Eliáš  – plný horlivosti X

    Ani sa mi nechce veriť (s úsmevom), že sme už pri 10. časti. A stále nie sme ešte na konci. Je pred nami vyvrcholenie celej púte proroka Eliáša. Na vrchu Chóreb  stretá Pána Boha, ktorý k nemu prichádza v „tichu jemného ticha.“ Neprichádza k nemu v hluku, ale v tichom šeleste.  To je vrchol tohto príbehu a nové poverenie, ktoré dostáva. Prv, než k tomu prídeme, si vlastne zopakujme dej tejto kapitoly  –  to všetko, čo sme už prešli doteraz. Dnešná, už 10. časť je vlastne vhodnou pozvánkou, aby sme tak urobili. Rekapitulujúc  –  poslaním prorokov v dejinách starovekého Izraela bolo sprostredkovať Božie slovo.  Keď sa stali menej citlivými na Božie konanie, ich úlohou bolo ich usmerniť, napomenúť, povzbudiť, ale aj potešiť.  Jedným z prvých, pomerne významných prorokov bol aj Eliáš, ktorého stretávame v posledných kapitolách 1. knihy Kráľov a v prvých kapitolách 2. knihy Kráľov.  Pôsobil za čias kráľa Achába, v 9. storočí pred Kristom. Vláda kráľa Achába je poznačená odklonom ľudu od viery v pravého Boha. Príčinou bolo politicky pochopiteľné, ale nábožensky neakceptovateľné a pre neho zničujúce manželstvo s Jezábel, dcérou kráľa Fenície, ktorá podporovala kult pohanských božstiev Baala a Ašéry (1 Kráľov 16,31-33).

      Eliáš verný svojmu menu (hebr. Elihajú) ktoré znamená „Môj Boh je Pán“  – dostáva za úlohu priviesť ľudí k pokániu a k uznaniu Pána boha ako jediného Boha. Kniha Sirachovec (48,1) o ňom píše: „Povstal Eliáš, prorok ako oheň, jeho slovo (blčalo) ohňom sťa fakľa.“  Jeho pôsobenie začína predpoveďou veľkého sucha (17,1) ktoré sa skončí až na jeho slovo, keď Izrael uzná „Pán je Boh.“ (18,39) Dôvodom návratu ľudu je prejav Božej moci prostredníctvom ohňa na vrchu Karmel, ktorý strávil Eliášom pripravenú obetu, kým obeť Baalových prorokov zostáva bez odpovede.  Pánov oheň potvrdzuje pravdivosť proroka a súčasne odhaľuje „mŕtvolnosť“ pohanského náboženstva. Po tejto udalosti Božieho triumfu na vrchu karamel prichádza dážď. A Eliáš sa dostáva do nemilosti kráľovnej Jezábel. 

      19. kapitola má tri väčšie celky  –  úvod a dôvod Eliášovho úteku (1-3). Ďalšie verše ho opisujú na púšti  (3b  –  8a), kde si žiada smrť a anjel ho posilňuje. Posledná časť príbehu (v.8b – 18) približujú Eliáša v cieli jeho cesty  –  na vrchu Chóreb. Táto časť je najrozsiahlejšia. Prvá scéna mapuje obrovský kontrast s 18. kapitolou  – Eliáš uteká, zdá sa mu, že Boh mlčí, že vôbec nekoná. Varovanie, ktoré dostáva, je veľmi zvláštne  –  bolo by jednoduchšie poslať skupinu sluhov, či vojakov, ktorí by Eliáša zatkli. Arogantný úkon kráľovnej však zväčšuje je nadutosť –  a súčasne podáva podnet na ďalšie pokračovanie príbehu.  Eliáš uteká, ocitá sa na rôznych miestach, ide až na južnú hranicu Béer Šeby (Sud 20,1) Už raz tam bol, keď sa mu Pán kázal ukryť pri potoku Kerít (1 Kr 17,3).  Tentoraz ide na púšť, do úplnej samoty. Tam z neho ide von a vychádza na povrch všetka trpkosť a veľké sklamanie.  Žiadal si zomrieť. To jeho zúfalstvo nám pripomína zúfalstvo Abrahámovej slúžky Hagar, ktorá tiež niekde tam čakala so svojím synom na smrť (1 M 21,14-19).  Boh sa však o ňu postaral. Postaral sa aj o Eliáša.

   Sklamanie proroka je značné. Túži umrieť podobne, ako kedysi Jonáš a aj Mojžiš. Jonáš bol nespokojný s Božím milosrdenstvom pre pohanov, Mojžiš, ale aj Eliáš si mysleli, že sklamali. Ohromuje, no zároveň  ich valcuje neúspech. Žiadne prebudenie sa v národe nekonalo, čo pravdepodobne Eliáš aj očakával.  Dostáva pokrm na ceste, ktorý pripomína mannu na púšti. A pripomína aj PJK, ktorý je chlieb života, ktorý zostúpil z neba (J 6,50) je to odkaz aj na Večeru Pánovu, na eucharistiu. Eliáš verbalizuje svoje vnútro slovami: „Dosť už Pane“  –  iný preklad znie : „Už je toho na mňa priveľa, Pane.“ Pán mu cez svojho posla odkazuje: „Máš pred sebou priďalekú cestu.“  Iný preklad: „Máš pred sebou priveľa cesty.“  Posolstvo o sile pokrmu, ktorý prichádza od Boha, je ešte oveľa zreteľnejšie. V sile tohto pokrmu aj to, čo vyzerá  „priveľa“, môže to všetko  Eliáš zvládnuť.

     Eliáš dostáva otázku: „Čo tu robíš, Eliáš?“  Dôraz, akoby bol na slove: tu. Miesto proroka je niekde celkom inde. Či?  Táto otázka mu však dáva príležitosť vyliať svoje srdce. Tú otázku veľmi potreboval. To, čo povedal je správou o biednom stave jeho ľudu, ale aj nepriamou výčitkou oproti Bohu, že nechal veci zájsť kdesi až priďaleko. Jeho slová si nanovo pripomeňme. Povedal: „synovia Izraela opustili zmluvu, tvoje oltáre zborili a tvojich prorokov pobili mečom – takže zostal som iba ja sám.“  Eliáš, ktorý o sebe vyhlasuje, že je „plný horlivosti pre Pána“, však trochu zveličuje a aj preháňa. Poznáte to možno aj vy z vlastnej skúsenosti.  Často sa nám stáva, že keď sme v úzkych, tak to preháňame a naozaj zveličujeme.  Vysvetlime si to..  Pod zborenými oltármi myslí možno len tej jeden jediný, ktorý opravil na vrchu Karmel (18,39). Ani s pobitím prorokov to nie je celkom tak, lebo ho prikázala kráľovná Jezábel (18,4.13). Nešlo rozhodne o iniciatívu ľudu. A keď hovorí, že zostal iba on sám, tak trochu  „pozabudol“ na tých 100 prorokov, ktorých zachránil Obadja (18,13).

        A sme pri výzve: aby vyšiel a postavil sa pred Hospodina. To ozaj  potrebujeme  –  vyjsť, aj z toho zaužívaného.. Na to som poukázal v predchádzajúcej časti.  Bude to veľkolepé, ale nie, že to bude také, ako kedysi na vrchu Sinaj  –  ani oheň, ani zemetrasenie, ani silný vietor, ale „len“ obyčajný  tichý šelest. Pre porovnanie by sme si mali prečítať, ako Izraelci putovali do zaľúbenej Kanaánskej krajiny  –  a tam sa im Hospodin zjavil práve takto  – oheň, zemetrasenie a víchor, oblak a dym (2 M 19,16-20).  Zjavenie Hospodina, ktorému sa budeme venovať nabudúce.

       Vidíme tu Eliášovu totálnu ľudskosť. Dokonca aj veľký prorok má slabé chvíľky. Bol svedkom mocných Božích divov a činov, no v ohrození vlastného života je pripravený so všetkým skončiť. Zveličuje a preháňa. Tak, ako aj my neraz.  V jeho príbehu by sa dali vidieť znaky jeho vyhorenia, resp. depresie. Zdá sa byť úplne prázdny, veľmi unavený. Nemá síl ísť ďalej. Viera má teda dve stránky  –  boj navonok, boj vo vlastnom vnútri – viera v Boha má teda verejnú, ale aj súkromnú dimenziu. Viera nie je len o úspechu, ale patrí k nej aj skúsenosť odporu a odmietania, skúsenosť tzv. kríža. Boh Eliáša však nekarhá. Miesto toho sa veľmi približuje k Eliášovi, dotýka sa ho skrze svojho posla  –  anjela, keď už nevie, čo ďalej, prihovára sa mu.  Z jeho strany nezaznieva žiadne slovo výčitky na adresu prejavov jeho ľudskej slabosti. Cítiť, že Boh prijíma Eliáša  –  aj s jeho ľudskosťou a jednoducho ho povoláva späť do služby: „Vráť sa späť svojou cestou.“ (19,15) Povzbudením je to, že Eliáš ani v kríze sa neprestáva modliť. Keď prichádza na pokraji síl, obracia sa vždy na Boha. Kdesi v hĺbke vie, že Boh má stále moc vstúpiť do tejto zdanlivo neriešiteľnej situácie. Odovzdáva mu svoj život slovami: „A teraz už dosť Pane!“  A  zostáva vnímavý na Jeho hlas. A Boh koná. A to je vždy potešiteľná zvesť.  A inšpirácia s motiváciou pre každého jedného z nás.