Možno dnes I.

Po „Januárovej úvahe“ prichádza na rad úvaha februárová. Len nedávno som začal pátrať aj po pôvode názvu mesiaca február. Prečo je február februárom? Moc nás to nepoteší, ale fakty sú fakty. Tento mesiac je spájaný s pohanskými očistnými rituálmi. Je potrebné však ešte pripomenúť, že rímsky kalendár mal pôvodne iba desať mesiacov. Január a február boli zaradené pred marec, ktorý bol pôvodne prvým rímskym mesiacom. Aj z tohto dôvodu ma február premenlivý počet dní a práve k nemu sa pridával v prestupnom roku jeden deň (od Caesarovej reformy v roku 44 pred Kr.). Pri prechode z juliánskeho na gregoriánsky kalendár sa tento zavedený postup nemenil. Variant pôvodne rímskeho (respektíve latinského) názvu Februarius obsahuje väčšina európskych jazykov. Vo februári končila zima, prebiehali rôzne očistné obrady a rituály od chorôb. A sme pri koreni veci. Z latinčiny pochádzajúce slovo – „februa“ či „febris“ znamená horúčku alebo zimnicu. Slovo „februus“ znamená očistný, aj očistné prostriedky, či aj očistnú slávnosť na konci zimy. Očistenie potrebujeme zaiste všetci. Avšak nie v zmysle očistnej pohanskej kúry. Nemusíme mať ani bujnú fantáziu, aby sme si vedeli predstaviť, ako to prebiehalo u nich. A dnes? V móde sú rôzne očistné kúry pre telo. Povieme si, prečo nie?! Z času sa čas by to nášmu telu iba prospelo. Telo sme dostali do daru, tak sme aj zodpovední za jeho „údržbu“ v zmysle slov ap. Pavla ( 1 K 3,16): „Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás? Kto kazí chrám Boží, toho skazí Boh, lebo chrám Boží je svätý a tým ste vy!“ Dobre však vieme aj to, že farmaceutickým firmám sa na tom veľmi dobre zarába. Naše telo je však tak Pánom Bohom stvorené, že má v sebe zakódované sofistikované „čistiace mechanizmy“ zbavujúce toxických látok. Aby sme „príliš“ nenaleteli mnohým šarlatánom, ktorým ide iba o biznis. Tak to odporúčala veľmi zaujímavá relácia ešte v roku 2017 v Českej televízii pod názvom „Doktor-Ka.“ Mnoho zaujímavého v nej odznelo veľmi populárnym spôsobom, ktorému mohol rozumieť aj ten, kto nemal vyštudovanú lekársku fakultu. Ak zdravo a striedmo žijeme v zmysle hesla „v zdravom tele zdravý duch“, nemusíme platiť horibilné sumy za takéto očistné procedúry a kúry. Zdravý životný štýl nadovšetko. Stále platí to, čo je všeobecne známe – jesť ovocie a zeleninu, ktoré obsahujú antioxidanty a tie napomáhajú čisteniu nášho tela.

Rýchly kurz zdravej výživy máme za sebou. Venujme pozornosť takému očisteniu, ktoré ale nemá nič spoločné s februárom. Je aktuálny v každom čase, v zime, v lete. Pán hovorí svojím učeníkom pred úkonom umývania nôh: „Vy ste už čistí, ale nie všetci“ (J 13,10). O dve kapitoly (15,2) ten istý evanjelista zaznamenal Pánove slová: „Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám hovoril.“ V Božom slove nájdeme mnoho pekných a pozoruhodných veršov o očistení. Ďalší: „A každý, kto má nádej, očisťuje sa, ako je čistý On“ (1 J 3,3). A ten verš najznámejší a najzásadnejší: „Krv Ježiša, Jeho Syna očisťuje nás od každého hriechu.“ (1 J 1,7) K Večeri Pánovej pôjdeme (po otvorení kostolov) možno hneď v 1.pôstnu nedeľu, ktorá je 21. februára. Myslime na tieto slová o očistení skrze obeť nášho Pána Ježiša Krista. Krv pri našom poranení spôsobuje fľaky na našom oblečení. Iba Kristova krv má moc nás zvnútra očistiť. Žalmista Dávid prosí v tom známom žalme: „Umy ma, belší budem ako sneh.“ (Ž 51,9). V januári a vo februári sme v Tatrách zavalení snehom. Zima aj v bohatej snehovej nádielke chytila svoj druhý dych aj pod našimi veľhorami.. Je úžasná po každej stránke. U nás zďaleka ešte nekončí. Vnímajúc tú krásu beloby, vidiac ju cez okná kancelárie na fare myslím na citát môjho obľúbeného libanonského básnika: „Na dne srdca každej zimy leží tušenie jari a za závojom noci sa skrýva úsmev ranných zôr.“ (Ch. Džibrán) Po našom úprimnom pokání očistení krvou Pána Ježiša sme rozhodne belší ako sneh. Viete si predstaviť ešte niečo belšie od snehu? Ja nie..

Na začiatok februára (02.02) pripadá sviatok Hromníc. Sviatok tak trochu aj zabudnutý v našej cirkvi a pritom tak ohromný svojím posolstvom. Ak by sme pozvali na služby Božie pri tejto príležitosti, kto vie, koľko by nás bolo. A tak to „prisunieme“ k najbližšej nedeli. Podľa nášho počítania času to bola slávnosť stretnutia v chráme po 40-dňoch od Máriinho pôrodu (3 M 12,6-8). V našom kalendári pripadá na začiatok februára. Všetko to priam detailne popisuje evanjelista Lukáš v 2.kapitole od 21 verša. Na ôsmy deň bol Pán Ježiš obrezaný. A potom v 40-deň prišli svojho „synáčka“ (ES 78,2) predstaviť do chrámu. Simeon a Anna boli práve tam. Anna ani z chrámu nevychádzala a Simeon vedený Duchom do chrámu prišiel práve v tej chvíli. Simeon sa do budúcnosti určite pozeral vždy iba optimisticky. Lepšie pre neho iba bude. Z akého dôvodu? Čakal na stretnutie s Pomazaným, s Ježišom Kristom, preto sa do budúcnosti pozeral vždy plný nádeje. Duch svätý mu oznámil, že do smrti sa určite stretne s Mesiášom. Kedykoľvek vstúpil do chrámu, zbystril svoju pozornosť. Vždy sa obzeral, skúmal, čo sa deje okolo neho. Až raz. Prišiel opäť do chrámu. Prišli tam aj Mária s Jozefom. Duch Svätý mu ukázal, ktorý To je, ku Komu má pristúpiť. Vzal Krista do náručia a povedal tie známe slová: „Teraz prepúšťaš Pane svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie.“ Prudko dojemná a mocná chvíľa. Okamžik života, na ktorý sa nezabúda. Čas sa naplnil, zasľúbenie dané došlo naplnenia. Ak si to viete rozmeniť na drobné a ak máte živú predstavivosť, tak viete o čom píšem.

Môj obľúbený kazateľ a autor mnohých kníh Max Lucado raz kázal o druhom príchode Pána Ježiša Krista. Na bohoslužbách rozdal lístočky s nápisom – „Možno dnes!“ Všetci účastníci si ich odniesli domov. Roky prešli a on išiel na návštevu k chorému členovi svojho zboru, ktorý sa tých bohoslužieb vtedy zúčastnil. Na stene si všimol malý obrázok. Bol to práve ten zarámovaný lístok – „Možno dnes!“ Veľmi ho to potešilo. Ten jeho člen zboru to vtedy zobral veľmi vážne. Možno ostatní tie lístočky zahodili do koša. On však nie. Nedalo mu to. Veď Pán Ježiš viackrát povedal, kto má uši, nech počuje (Lk 8,8). Možno dnes! Takých poslucháčov potrebujeme aj dnes v cirkvi. Takých, čo Božie slovo berú celkom vážne. Takých, ktorí majú pripravené srdcia na prijatie Božieho slova. Malý obrázok s týmto textom visí aj jednom dome v Gerlachove. Bohuznáma rodina bola týmto príbehom inšpirovaná až natoľko, že sa rozhodli k podobnému kroku. A viem, že tento obrázok u nich doma visí dodnes. Semeno slova padne do úrodnej pôdy a prinesie 100-násobnú úrodu. Tak to počujeme v podobenstve o 4-kej pôde (Lk 8,4-15). Aj keď je to iba jedno zo štyroch, toto podobenstvo nie je pesimistické. Je plné optimizmu, pretože práve to jedno prinesie 100-násobnú úrodu. Viem si živo predstaviť, že taká dobre obrobená a skyprená pôda v srdci bola u onoho poslucháča, či aj tej rodiny spod Tatier. Je najvyšší čas nám všetkým zobrať vážne slovo nášho Boha. Nie tak, ako to zvykneme hovoriť: „jedným uchom dnu a druhým von.“ Starí ľudia typu Simeona a Anny sú veľmi vzácni ľudia. V cirkvi máme vraj prevahu starších ľudí. Nie je to pravda, aj keď mnohí to tak vidia a aj vravia. A keby sme mali iba samých starých ľudí typu Simeona a Anny, boli by sme určite veľmi bohatí. Vďaka za Simeonov a Anny v našich zboroch, ktorí tak Pána milujú a na Neho očakávajú. Kto takto čaká, ten sa rozhodne dočká. Spomínajúc na nich, v túžbe sa im priblížiť, myslíme aj na pôdu našich sŕdc slovami piesne: „Akú pôdu v srdci máš, ako sejbu prijímaš, slova kázaného? Preto ti ho Pán dal, aby si hojný mal úžitok z neho.“ (ES 622,4)

Februárove Hromnice nás hneď v úvode mesiaca očisťujú svojím posolstvom. Nepestujeme žiadne očistné pohanské rituály. Pri večeri Pánovej nás očisťuje krv Pána Ježiša Krista. Božie slovo má moc nás očistiť. Spievame to v jednej našej piesni: „Slovo Tvoje posväcuje, duše naše uzdravuje, srdce milosťou čistí..“ (ES 282,2) Formuje, kriesi a znovuzrodzuje v každom veku. Aj v mladosti, aj v starobe. Dožiť sa tak požehnanej staroby je milosťou zhora. Keď vieme, že staroba vie človeka a jeho okolie aj veľmi potrápiť. Čo robiť, aby sme sa na starobu tak dobre pripravili, aby sme boli ako Simeon  a Anna. Nejde však iba o starobu. Pán si príde pre mňa a nemusím byť ani starý. Môže sa tak stať kedykoľvek. Možno dnes. A nielen kvôli korone. To slovo na lístku môže dôjsť naplnenia aj takouto formou. Keď som bol dieťaťom, tak som si zapamätal jednu vetu z jedného seriálu: „Vždy pripravený!“ Túto vetu vždy vyslovoval herec Ivan Krivosudský. To mi akosi utkvelo, aj keď to bolo ozaj už veľmi dávno. Sme vždy pripravení? Ide o našu kresťanská pripravenosť v zmysle toho známeho: „Memento mori.“ Aj keď mnoho mladých ľudí rozhodne na to nemyslí. Na mojich dvoch dlaniach mám dve písmená „M“. Často ich tam vidím, ak ich trochu zovriem. Smrť nás vždy vie prekvapiť a nájsť nepripravených. Podľa slov jednej básne: „Smrť má vždy pohotovosť“. Pohľad do budúcnosti aj v tomto kontexte nemusí byť pohansky skeptický. Aj keby prišla tá najhrozivejšia choroba a diagnóza. Občerstvujúcim môže byť aj tento príbeh, ktorý občas pripomeniem na pohrebe tomu, kto mal rakovinu. Horlivý kresťan Dan Richardson bol nadšeným veriacim v Ježiša Krista. Svoj boj s rakovinou však prehral. Jeho život dokazoval, že aj keď telo podlieha chorobe, duch môže triumfovať. Na jeho pohrebe rozdali túto pozoruhodnú úvahu: „Rakovina je taká obmedzená! Nemôže zmrzačiť lásku, nemôže zničiť nádej, nemôže rozožrať vieru, nemôže nahlodať pokoj, nemôže zničiť dôveru, nemôže zabiť priateľstvo, nemôže zahladiť spomienky, nemôže umlčať odvahu, nemôže zaplaviť dušu, nemôže obmedziť večný život, nemôže uhasiť Ducha svätého, nemôže umenšiť moc vzkriesenia. Naším úhlavným nepriateľom nie je choroba, ale zúfalstvo!“