Januárova úvaha

Starí pohanskí Rimania uctievali vo svojom panteóne okrem iných aj božstvo menom „Janus“. Pre nich to bol ochranca dverí a brán, ale aj boh začiatku, boh vstupu. Od jeho mena je odvodený názov prvého mesiaca v roku – január. Zobrazovali ho s dvoma tvárami – podľa ich predstáv videl dopredu, ale aj dozadu. Tvár nasmerovaná dopredu bola zamračená a zatrpknutá. Z akého dôvodu? Odpoveď asi aj tušíte. Vysvetlenie je vcelku jednoduché. Pohania sa do budúcnosti pozerali beznádejne a veľmi skepticky. Stále sa vracali do minulosti, do čias tzv. „zlatého veku.“ Dá sa teda o nich povedať, že žili len a len minulosťou.

Biblia (predovšetkým Nová zmluva) veľmi jednoznačne podčiarkuje a ukazuje, že kresťanstvo ponúka pohľad smerom dopredu. Je pravdou, že aj kresťan sa smie vracať do minulosti a nemusí to byť „rýdzo“ pohanské. Môže tak urobiť v zmysle slov, ktoré čítame napr. v Zjavení Jánovom 3,3: „pripomeň si, čo si prijal a počul…“, alebo v zmysle slov žalmu 103,2: „Dobroreč duša moja Hospodinu a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia.“ Odborníci odporúčajú piť ginko čaj, ktorý bráni zabúdaniu. Taký jeden ginko strom rastie aj vo Vysokých Tatrách, o ktorý sa staráme už vyše 10 rokov. A proti duchovnému zabúdaniu existuje nejaký liek? Určite tu pomôže neustále pripomínanie si veľkých a mocných činov v našom živote proti našej „krátkej pamäti.“ Najčítanejší kresťanský spisovateľ v USA Max Lucado v jednej myšlienke konštatuje: „Srdce tvrdne pri krátkej pamäti.. Pamätaj, čo pre teba Boh spravil.“ A tých dobrodení v našom každodennom živote bolo v uplynulom roku nemálo. Každý z nás môže urobiť svoj osobný zoznam. Niekedy je to naozaj dobré dať aj na papier a mať to aj pred očami. Mnohé prijaté požehnania určite prevýšia mnohonásobne aj ťažkosti a problémy, s ktorými sme sa museli boriť.

Rok 2020 bol v mnohom požehnaný, aj keď pre našu spoločnosť veľmi náročný. Proces jej očisťovania a „demokratizácie“ pokračuje svižným tempom. Rok korony nám všetkým dal poriadne zabrať! Do ďalšej služby a žitia púte, do každého nového dňa je potrebná motivácia. Je po Vianociach, je tu prelom rokov. Hľadať vždy znovu a znovu dôvody k radosti nie je vždy až také jednoduché. Sviatočná nálada vystriedala realitu všedných novoročných dní. Zdroje radosti sú tu aj v tomto období. Je to skvelá inšpirácia do dní 2021 – prísť majúcich, ktorá môže zabrániť aj prípadnému „vyhoreniu.“ V zmysle týchto citátov sa smieme „obzrieť dozadu“ a za všetko Pánovi poďakovať (1 Tes 5,18). Pravdu má Luther, keď hovorí: „Nič lepšie nemôžeme robiť, ako ďakovať dobrému Bohu.“ A byť vďační aj za tých, ktorí nás v minulosti, od nášho útleho detstva s láskou viedli k Pánovi – naši rodičia a duchovní učitelia. Nositeľ Nobelovej ceny Albert Schweitzer sa nám takto prihovára v jednej zo svojich mnohých pozoruhodných myšlienok: „Každý z nás musí z vďačnosti spomínať na tých, ktorí v nás vznietili iskru ohňa.“ Radosť a vďačnosť z toho všetkého, z doterajšieho požehnania je rozhodne východiskovým bodom pre náš optimistický pohľad do budúcnosti. To nie je to, o čom počujeme spievať skupinu Elán v jednej piesni: „neobzerajte sa pani Lótová.“ Bola až príliš poviazaná tým, čo musela opustiť. Naše „obzretie“ je úplne v inom kontexte. V Novom roku sa smieme zastaviť a povedať si: „Až potiaľ pomáhal nám Hospodin“ (1 Sam 7,12). „Eben-Ézer“ – tak sa volá aj náš Zborový dom v Novom Smokovci . Nie náhodou sme ho tak pomenovali po dlhšom hľadaní jeho priliehavého názvu. Práve k tomu biblickému miestu mám osobne veľmi blízko.. Veľmi mi konvenuje a korešponduje s mojím vnútrom. Alpskí pastieri majú jeden veľmi zaujímavý pozoruhodný zvyk. Ten ma veľmi oslovil. Na rozlúčku s končiacim sa dňom si spievajú. Vzduch je čistý a tak ich piesne počuť aj do veľkej vzdialenosti. Keď slnko začína zapadať, zhromaždia svoje stáda, vedú ich dole horskými cestami a pritom si spievajú: „Až potiaľto pomáhal nám Hospodin. Velebme Jeho meno.“ Potom jeden pastier tomu druhému cez tmu na rozlúčku zvolá spevom: „Dobrú noc, dobrú noc.“ Potom začína ozvena od hory k hore, až kým nezanikne v diaľke. Krásny zvyk. A dobré zvyky je potrebné ozaj pestovať a aj dodržiavať. Nech je to ozvena nielen roku 2021, ale celého nášho doterajšieho životného putovania v zmysle slov: „Až potiaľ nám pomáhal Hospodin.“

Pokračujeme ale ďalej. Po prelome rokov ideme ďalej. Ešte nie sme v cieli. Ako tí pastieri na večer, v cieli dňa. A možno ten cieľ nie je od nás až tak vzdialený.. Apoštol Pavel mal cieľ vždy jasne pred sebou. V tomto kontexte bol ozaj veľmi „cieľavedomý.“ Veď cieľ, ktorý máme dosiahnuť, nie je za naším chrbtom, ale pred našou tvárou. Slová apoštola však hovoria veľmi jednoznačnou rečou: „Jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou a snažím sa za tým, čo je predo mnou, cieľ mám vždy pred očami.“ (F 3,13.14). Autor týchto slov vyjadruje, že zabúda na takú minulosť vo svojom živote, ktorá nebola poznačená a formovaná Ježišom Kristom. Chce zabudnúť na svoju milulosť bez Krista. Najradšej by ju zo svojho života vymazal a vygumoval. Všetko to, čo získal pred poznaním Krista považuje za smeti (F 3,8). Svoje vzdelanie, školy, zdedené po predkoch vážené rímske občianstvo. Toto všetko, čo by sme si my dnes veľmi cenili, považuje za nič v porovnaní s Ježišom Kristom a osobnou vierou v Neho. Tvár apoštola Pavla je rozhodne nasmerovaná len a len dopredu. A vôbec nie je zamračená, ani zatrpknutá. Práve naopak!

Východiska pohanstva a kresťanstva sú teda diametrálne odlišné. Pre to prvé je typická minulosť – točenie sa okolo nej, priam „kúpanie“ sa v nej. Ba ešte aj viac. Pre mnohých sa tento rozmer času stal tak osudný, že sa dokonca v minulosti aj „utopili“. Ešte aj dnes, po 30-tich rokoch od nežnej revolúcie občas počujeme to, aké to bolo kedysi za čias „zlatého veku“ socializmu, keď mlieko stálo dve koruny, maslo desať a chlieb šesť. Tie ceny sú tak predivne v pamäti mnohých ľudí uložené. Táto skutočnosť nám nie je neznáma ani v cirkvi. Stretávame sa s ňou pomerne často. Stretávame ľudí – tzv. pamätníkov zašlých čias, či „zlatého veku“ našej cirkvi, ktorých tvár je nasmerovaná tiež dozadu. Spomínajú len na to, aké to bolo kedysi v našej cirkvi živé a s plnými kostolmi. Taká minulosť ozaj bola. Aj ja som ju ešte zažil pred rokom 1989 v mojom rodnom zbore v Prešove. Celý kostol sv. Trojice sa priam otriasal v základoch pri vianočnom predspeve: „Poděkujmež…“ Iste, počas posledných Vianoc naše kostoly nepraskali vo švíkoch zo známych dôvodov. Všetko sa to prenieslo do online priestoru. Mohlo by nás byť toľko, ako kedysi na Vianoce – aj počas celého roka.. Či nie? Vďaka Pánovi za všetko to, čo bolo v minulosti v našej cirkvi. Ale už 30 rokov sú tu úžasné nové podmienky pre cirkev. Môžeme slobodne prichádzať do našich chrámov. Ak nám niečo v tom bráni, tak len naša vlastná ľahostajnosť a vlažnosť. V moci Ducha Svätého urobme niečo konkrétne pre prítomnosť a budúcnosť našej cirkvi. A nemusíme ísť ďaleko. Stačí nám zostať doma, v našej vlastnej rodine.
Z minulosti sa žiť nedá, to všetci dobre vieme. Ani z tej cirkevnej. Môžeme ju však spoznávať. Veď história je učiteľkou života (Cicero). Históriu aj necirkevnú, dejiny nášho regiónu, mesta. Nášho kostola, cirkevného zboru. Aby sme spoznali, že my tu nie sme „tí prví“, ale že tu boli generácie mnohých, ktorí niesli pochodeň evanjelia. Môžeme ju skúmať, aby sa z nej nič a nikdy už nezopakovalo. Napr. taký holokaust, ktorý vraj nebol. Je paradoxom na druhej strane, že aj keď sa do histórie často vraciame, tak málo ju vlastne poznáme. Známy slovenský historik Pavel Dvořák to neraz konštatoval, že Slováci svoju históriu veľmi málo poznajú. V tomto kontexte je až šokujúce, že bývalému prominentnému politikovi Slovenskému štátu F. Ďurčanskému v roku 2011 odhalili v Rajci bustu. Mnohí velebia túto časť našich dejín ako dobu blahobytu. Ale za akú cenu?

Byť Božím dieťaťom, svedkom Pána Ježiša Krista dnes, znamená žiť s vyjasneným duchovným zrakom nasmerovaným dopredu. Žijeme v prítomnosti s pohľadom upretým dopredu. Žiť budúcnosťou cez prítomnosť. Apoštol nás svojím slovom a svedectvom k takému pohľadu chce priam strhnúť. Žiť v očakávaní vecí prísť majúcich.. Podľa apoštola pohania nemali nádej a žili bez nej ( 1 Tes 4,13). Aj z tohto dôvodu ich budúcnosť mohla len a len desiť a naháňať strach. Vždy mala na sebe čierny závoj. My sme však z milosti Božej mocou Ducha Svätého uverili v Toho, ktorý o sebe povedal: „Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta.“ (Mt 28,20). Po všetky dni januárove, februárove.. Po všetky dni tohto roku.. Po všetky dni roku budúceho.. Až do konca sveta.. Počas nedávnych Vianoc ste pravdepodobne doma, alebo online spievali pieseň z nášho Spevníka: „…života v ňom máme dar, vyjasnime svoju tvár, nikto nech nesmúti“ (ES 58,1). Otočne a nasmerujme teda svoju tvár dopredu, vyjasnime ju cez prítomnosť optimistickým pohľadom do budúcnosti blízkej i tej vzdialenejšej.. Je pravdou, že náš život môžeme pochopiť iba spätne, ale žiť ho musíme dopredu. S pohľadom nasmerovaným dopredu. Svetlo Vianoc, svetlo Pána Ježiša Krista (J 8,12) nám ponúka účinnú pomoc. Verím, že sme ich nesvätili úplne zbytočne..