovateľa Plínia st. boli to „najkrajšie stavby, aké svet videl“. Sám Augustus prehlásil, že Rím, mesto z tehál prebudoval na mesto z mramoru. S obľubou sa stavali tzv. víťazné oblúky. Z doby jeho panovania a obdobia nasledujúceho pochádza špecifický výraz na označenie istého časového úseku: „Pax romana“, čo v preklade znamená „rímsky mier“, alebo „Pax augustana.“ Na toto časové obdobie sa hľadelo priam, ako na zázrak. Nikdy také dlhé obdobie bez vojen v dejinách Rímskej ríše nebolo. Takmer 200 rokov nebola žiadna vojna. Tento stav trval až do smrti veľmi obľúbeného cisára Marka Aurélia (180 po Kr.). Mimochodom striebornú mincu s jeho portrétom našli robotníci, keď kopali základy prvej budovy pre budúce Szontaghovo sanatórium v Novom Smokovci. Augustus zabezpečil krajinu po každej stránke, aj politicky, aj bezpečnostne. Prišiel vytúžený mier a pokoj. Všeobecná prosperita a stav blahobytu priviedol obyvateľov Rímskej ríše k nárastu až do počtu 70 miliónov. Nápis na Trenčianskej skale (Laugarício) potvrdzuje, že hranice tejto ríše siahli až k nám na Slovensko.
Tento prvý rímsky cisár nariadil sčítanie ľudu (Lk 2,1). Dostal sa teda aj do Biblie. Chcel vedieť, koľkým vládne. Za jeho vlády sa narodil Spasiteľ sveta – Pán Ježiš Kristus. V konkrétnom čase na konkrétnom mieste. Presne tak, ako každý jeden z nás! O narodení Krista počúvame pravidelne v štedrovečernom evanjeliu: „V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta popísať celý svet.“ Táto veta neodmysliteľne patrí k atmosfére služieb Božích v predvečer Vianoc. A ja si vždy v tej chvíli spomeniem na letný prázdninový mesiac august. V zime príde krátka a rýchla spomienka na čas leta v úvode najkrajších sviatkov v roku. Za svojho života sa tento cisár pravdepodobne nedozvedel, kto sa narodil počas jeho vlády. Kráľ všetkých kráľov a Pán všetkých Pánov bol a je celkom iný panovník. Pán Ježiš sa ale ani nemohol narodiť v decembri, pretože v Izraeli pastieri (Lk 2,8) boli na poli do polovice novembra.. Vianoce slávime v zime, ale tie prvé boli v inom termíne a čase. Ide o symbolický dátum jeho príchodu do tohto sveta, ktorý má tak trochu pohanský pôvod. Ako vlastne aj samotné názvy našich mesiacov. Česi, ako „ateisti“ svojimi názvami tomu v podstate unikli. Keď som to spomínal počas leta – v auguste na službách Božích v našom cirkevnom zbore, tak jeden chlapec, žiak z náboženstva zostal veľmi smutný, že sa Pán Ježiš nenarodil na Vianoce. Uvedomil som si, ako je potrebné s touto informáciou narábať asi aj opatrnejšie. Presný dátum teda nevieme, rozhodne oveľa dôležitejšie je, že sa narodil. My žijeme dobu po Kristu, vieme, že sa narodil. Vieme aj, prečo sa narodil (1 Tim 1,15.16). Aký cieľ bol Jeho zemskej návštevy, Jeho misie (J 3,16). Čoho všetko sa nám dostalo Jeho narodením: „Lebo zákon daný bol skrze Mojžiša, ale milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista.“ (J 1,17) Pán Ježiš nás „zabezpečil“ milosťou, pravdou a pokojom s naším nebeským Otcom na viac, ako na 200 rokov. To by bolo veľmi málo, ak by pokoj Ním vydobytý na dreve kríža bol časovo ohraničený. Obdobie od jeho narodenia až po súčasnosť by sme mohli nazvať „Pax Christi.“ Čas Božej milosti, ktorý žijeme, je ozaj časom: „Pax Christi“. Máme pokoj s Bohom (Rim 5,1) – to je veľmi dôležité biblické posolstvo. Pokoj s Bohom skrze Pána Ježiša Krista, nie od Neho! „Milosť vám a pokoj od Boha Otca nášho a od Pána Ježiša Krista“, tak začínajú takmer všetky listy apoštola Pavla. To je pre neho tak veľmi dôležité. Až natoľko, že všetkým čitateľom svojich listov ho „udeľuje“ už hneď v úvode. Pokoj Kristov je rozhodujúci. Ten je nadovšetko! Mať Boží pokoj v srdci aj v týchto nepokojných časoch. A s týmto pokojom kráčať aj v ústrety budúcnosti. Pokoj, ktorý nám svet nemôže dať, ktorý nám môže dať iba Kristus (J 14,27). Boh nás všetkých bez rozdielu, mužov, aj ženy povolal k svojmu pokoju (1 K 7,15).
Prvý prezident ČSR Tomáš Garyk Masaryk prehlásil: „Ježiš a nie Cézar!“ Do stredu dejín postavil Ježiša Krista a nie Cézara. A vôbec sa za to nehanbil. Tieto dve najznámejšie osobnosti starovekého sveta postavil vedľa seba a porovnal ich. Caesar, ktorý žil ešte pred cisárom Augustom, za čias republiky. Známy to rímsky vojvodca, politik a diktátor spomínaný v úvode tejto reflexie. Ježiš Kristus, narodený za vlády Augusta. Za vlády Júlia Caesara bolo mnoho bolesti, utrpenia a preliatej krvi. Ježiš bol jediným mužom v dejinách, ktorý s najväčšou láskou a pokorou kráčal cestou sebaobetovania až na drevo kríža. Jeho smrť na rímskom kríži priniesla večnú slávu, v porovnaní s ktorou bola krása Ríma len ako kratučký západ slnka. Kto by si bol pomyslel, že vo verejnom prekliatí a utrpení kríža je ukrytá večná sláva kráľovstva, lásky a blízkosti nášho Boha. Kto mohol predvídať, že všetko tvorstvo na nebi a na zemi bude jedného dňa spievať: „Hoden je Baránok zabitý vziať moc, bohatstvo, múdrosť silu, česť, slávu a dobrorečenie.“ (Zj 5,12) Rímska ríša zanikla, ríša Božieho kráľovstva je večná. Rozpadlo sa to, čo bolo založené na násilí, Božia ríša kráľovstva nebeského založená na láske je nepominuteľná.
Uvažujme ešte ďalej. Július Caesar spolu s Augustom zreformovali a stabilizovali stále dovtedy meniaci sa kalendár. Letné mesiace sú pomenované práve po nich. Ako vládli po sebe, tak aj prázdninové mesiace nasledujú jeden po druhom. Po júli – august. A ako sa to dlho opakuje.. Je hodno si to možno aj takým spôsobom pripomenúť. Kto ale rozdelil epochu na dve časti? Komu sa to podarilo? Vojvodcom? Tyranom? Diktátorom? Kto menil ľudí – egoistov na obetavých, pyšných na pokorných, hriešnikov na svätých, zlodejov, ktorí potom rozdávali svoj majetok tým, ktorých okradli (Lk 19,1-10). Kto zmenil vnútro človeka v jeho podstate? Kto zmenil až natoľko Maximilána Kolbeho, že dal svoj život za svojho spoluväzňa, manžela a otca? Stalo sa tak 14.08.1941 v Oswienčime. Pripomeňme si ho opäť a nanovo v auguste, keď je tomu v týchto dňoch práve 80. rokov. Ponúkol sa, dal svoj život za svojho spoluväzňa. Ten príbeh asi aj dobre poznáte. Františka Gajowniczka (13.3.1901-13.3.1995) zatklo Gestapo v Zakopanom a poslali ho do koncentračného tábora do Oswienčimu. Tam 31. júla 1941 utiekol väzeň z tábora. Dozorca vybral desiatich, ktorí pôjdu na smrť ako trest za útek – na výstrahu ostatným. Medzi nimi bol aj spomínaný muž. Zvolal, že má rodinu, manželku a deti. Počul to Kolbe a údajne povedal: „Som katolícky kňaz z Poľska, rád by som zaujal jeho miesto, pretože má ženu a deti.“ Zaujal jeho miesto naozaj! Spolu s ostatnými väzňami bol trápený hladom a smädom. Do poslednej chvíle povzbudzoval ostatných, aby neumierali v beznádeji. Štrnásť dní, teda najdlhšie vydržal M. Kolbe, potom mu dali smrtiacu injekciu. To čo urobil, nebolo len nejaké gesto. Aká sila je v človeku, ktorý spontánne vyriekne takúto vetu a neváha zomrieť. Človeka 21. storočia to až zamrazí. Obetovali by ste život za niekoho, aby žil? Dali by ste svoj život za toho, kto má rodinu, ktorá ho tak veľmi potrebuje? Malo to všetko nejaký zmysel? Má zmysel to, čo momentálne prežívate? Hermann Hesse, švajčiarsky spisovateľ a esejista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1946 píše: „Verím, že život, ktorému očividne chýba zmysel, predsa len zmysel má! Prijímam, že nie je v mojich silách pochopiť ten hlbší zmysel rozumom, som však ochotný slúžiť mu, aj keby som sa mal preň obetovať.. Vynasnažím sa uskutočniť to, čo život v týchto okamihoch odo mňa žiada, aj keby to protirečilo bežným zvyklostiam a zákonom.“
Spomínaný zachránený zomrel nie tak dávno. Dožil sa požehnaného veku. S akým pocitom sa každé ráno prebúdzal a každý večer líhal? Čo myslíte? Nemal vo svojich myšlienkach a modlitbách svojho záchrancu? Netešil sa zo života, zo slnečného svitu, zo svojej rodiny? Neprekonával malichernosti iba úsmevom a mávnutím rukou a nevenoval sa tomu najpodstatnejšiemu v živote? Zažil dotyk lásky ľudskej, ktorá bola odleskom lásky Božej. Jeden umrel za jedného. Malo to zmysel. Mnohí aj dnes nasadzujú svoje životy za iných. Sú to záchranári, požiarnici a mnohí ďalší. Udalosti z posledných rokov, aj prázdnin ponúkajú mnoho takých svedectiev. Mnohí zomreli pri záchrane iných životov. Patrí im naša vďačná spomienka nielen za nasadenie vlastných životov, ale aj za tú obeť, ktorú priniesli. Ale počin Kolbeho je predsa v niečom výnimočný. Jeho skutok poukazuje na Ježiša Krista. Jeden umrel za jedného. (V tomto prípade teda desiati za jedného). „Láska Kristova spája nás.. Jeden umrel za všetkých, teda všetci umreli, a za všetkých umrel, aby tí, čo žijú sebe, nežili viac sebe, ale Tomu, kto bol za nich umrel a mŕtvych vstal.“ (2 K 5,14) S akým pocitom sme sa dnes ráno prebudili? Máme vo svojej mysli a srdci nášho záchrancu? Nezachránil nás ani Caesar, ani nikto iný! Ježiš Kristus a žiaden pozemský vodca, ktorý sa za „Spasiteľa“ vydáva. Ježiš Kristus a nie cézar! Zacitujme nanovo Luthera: „Nie striebrom, ani zlatom, ale svojou svätou a predrahou krvou, nevinným umučením a smrťou,“ a pripomeňme si tento jeho známy výrok. Je aktuálny a priam nadčasový aj po roku 2017, kedy sme slávili 500-výročie reformácie. Citujúc opäť nášho reformátora: „Boh je ako rozpálená pec plná lásky.“ Potrebujeme ešte niečo viac? Máli sa nám to? Sme mrzutí a bez nálady? Božia láska v Kristu je realitou najreálnejšou! Najpodstatnejšia zo všetkého je láska. Láska Božia v Kristu v moci Ducha Svätého. Jej odozvou smie byť Tvoja láska v každom novom dni iba mocou Božieho mocného Ducha.. Vo výveske na kostolných dverách v Klatovách v Čechách bol tento citát, ktorý možno považovať za motto nášho každodenného života v láske: „Viera bez lásky robí človeka fanatikom, majetok bez lásky robí človeka lakomcom, múdrosť bez lásky robí človeka malicherným, zodpovednosť bez lásky robí človeka bezohľadným, spravodlivosť bez lásky robí človeka tvrdým.“