Súradnice odpustenia

Radosť odpúšťať!

     Sú za nami dve Pamiatky – Pamiatka reformácie a Pamiatka zosnulých. Prelom dvoch mesiacov  je tiež za nami – októbra a novembra, ktoré sú  na konci  liturgického roka. Na ten kalendárny si ešte budeme musieť počkať už necelé dva mesiace.   Tieto dve „pamiatky“ sme slávili v sobotu  –  ešte v októbri a tú druhú –  už začiatkom novembra. A medzi tým bola nedeľa, v poradí 22. po svätej Trojici.  Je celkom možné, že nám úplne vypadlo staro-cirkevné evanjelium práve tej nedele, ktorú sme slávili  –  1. novembra. Je to podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi (Mt 18,21-35). Nám sa tak v našom cirkevnom stalo, keďže  nedeľné služby Božie sme venovali sobotnej Pamiatke reformácie a utorkovej Pamiatke zosnulých. Toto evanjelium sme nepočuli, tak dovoľte, aby sme sa k nemu vrátili na konci cirkevného roka. Ten končí v tomto mesiaci  –   22. novembra 2026 nedeľou večnosti.

      Pred nami sú teda tri posledné  nedele cirkevného roka. Stromy v prírode zhadzujú  svoje posledné listy. Je november, po česky „listopad“.  Listy ozaj padajú v čase, keď cirkevný rok vrcholí.  Pomaly sa končí  – a my si uvedomujeme, že času nepribúda, ale práve naopak! Je ho stále menej a menej. Tak to skonštatovala pred istým časom aj šéfredaktorka časopisu Ethos, ktorý už niekoľko rokov  nevychádza. Spomíname s vďakou na zaujímavé duchovné  čítanie tohto časopisu, ktorý vychádzal 4x do roka  –  a hodnotné články boli vždy doplnené cennými ilustráciami.  V jednom z posledných čísel   mala šéfredaktorka   v úvode veľmi zaujímavú úvahu  o presýpacích hodinách. Konštatuje:  „Až pri pozorovaní presýpacích hodín som prvýkrát pochopila, čo je čas.. Je to vzácny dar, ktorého je každý deň menej a menej.“   Tak prudko to korešponduje aj s biblickou výzvou ap. Pavla: „Vykupujte čas, lebo dni sú zlé.“  Túto výzvu nájdeme u neho aj v liste Efezským (5,16), aj v liste Kolosenským (4,5).  Nie náhodou to zopakoval vo svojich dvoch listoch.  Túto vetu s obľubou používal aj brat farár Ján Grešo (1933-2013), ktorý v tomto  v našom cirkevnom zbore vo Vysokých Tatrách slovo Božie zvestoval úprimne a čistotne celé jedno štvrťstoročie (1960-1985). A on ho vedel naozaj naplno „vykupovať“  aj tak, že vždy po ruke mal nejakú knihu. V autobuse, v električke,  na prechádzke v taranskej prírode.. A ešte  keď aj kráčal  –  tak čítal  –  a s nikým sa nikdy „nezrazil“ (pre úsmev). Tak si ho pamätám aj ja ešte z mojich študentských čias v Bratislave. A tak si ho ešte pamätá zopár jednotlivcov –  aj z jeho pôsobenia v tomto našom tatranskom prostredí.

    Téma  nedele, tej prvej v novembri, ktorú sme „preskočili“ –  bola pomenovaná ako: Povinnosť odpúšťať.    Téma nanajvýš aktuálna. Málo je totiž  odpustenia medzi nami.  Málo je ho vo svete, v našej krajine. Takmer aj všade, kde sa obzrieme. Ale uvažujme: je to „povinnosť?“ Nie je to skôr pozvanie k odpúšťaniu?  Po modlitbe Pánovej  –  v závere je napísané slovo Pánovo: „Lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský, ale ak neodpustíte ľuďom, ani váš  Otec neodpustí vám, keď sa previníte.“  (Mt 6,14-15)  To je veľmi  dôležitý  záver  –  po Otčenáši.  Náš Pán  teda veľmi vedel, aká bola realita aj za Jeho čias a preto do tej svojej modlitby vložil tie známe slová: „.. a odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim.“ (Mt 6,12)

      Odpustenie má rozhodne svoje jasné dané súradnice. To je vertikála a horizontála. Cez naše osobné pokánie prijímame odpustenie zhora, keď odpúšťame tým, ktorí nám ublížili. K tomu nám slúži aj to  podobenstvo z Matúšovho evanjelia o nemilosrdnom sluhovi. Už toľkokrát sme ho počuli. A počujeme ho aj teraz nanovo. A čítali sme jeho výklad aj v nedeľu  v Tesnej bráne vo veľmi zaujímavej úvahe:  „Vyťažiť maximum s minimálnou námahou.“  Veľmi umne a vhodne zvolená prvá veta zamyslenia, ktorá hneď veľmi zaujme a upúta našu pozornosť hneď na začiatku.  Ako ľahko je teda prijať odpustenie „zhora“ a ako ho neraz ťažko podať ďalej tu „dole“, kde žijeme. O tom je to nedeľné podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi. Ten sluha bol v mnohom nemilosrdný, krutý a neohľaduplný. A stačilo tak málo. Nikdy nie je treba tak veľa (Lk 10,42). Stačí tak málo, aby bolo lepšie medzi nami – v našich vzájomných vzťahoch.   Každý z nás má s tým určite nejakú aj osobnú skúsenosť. A myslím nie jednu..

     V tejto spojitosti ma zaujal  skutočný príbeh ženy, ktorá dlhé roky nedokázala odpustiť istému mužovi, ktorý jej veľmi ublížil.  Príbeh o tejto žene rozprával jeden muž, kazateľ, ktorý kázal na bohoslužbách v Londýne. Po ich skončení prišla za ním práve tá žena a rozpovedala mu celý svoj životný príbeh. Išla domov z práce, istý muž ju prepadol, znásilnil, zbil železnou tyčou a nechal ju tam zomierať. Zázrakom prežila, no zostala znetvorená. Dnes som pochopila, že mu musím odpustiť, povedala kazateľovi.. Témou jeho kázne bolo totiž odpustenie. A začali sa spolu modliť.. Obidvom tiekli slzy po tvári. Tu začal kazateľ počuť zvláštne praskanie. Keď sa odvážil pozrieť s úžasom zistil, že táto žena, ako postupne odpúšťala, tak sa jej postupne narovnávali kosti.

   Veľmi  silný skutočný príbeh.. Na evanjeliu netreba nič vylepšovať.. Stačí ho kázať tak, ako bolo nám odovzdané naším Pánom.  A keď sa bude tak diať a my z našich kazateľníc budeme hlásať mocné slovo o odpustení a pozývať k odpusteniu, tak sa pod našimi kazateľnicami začnú diať divy. Divy a zázraky v našich osobných životoch.     Všetko to, čo bolo krivé a deformované sa bude postupne narovnávať. Až tak dôležité je odpustenie!  Od-pustenie.. Aj po toľkých rokoch „pustiť“  preč a od-pustiť..  Máme totiž tendenciu si veľmi dobre pamätať roky staré krivdy. To potvrdzuje aj udalosť  z nášho zboru, keď  náš jeden  člen  neodpustil  vyše 20 ročnú krivdu svojmu blížnemu. Neodpustenie je teda nejaký blok, závora, ktorá nás nepustí ďalej.  A sú to tiež zatvorené dvere pre ďalšie požehnania, ktoré by mohli prísť, ale neprídu pre neodpustenie.

         Annie Dillardova, americká autorka pri jednej príležitosti povedala: „Svet je preplnený a celkom pokrytý nerozbalenými darčekmi a prekvapeniami široko rozhodenými štedrou rukou.“  Štedrá ruka nás ozaj mnohým a mnohým obdarila. V cirkvi akoby nám niekedy aj chýbalo to, že si to  nevieme vskutku všetko tak pekne  „rozbaliť“, ako tie vianočné darčeky.  Televízne obrazovky nám ich už od konca októbra a začiatkom novembra   tak masívne nanucujú.  Vieme, že tie vianočné rozbalíme rýchlo a hneď.. Nie je potrebné nás k tomu nejako špeciálne motivovať, oslovovať a pozývať. S tými ostatnými sa ale akosi neponáhľame.. Je ešte stále toľko „nerozbalených darčekov“  aj v našom osobnom živote.. My sme ich už dávno dostali, no stále ale ešte celkom nerozbalili. Napr.:  Božie slovo – Biblia, samotný Pán Ježiš Kristus, Jeho sväté evanjelium, dar duchovného spoločenstva pri Božom slove, deň sviatočný, deň nedeľný atď atď.  Ale aj samotné odpustenie, ktorému sa tematicky venovala uplynulá  nedeľa. Ak skutočne srdcom odpustíme, tak sa ozaj začnú  diať divy v našom živote. To čo bolo krivé, sa začne narovnávať. Iste, je to povinnosť odpúšťať  –  tak to prijala oná žena z Londýna. Tému prvej novembrovej  nedele by sme mohli možno aj „mierne“ upraviť, čo poviete?! Navrhujem  to takto:

                                    Nielen –  povinnosť odpúšťať, ale radosť odpúšťať..