Torgau – pestúnka reformácie
K Pamiatke reformácie
Slávime prvú nedeľu v novembri. Zajtra, 2. novembra je Pamiatka zosnulých. Včera bola Pamiatka reformácie. Sme kdesi uprostred. Kladieme si otázku, ktorá je nám bližšia? Tá včerajšia, či zajtrajšia? Koľko by nás bolo napr. včera na službách Božích a koľko zajtra? Odpoveď nie je až taká zložitá. Sme potomkami našich reformačných otcov – a akoby sme na to zabudli, že sa nám Božie slovo čistotne a úprimne káže v našich chrámoch, aj mimo nich. Pri týchto príležitostiach, ale aj pri iných. Pri všetkých – počas celého cirkevného roku. Vo všetkých našich chrámoch. Sme vďační, že raz v roku môžeme vyjsť aj do chrámu prírody – nech aj tam zaznie Božie slovo. Stalo sa tak minulú sobotu, týždeň pred pamiatkou reformácie, pri jubilejnom našom 20.výročí. Opreli sme sa o mohutnú Skalu. A veľmi dobre nám to padlo. Dobre nám padne byť spolu opäť a nanovo – v našich murovaných chrámoch. A pripomenúť si, že okrem Skaly vekov (ES 474) máme aj Hrad prepevný. V Starej Lesnej je tento impozantný nápis na priečelí chrámu, aby sme na to nezabudli: „Ein feste Burg ist unser Gott.“ Nie je tam náhodou a nie je tam ani na okrasu. Je to veľmi dôležitý odkaz pre nielen domácich, ale aj pre všetkých nás. Je to slovo zo 46. žalmu, na základe ktorého náš reformátor Martin Luther zložil našu evanjelickú hymnu. V texte žalmu čítame: „Hradom prepevným je nám Boh Jákobov.“ Opakuje sa to tam až na trikrát, aby sme to nerpehliadli. A náš vôbec prvý evanjelický chrám – bol súčasťou hradného komplexu Hartenfels v meste Torgau. O tom trochu neskôr.
Mesto Torgau sa prvýkrát spomína už v roku 973. Aspoň malé historické okienko do dejín tohto výnimočného nemeckého mesta. Počas 2. svetovej vojny nebolo zničené, takže mesto uchovalo svoj takmer stredoveký charakter. Po veľkom požiari mesta v roku 1483 rod Ernestinerovcov využil starý torgauský hrad a vybudovali z neho hlavnú rezidenciu saských kurfirstov. Išlo o ľudí, kniežatá, ktorí mohli v stredoveku voliť panovníka. Z minulosti je známe, že v tomto meste sa prijímali veľmi dôležité politické rozhodnutia európskeho charakteru a aj dosahu, oslavovali sa tam veľkolepé svadby, na ktorých sa zúčastnilo aj 10.000 ľudí.
S dejinami tohto mesta sa veľmi úzko spája meno nášho reformátora Martina Luthera. V tomto meste bol najmenej 41 krát. V roku 1516 ešte ako augustiniánsky mních. Po reformačnom vystúpení 31. októbra 1517 sa o 2 roky neskôr – 1519 sa odtiaľ usiluje o zmierenie s pápežom. V tom istom roku vykonal v Nicolaikirche prvý krst v nemčine, namiesto dovtedy vždy používanej latinčiny. V roku 1520 prvýkrát káže v tomto meste v nemčine. V roku 1523 istý Leondard Koppe pomohol 12-stim mníškam k úteku z miestneho kláštora – jednou z nich bola aj Katarína z Bóry, ktorá sa 13.júna 1525 stala Lutherovou manželkou. V roku 1524 bol v tomto meste vytlačený prvý evanjelický spevník kantora Johanna Waltera a v tom istom roku vypracoval Luther spolu s Walterom nový bohoslužobný poriadok.
V roku 1527 vypracoval Luther spolu s Filipom Melanchtonom, Johannom Agricolom a Johanesom Bugenhagenom prvý cirkevný a vizitačný poriadok. Do praxe sa zaviedol v r. 1529-1534. Na Lutherov podnet bola v tomto meste zriadená prvá dievčenská škola. V roku 1530 sa tu prvýkrát stretli Luther, Melanchton, Bugenhagen a Justus Jonas, aby formulovali evanjelické vierovyznanie na snem do Augsburgu. V roku 1532 v tomto meste sobášil Johanna Friedricha a Sybillu von Cleve. Na svadobnej hostine sa vtedy zúčastnilo 32.000 hostí.
Čo by nás mohlo zaujímať v spojitosti s týmto mestom – 5. októbra 1544 posvätil spolu s veľkým spoločenstvom kostol, ktorý bol vybudovaný ako prvý protestantský kostol na svete. Jednoduchý interiér kostola zodpovedá vôli nášho reformátora a stavba sa stáva vzorom pre všetky ďalšie luteránske kostoly. Svoju posviacajúcu reč mal vtedy na základe textu z evanjelia podľa Lukáša 14,1-11. V kázni poukazoval na základnú úlohu a funkciu evanjelického chrámu. Kostol posvätil Pánovi Ježišovi Kristovi. Vo svoje reči povedal: „Tento chrám je posvätený, aby sa v ňom nič iné nedialo – iba to, aby náš milý pán sám hovoril s nami cez svoje sväté slovo a my aby sme hovorili s Ním vo všetkých našich modlitbách, piesňach a chválach. Len vtedy bude kresťanský chrám správe kresťansky posvätený a požehnaný podľa Božieho rozkazu a Jeho vôle.“
K Lutherovmu odkazu sa aj my pripájame, hlásime sa k nemu. Chrám sa stal pre nás miestom, kde Boh hovorí so svojím ľudom o veľkých veciach Božích – k jeho záchrane a spáse. V našich chrámoch sa opierame vždy a nanovo Božie slovo. Potrebujeme to vždy a nanovo. V jednej piesni hudobná skupina z Prešova spieva: „Ako je dobré, keď sa človek má o koho oprieť.“ Aj včera sme nad tým s manželkou a naším najstarším synom Samkom uvažovali – o koho sa asi opierajú neveriaci a ateisti? Ako prežívajú svoje bôle a kríže, navštívenia? Boh je konštantou nášho života – je hradom našim prepevným, je Skalou nášho žitia. Je naším útočišťom v tých najrozmanitejších chvíľach nášho života. A aj pri zajtrajšej Pamiatke zosnulých. Božie slovo nám tlmočí jednu veľmi dôležitú zvesť: „Ak Bohu dáme našu časnosť, On nám dá svoju večnosť.“ On sa o našu budúcnosť postará! A už sa aj postaral na dreve golgotského kríža cez svojho syna Pána Ježiša Krista , keď za nás umrel, aj z mŕtvych vstal.
Ďakujeme za naše chrámy, v ktorých sa slovo Božie úprimne a čistotne káže. Ďakujeme aj za ten v prírode, ktorý máme pri našej Skale v Tatranskej Polianke – o tú Skalu sme sa opreli. Aj tam sme vzájomne komunikovali s Bohom – On s nami cez svoje Slovo – a my s Ním vo všetkých našich modlitbách, piesňach a chválach.. Tak sa deje v našich chrámoch – s všetko sa to naštartovalo v Torgau. Komunikácia ZHORA smerom nadol a aj zdola smerom nahor. Náš chrám je miestom modlitby (Mt 21,13), ale aj domom našej vzájomnej komunikácie. Tak to robíme aj vašej komôrke srdca, tak to robíme raz v roku pri Skale. Až príliš sme sa uzavreli do našich kostolov, preto musíme vyjsť von – isť von – pod holé nebo. A keď nám režim zakáže aj to, tak budeme Slovo Božie kázať stromom v lese. Poznám to z vlastnej skúsenosti – v čase korony, keď sa tak dialo pod Penzákom, liečebným domom v Novom Smokovci.
Vráťme sa ešte do Torgau. 20.12.1552 tam po ťažkej trojmesačnej chorobe zomiera Lutherova manželka Katarína. Je pochovaná v mestskom kostole sv. Márie. Včera na 2. programe STVR bol o nej veľmi zaujímavý hraný film: „Martin Luther a ja.“ A mesto Torgau sa v ňom spomínalo najmenej 5x. A čo sa dá vidieť ešte v Torgau? No spomínaný prvý protestantský – teda evanjelický kostol na svete. Ďalej – Torgauský zámok – jeho krásou a veľkosťou je prekvapený každý návštevník. Pozoruhodnosťou sú točité klenby bez stĺpov. Vedľa zámku a kostolov sa nachádza námestie a renesančná radnica vybudovaná 1563-1579 s architektonicky veľmi vzácnym oblúkovitým rohovým výpustným priestorom. V meste sa nachádza najstaršia lekáreň vo vtedajšej saskej kúrii a najstarší obchod s hračkami v Nemecku. Nájdete tam aj múzeum piva. Vďaka takmer úplne zachovalému historickému jadru patrí Torgau k najkrajším renesančným mestám Nemecka.
Aj keď sa Luther v tomto meste zdržiaval vždy iba prechodne, jeho vzťah k mestu bol tak intenzívny, že sa neskôr hovorilo: „Tak, ako je Wittenberg matkou (kolískou) reformácie, tak je Torgau jeho pestúnkou.“ S vďakou aj za ten dnešný pobyt v našom chráme, ktorý sme skrášlili našou prítomnosťou. Aj za dnešnú vzájomnú komunikáciu s naším Pánom zhora nadol a zdola nahor. Aj dnes večer, pred spaním si pod našu hlavu dáme vankúš vďačnosti.

