Faustov veľkonočný príbeh

Goetheho Faust môže byť pre nás veľmi inšpirujúci práve v čase Veľkej noci. Je v ňom mnoho zaujímavých a pozoruhodných scén. Jedna z tých mnohých sa odohráva práve vo veľkonočné ráno. Životom oklamaný a unavený Faust si k svojím ústam prikladá pohár s jedom, aby skoncoval so svojím životom. V tej chvíli sa však niečo pozoruhodné udeje.. Čo myslíte, ako to skončilo? Vypil, či nevypil? Ešte neprezradím (pokiaľ nepoznáte pokračovanie).. Trochu vás ešte budem „napínať“.. Ktovie, prečo Goethe túto scénu naaranžoval práve na veľkonočné ráno. Určite bol v tom zámer a nie je to žiadna náhoda. Vo svetovej literatúre nájdeme len veľmi málo diel, ktoré by inšpirovali toľko umelcov a filozofov, ako práve Goetheho Faust. Dovoľte pár poznámok k tomuto dielu. Samotné meno Faust má svoj prameň už v 4. storočí vo Vyznaniach sv. Augustína, kde sa spomína biskup Faustus, ktorý prišiel do Kartága a išiel o ňom chýr ako o mužovi zbehlom vo vedách. V 6. storočí je zasa známa grécky napísaná legenda o Teofilovi z Adany, ktorá bola predchodkyňou povesti o Faustovi. V nej biskup Teofil upíše svoju dušu diablovi, ale Mária, matka nášho Spasiteľa ho z toho sľubu vyslobodí. Hlavnou kolískou novodobej faustovskej povesti, z ktorej neskôr vyšiel Goethe či Marlow, ale aj Puškin, Brecht, Mann či Bulgakov (a ďalší spisovatelia), je Nemecko, kde v rokoch 1480 – 1541 skutočne žil doktor Faust. Po jeho smrti sa šírili o jeho živote medzi ľuďmi mnohé historky, ktoré nakoniec vyšli aj tlačou v podobe ľudovej knihy o Faustovi a to v roku 1587 vo Frankfurte nad Mohanom. Jedna z týchto známych legiend je dokonca pripísaná domu na pražskom Karlovom námestí. Faust je tu prototypom pôžitkárskeho človeka, charakterizuje ho túžba po rýchlom a absolútnom poznaní, sláve a bohatstve; preto zapredáva svoju nesmrteľnú dušu diablovi. Jeho zmyslom existencie je užívať si život a žiť ho naplno. Obraz aj mnohých dnešných ľudí. Ale nebol to nijak plytký človek, kĺzajúci sa iba po povrchu. Celý život sa snaží objaviť tajomstvo vesmíru, ale postupne si začína uvedomovať márnosť svojho snaženia. To zaujme zástupcu pekla Mefistofela, ktorý sa staví s Pánom Bohom, že sa mu podarí získať učencovu dušu. Takmer sa mu to podarilo. Ale prišlo už spomínané veľkonočné ráno. Keď Faust si k ústam prikladá pohár s jedom, keď tu zrazu z neďalekého kostola zaznie hlahol zvonov a veľkonočný chorál – „Kristus Pán vstal z mŕtvych!“ Faust sa do zvesti veľkonočného rána započúva a zahĺbi. Veľmi ho zaujme a osloví. Tá radostná zvesť na neho tak mocne zapôsobí, že vnútorne precitne a ožije. Ožije až natoľko, že pohár s jedom odkladá a jeho život je zachránený!

Svoj krátky život, svoju iba niekoľkoročnú návštevu na našej modrej planéte sme si veľmi otrávili jedom. Chemický jed zaplavil a veľmi poškodil prírodu. V mnohom aj my ľudia sme si svoj život sťažili a znepríjemnili. Nielen nikotínom, alkoholom a drogami. Jed pre nás život nie je len v tom. V prenesenom slova zmysle ten jed nájdeme aj inde. Jed v srdci, jed v ústach a potom aj na jazyku. Má mnoho podôb. Je to predovšetkým hnev a zlosť. S mnohým tým, čo sa deje okolo nás sme nespokojní. Mnohokrát aj oprávnene. Neraz aj úplne zbytočne. Myslíme si, že všetko okolo nás musí bežať len a len podľa našich predstáv. Keď sa tak nedeje, tak sa hneváme. Takmer na všetkých a na všetko. Takmer na celý svet. A vieme to robiť poriadne. Tým, že sa hneváme, škodíme len a len sami sebe. Nie tým, ktorým je náš hnev určený. To je nebezpečný jed pre nás život. Otravuje akékoľvek vzťahy – manželské, priateľské, rodinné a susedské. Posolstvo Biblie je v tom jednoznačné: „Preto odložte všetku nečistotu a všetko množstvo zlosti a s tichosťou prijímajte vštepované slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše“ (Jk 1,21). Faust odložil pohár s jedom. Čo ho k tomu viedlo? Prečo tak urobil? Aj my sme pozvaní práve k takému „odloženiu“ všetkého temného, negatívneho a depresívneho. Pre nášho Fausta, ako hlavného hrdinu tohto čítania zvesť Veľkej noci bola až natoľko dôležitá, že mu vlastne zachránila život. Pohár s jedom nevypil. Počul dobrú správu. Tá ho „preštepila“, že mu do srdca privodila celkom iný stav. Stav pokoja a dobrej mysle. Veľkou nocou a jej zvesťou sa dal „preštepiť.“ Potrebujeme dobré správy a zvesti. Po roku korony sme počuli mnoho veľmi smutných správ. Máme dobré zvesti, aj keď je ich dnes ako šafranu. Málokedy je v agentúrnych správach niečo také, čo by nás skutočne potešilo, povzbudilo a privodilo infúziu radosti.. Po celom dni si večer sadnete k televíznej obrazovke s tým, že si pozriete správy. Nič dobré sa takmer ani nedozviete. Až na malé výnimky. A pritom nesleduje žiadne „krimi“ noviny. V našej slovenskej spravodajskej televízii sa dobrom v mnohom inšpirovali a ponúkajú tzv. Dobré správy. Ktovie, aký majú rating. Škótsky aristokrat, romantik a idealista lord Lowatt začal po 2. svetovej vojne v Glasgowe vydávať noviny s názvom „Good News“. Uverejňoval v nich samé dobré správy. Žiadne lúpeže, vraždy, krutosti. Iba skutky lásky, prejavy tolerancie, záchranné akcie, charitatívne podujatia. Po mesiaci noviny skrachovali. Nik ich nekupoval. Nebol o nej záujem. Dobré správy, žiaľ skrachovali.

Sme však realisti. Aj zlo je tu. Jeho sila a moc je veľká. Pôsobí ako jed! Onen Škót to zlo akoby ani nechcel vidieť. Určite ho v tej svojej dobe predsa videl, ale zameral sa na skutky lásky a milosrdenstva. Udalosti posledných rokov ukazujú, čo všetko môže skrachovať. Zapríčiňuje to jed hriechu. Zbankrotuje firma, manželstvo, priateľské zväzky… Nielen noviny. Mnohé udalosti ukazujú na ľudskú zlobu, ktorá má rôzne podoby a prejavy. Mnohí sú z toho veľmi sklamaní. Prikladajú k svojim ústam pohár s jedom. Mnohí tak už urobili. Nevládali žiť. Ani bojovať s ťažkosťami žitia a svojimi depresiami práve počas pandémie. Svoj život ukončili neunesúc jeho ťarchu. Patrí im naša vďačná spomienka. Mali sme takých aj v našom cirkevnom zbore. Za všetkých spomeniem Andrejku. Krásna mladá žena s krásnou rodinou. Zrazu sa to v jej živote poriadne zauzlilo a zamotalo. Ťažko sme hľadali východiská. Bolo to však veľmi nádejné. V ten deň ešte bola na rodičovskom združení synovi a potom sa to stalo. Už nevládala žiť. Ďalej putovať touto časnosťou. Ako spomínaný Faust. Ten plánoval vypiť kalich s jedom. Andrejka to urobila inak vo štvrtok 15.novembra 2012. Mala iba 42 rokov. Koľko povzbudivých sms som jej poslal, koľko modlitieb bolo vyslovených ku Trónu milosti. Prehrali sme? Určite nie, aj keď vonkajšie okolnosti tomu nasvedčujú. Nebol to príbeh s dobrým koncom, ako u Fausta. To je však len náš vonkajší pohľad. Nemáme hĺbkové videnie. Nevidíme do srdca. Aká čierňava sa tam zbehne.. Človek už nevidí žiadne východisko. Iba tma. Žiadne svetlo na konci tunela. Samovražda je hriech, nechcem to ospravedlňovať. Človek nemá právo siahnuť si na život, pretože si ho ani sám nedaroval. Nevieme však to, čo vie Boh. Nemáme komplexné informácie, stav človeka v depresii. Čo sa všetko odohráva a deje v srdci človeka, ktorý je veriaci. Ešte donedávna som mal od nej uloženú poslednú sms od nej v tom zmysle: „zápasím, bojujem a nevzdávam sa !“ A predsa.. Rozlúčka bola bolestná. Na pohrebe v Tatranskej Lomnici ešte doteraz nebolo toľko ľudí. Ťažko skúšaná rodina, s ktorou to mnohí prežívali a zdieľali ich zármutok. Chcem však na tomto mieste vyzdvihnúť silu a moc viery. Najmä u jej mamky, našej spolusestry vo viere Márie Rusnákovej. Predtým stratila za tragických okolností brata Karola, potom syna Petra, ale aj manžela Milana. Sila viery v jej prípade prevýšila silu tmy. A človek by mohol tak ľahko kapitulovať a celkom sa poddať „osudu“ a zahorknúť. Na všetko, na všetkých, aj na Pána Boha. Zaujal ma citát, v ktorom som čítal, že v srdci každého človeka je prázdne miesto. Buď ho vyplní Boh, alebo chémia. Môže to byť aj srdce. Aj srdce môže byť tým prázdnym miestom. Bol nám z milosti Božej daný dar viery. U niekoho s väčšou intenzitou a vrúcnosťou.. Našej spolusestre zostali iba dvaja vnuci – Patrik (už aj s rodinou) a Tomáš. Silu na každý nový deň čerpá z Božieho slova, z modlitby. Aj napriek obmedzeniam, sme v kontakte. Pri pravidelných návštevách služieb Božích, na biblických hodinách dostávala infúziu sily pre každý nový krok vo svojom žití. Sme vďační, že ju v cirkevnom zbore máme. Ťažko skúšanú a predsa vyznávajúcu s kráľom Dávidom: „Je preplnený kalich môj“ (Ž 23,5).

Prežili sme mnoho sklamaní práve tak, ako Faust. Sklamaní z toho, čo život priniesol, ale aj vzal. Jeho veľkonočný príbeh je však v mnohom poučný. Ukazuje, že je tu niekto podstatne mocnejší. Ukazuje na Toho, ktorý premohol všetku zlobu a jed a zvíťazil nad tým všetkým. Ukazuje na to, čo môžeme vo Veľkej noci získať. Získať natrvalo. Získať do trvalého osobného vlastníctva. Čo nikdy neskrachuje. O čo nás nikdy a nikto nikdy neokradne. Čo nezničí, ani keď príde koniec zemského putovania – smrť! Veľká noc ukazuje, kde je jediná istota a do čoho sa oplatí investovať viac, než len čas svojho života. Do čoho teda? Predsa do náboženstva života. To je Faustovo veľkonočné východisko. Východisko života. Je hodno odložiť pohár jedom. Život vie byť ťažký, ale je aj nádherne krásny. Je hodno ho žiť. Bojovať, nevzdávať sa a nekapitulovať. Veľkému nemecko-švajčiarskemu teológovi Karolovi Barthovi jeho študenti položili otázku: „Pán profesor, povedzte nám, aké sú východiská vašej teológie?“ On im odpovedal veľmi pohotovo a jednoznačne: „Ježiš Kristus žije, z tejto skutočnosti vychádzam vo všetkom.“ (Článok na túto tému: Veľkonočné východisko – nájdete k Veľkej noci 2020).

Evanjelista Moody raz rozprával príbeh vojaka, ktorý bojoval v Krymskej vojne. S ťažkým zranením sa doplazil do stanu a tam aj zomrel. Keď ho našli, ležal dolu s tvárou a jeho krvavá ruka bola na Biblii. Bola otvorená v Jánovom evanjeliu 11. kapitole (25-26), kde sú zaznamenané tie známe slová Pána Ježiša: „Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo mňa bude žiť, aj keby umrel a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa.“ Moody k tomu povedal a dodal: „Chcem praktizovať také náboženstvo, ktoré ma poteší aj v hodine smrti a spojí ma s tými, ktorých som miloval. Takým náboženstvo je náboženstvo kresťanské.“ Ponúka východisko aj dnes.. Napriek všetkým obmedzeniam, ktoré prežívame počas týchto dní.. Boh svoju neobmedzenú moc dokázal vo Vzkriesenom Synovi Ježišovi Kristovi. A to je nepomerne viac, ako Faustov veľkonočný príbeh! Je to príbeh Života, ktorý je mocnejší, ako smrť. A ako všetky tie štatistiky, ktoré už rok v nás prehlbujú ešte viac strach zo smrti.. A práve do týchto dní nám znie opäť veľkonočná výzva – a to až na „druhú“ v slovách Vzkrieseného Pána: „Pokoj Vám !“ (J 20, 19-23).