Jubilate, Cantate, Rogate

    Prežívame posledné tri nedele po Veľkej noci, latinskými názvami, aj kvôli rýmom sú nám dobre a rýchlo zapamätateľné. V našom slovenskom preklade: plesajte, spievajte, modlite sa!  Posolstvo ani týchto nedieľ však neberieme ako imperatív, ale ako milosť a opätovné pozvanie. A zároveň pripomenutie, aké je to dôležité v našom živote – to prvé, druhé, ale aj to tretie.. Je milsoťou pre nás – plesať, spievať a modliť sa.. Vrchol  veľkonočného obdobia v počte  40 dní je teda vždy v znamení týchto troch jedinečných nedieľ – Jubilate, Cantate a Rogate.  Karola Bartha, veľkého nemecko-švajčiarskeho  protestantského teológa sa raz jeho študenti opýtali: „Pán profesor, povedzte nám, aké sú východiská vašej teológie?“ Veľmi pohotovo im odpovedal: „Ježiš Kristus žije! Z tejto skutočnosti vychádzam vo všetkom.“ To je tzv. „veľkonočné východisko života“, o ktorom ste tu nedávno čítali.  Keď je neraz aj u nás takmer bezvýchodisková situácia, riešenie sa nám vždy ponúka v tzv. veľkonočnom východisku. Mne osobne je veľmi blízke: Pán Ježiš je vzkriesený a živý! A najmä prítomný a súčasný! Aj o tom  je posolstvo žalmu 68,21: „Boh je nám Bohom záchrany a Hospodin, Pán, má východisko zo smrti.“ A my dodávame: nielen zo smrti!  Martin Luther King povedal: „Ježiš Kristus žije! Mŕtvy je len pre toho, kto je sám mŕtvy!“

     Jubilate. Kedy sme naposledy plesali? Na fašiangovom plese? Tie sa ešte konali, kvôli pandémii neboli zrušené. Ći na horskej túre na tatranskom plese? Spomínam si na lahodnú prechádzkovú túru, ktorá začínala Popradským plesom, pokračovala Batizovským a vrcholila Velickým plesom. Počas dňa môžete navštíviť až tri plesá, kde plesá vaša duša a kochá sa prírodou. Tak, ako v tej pamätnej ceste 2009 v Jeruzaleme a v Jordánsku sme počas ôsmich dní navštívili až tri moria – Stredozemné, Mŕtve a Galilejské more.  Dosť často vrelo odporúčam prechádzku okolo Štrbského plesa, ktorá môže byť aj terapiou po náročnom týždni. Mám skúsenosť, že tá voda a  prostredie hôr dokáže  „vytiahnuť“ z vás takmer  všetko negatívne a napudiť Vás novou silou. Čím je pre telo infúzia, tým je pre vnútro sila prírody pre našu regeneráciu a osvieženie. Tak úžasný kód vložil Boh do chrámu prírody, kde oslavujeme nášho Stvoriteľa a žasneme nad Jeho dielom. Plesáme v lone prírody, ale aj v tých našich pozemských chrámoch vybudovanými našimi predkami, do ktorých sa čoskoro vrátime.. Je po Vianociach, po Veľkej noci.. Pred nami sú posledné tretie výročité Svätodušné sviatky.  „Na Bohu sa mi páči, že je štedrý k svojmu ľudu nielen na Vianoce“, povedal Pavel Kosorin.  Vieme, že v každom našom novom dni. Tá štedrosť je najviac zrejmá a pripomínaná práve počas Vianoc. Ale nie je Hospodin  štedrý aj na Veľkú noc, či aj na  Letnice? Veď práve počas nich nám dal dar Ducha Svätého. Ozaj nám prospelo, že Pán po vzkriesení odišiel z tejto zeme a vstúpil na nebesá (J 16,7). Veď práve dar Ducha Svätého nás vovádza do nášho plného  plesania a spevu.  Voláme a prosíme: „Veni Sancte Spiritus!“ Príď, Duchu svätý.  Vtáčatá Mu v plnom nasadení  spievajú už od skorého rána. Plesajú svojim spevom. Pridáme sa aj my? S darom Ducha ani na chvíľku nezaváhame. Náš  Pán v kázni na hore (Mt 6,26)povedal, že ani  nesejú a nežnú a náš Otec nebeský ich živí.. Či my nie sme omnoho viac ako oni? O jednom misionárovi, Gustávovi Severinovi bolo známe, že keď navštívil nejakú krajinu, tak to prvé, čo vždy  urobil bolo to, že sa pozrel smerom hore – do neba. Keď sa ho opýtali, prečo tak opakovane robí, tak s radosťou odpovedal: „Keď vidím poletovať vtáky, mám istotu, že aj v tejto krajine sa o mňa Boh postará!“ Plesáme, radujme sa a ďakujeme!  Máme k tomu mnoho dôvodov. Nie z povinnosti, ale z vnútornej potreby. Obklopuje nás úžasná príroda a tajomný vesmír. Nie tak dávno sme si pripomenuli 55. výročie Gagarinovho  letu do vesmíru. Zaujala ma odpoveď z jedného rozhovoru na otázku – „prečo sa lieta do vesmíru?“ Juraj Petrovič v Denníku N z 12.04.2016 takto odpovedal: „Mnohí astronauti povedali, že leteli do vesmíru, pristáli na Mesiaci, a až potom objavili Zem. Až z tej obrovskej vzdialenosti si totiž uvedomili, že tvoríme len maličký a krehký kúsok vo vesmíre. Ak teda chceme prežiť, do vesmíru jednoducho lietať musíme. A ešte viac ako doteraz.“ K úžasu a  plesaniu nás pozývajú aj žalmy – napr. 33 a 66 a mnohé ďalšie. Pozývajú nás do jednoduchej a spontánnej školy plesania.  Jedna sestra z nášho zboru vo svojom osobnom svedectve povedala: „Odkedy si čítam žalmy pravidelne – jeden žalm denne, odvtedy menej chodím po lekároch.“ Žalmy sú modlitbami, terapiou duše, duchovné „blues.“ Pre kráľa Dávida  to bola forma oslavy Boha, ale aj zvládania jeho veľmi ťažkých životných situácii. V žalme 51,13 volal: „..svojho Svätého Ducha mi neodnímaj!“ Žalmy, ako duchovné drahokamy ponúkajú aj nám tak potrebné východisko. Nečítajme len naše bankové výpisy, ale ponorme sa do hĺbok týchto biblických piesní a osobných vyznaní. Nič nehrajú a nič neprikrášľujú. Sú tak autentické, ako aj  život každého jedného z nás.

     Cantate.  Nie tak dávno sme v pašiách  počuli: „..potom zaspievali pieseň a vyšli na vrch Olivový“ (Mt 26,30). Bolo to po Večeri Pánovej pred modlitbou v Getsemane. Tento „medzičas“ vyplnili piesňou. Akú pieseň zaspievali? Najskôr asi žalm. Pán Ježiš nezložil žiadnu pieseň, ale srdcom spieval. Modlil sa žalmami. Používal tie, ktoré už boli pred Ním napísané a zložené. Našiel sa v nich. Veď boli písané aj o Ňom. Na kríži Mu pomohol ten v poradí 22. Máme opätovné pozvanie k spevu novej piesne aj žalmami (napr. Ž 96, 98, 149). A opäť sme pri nich! Apoštol Pavel vo väzení spieval o polnoci Bohu chvály (Sk 16,25-34) a väzni ich počúvali. Najskôr to boli žalmy. Aj Pavel spieval, aj keď nemal k tomu mnoho dôvodov. Tento príbeh nám ponúka úžasný obraz toho, čo napísal aj mladému Timoteovi: „..ale slovo Božie nie je v okovách“ (2 Tim 2,9). Vidíme tu úžasnú slobodu, ktorú mal apoštol v tom najvnútornejšom väzení. Spomeňme si na iných väzňov, galejníkov, ktorí po bratislavských krvavých súdoch (1671-1681) pri veslovaní spievali našu hymnu: „Hrad prepevný je Pán Boh náš.“ Do každého nového záberu veslami im silu dodávala práve táto pieseň. V  úžasnej slobode zomierala Milada Horákova z Českobratskej evanjelickej cirkvi. Svedčí o tom jej posledný list z väzenia z Pankráca 27.06.1950, ktorý odporúčam do vašej pozornosti.  Biskup Fedor Ruppeldt poznal takmer všetky väznice v bývalom Československu. Keď bol väznený v Prahe, tak spolu s väznenými bratmi farármi  „na pľaci“ spievali naše evanjelické služby Božie. Vo väzení možno prežívať ozaj úžasnú slobodu. Aj Dietrich Bonhoeffer, ktorý bol popravený 9. apríla 1945 spieval o „polnoci“ svojho života o „predivnej moci“, ktorá nás tíško obostiera (ES 637).  Slovo Božie do väzenia priniesol aj menej známy Martin Niemöller (1892-1984), ktorý v roku 1934 spolu s Bonhoefferom založili tzv. Vyznavačškú cirkev (Bekennende Kirche). Sedem rokov bol osobným väzňom Adolfa Hitlera, ktorého spočiatku podporoval. Sedem rokov sa pozeral na svoju šibenicu  a sedem rokov odkazoval svoju žalárnikovi: „Mňa môžeš obesiť, ale pravdu, pre ktorú zomriem, nemôžeš obesiť!“ Sloboda vnáša radosť do sveta, ktorý sa neraz podobá na jednu veľkú väznicu. A čo všetko vnáša spev do života? Máte svoje skúsenosti, ako sa aj spevom uvoľňujú okovy. Spev rozhodne oslobodzuje. Nezabudnime na černošské spirituály, ktoré otrokom dávali vždy a nanovo toľko novej sily a nádeje do nového dňa, koľko práve potrebovali. Spievajme. Spev nastupuje tam, kde končia slová. Najkrajšie piesne vznikajú v zajatí akomkoľvek a čohokoľvek. A nezabudnime, že v nebi budeme iba spievať. A tá  Mojžišova pieseň a pieseň Baránkova (Zj 15,3) sa nám rozhodne nikdy nezunuje.

     Rogate. Náš reformátor Martin Luther bol mužom modlitby. Vieme o ňom, že sa modlieval aj celé hodiny. Bez modlitby to u neho nešlo. Modlitbou zachránil život Filipovi Melanchtonovi. Bol veľmi vážne chorý. Keď Luther videl, v akom žalostnom stave sa nachádza, zhrozil sa, padol na kolená a vrúcne sa modlil. Melanchton potom často vravieval, že bol by zomrel, keby ho vtedy Luther nebol vytrhol z pazúrov smrti modlitbou.  Veď platí to slovo: „Mnoho zmôže v účinkoch modlitba spravodlivého“ (Jk 5,16). V starších prekladoch bol ešte aj pozoruhodný dodatok: „opravdová.“ Ponúkam myšlienku stredovekej nemeckej mystičky a modlitebníčky Mechthild z Magdeburgu: „Modlitba má veľkú silu, ktorú človek vytvára všetkou svojou silou.. Pritiahne veľkého Boha do malého srdca.. Privedie hladnú dušu k Bohu, aby ju nasýtil.. Spojí dvoch milencov – Boha a dušu na nádhernom mieste, kde spolu hovoria o Láske.“ Koľko ľudí sa s Bohom v modlitbe spojilo v hraničnej situácii svojho života, keď sa Titanic potápal v noci zo 14. na 15 apríla 1912. Menej známy príbeh z tejto „nepotopiteľnej“ lode spomína anglického kňaza Thomasa Bylesa, ktorý do New Yorku cestoval zosobášiť svojho mladšieho brata Williama.  Na dvakrát sa vzdal miesta v záchrannom člne. Zostal s tými, ktorí  potrebovali jeho duchovnú pomoc  do poslednej chvíle. Modlil sa, dával rozhrešenie a sprevádzal ľudí na ich poslednej ceste. Pri jeho nohách tak kľačalo mnoho katolíkov, protestantov, ale aj židov. Modlitba je úžasným darom. Nielen v  hraničných situáciách, keď ide o život. Anton Srhlec povedal: „Modlitba je ticho naplnené srdcom.“  Modlitbou smie byť vlastne celý náš život.  Voláme spolu s nemenovaným učeníkom: „Pane, nauč nás modliť sa..“ (Lk 11,1)  Exupéry povedal: „Poznám iba jeden plodný čin a to je modlitba. Viem tiež, že modlitbou je každý čin, pokiaľ ním človek dáva seba samého, aby sa uskutočnil.“ Raz sa opýtali jedného mnícha: „Čo si získal tým, že sa pravidelne modlíš k Bohu?“ On sa na chvíľu zamyslel a odpovedal: „Nič! Ale viem, čo som stratil – hnev, zlosť, chamtivosť, závisť, neistotu, strach..“ Niekedy odpoveď na naše modlitby  nie je to, čo získavame, ale to, čo strácame. A práve takto získavame najviac..