Eliáš – plný horlivosti IX
Pokračujeme v našej púti s Eliášom aj záverom októbra v tejto našej pozoruhodnej jesennej sérii. 19. kapitola 1.knihy Kráľov nám ponúka naozaj hutný materiál, aby sme mohli „hĺbavo hĺbať“ nad všetkým tým, čo prežíval Eliáš. My „hĺbavo hĺbame“ – on horlivo horlil za Hospodina. V jednej našej piesni spievame: „..horlivcov málo, vystroj nás k dielu, štepnica otcov nech kvitne zas.. “ (ES 565,1) Horlivosť nie je špecifikum pre davy a masy – tam ide skôr o fanatizmus. Slová o prílišnej horlivosti Písmo sväté kladie do srdca – následne aj do úst – jednému jedinému človeku – Eliášov. Prešiel si všeličím, ako aj my prejdeme všeličím v živote. Tým, že sme kresťanmi, ešte neznamená, že vždy budeme žiť iba v duchovných „výškach“. Nielen Eliáš sa ocitol na dne, bol to aj kráľ Dávid, ale aj veľký apoštol Pavel. Žalmista Dávid vyznáva: „K Tebe volám od konca zeme v skľúčenosti srdca, vyveď ma na skalu, ktorá je pre mňa privysoká.“ (Ž 61,3) V sobotu sme boli pri Skale v Tatranskej Polianke – zažili sme tam veľmi požehnané chvíle. Ako sme si aj všimli, prostredie sa postupne mení, les postupne rastie – no Skala zostáva nemenná. Oprieť o ňu sa môžeme vždy, nech by sme čokoľvek prežívali. To nám vo zvesti prízvukoval aj brat biskup VD Peter Mihoč. Jeho slovo malo váhu a cenu v danom prostredí. Stromy už riadne podrástli – náš chrám mení vonkajšiu podobu a kulisu – Skala však zostáva tá istá. Pevná, stála a nemenná. Eliáš prešiel mnohým. Nie vždy to bolo pre neho jednoduché. Aj z tohto dôvodu je nám (mne osobne) táto kapitola veľmi blízka. Eliáš sa oprel o Skalu, o mocného Hospodina. Poznáme aj ťažšie obdobia z nášho života. Aj my sme si už prešli všeličím. Potvrdiť to môžete aj vy – vďační čitatelia týchto riadkov našej jesennej série. Avšak Božia milosť, pokoj a radosť sú prítomné aj v takýchto našich situáciách. Môže sa stať, že sa nám vyronia aj slzy, budeme pociťovať stres, tlak, aj nátlak sveta, tak rýchlo príde aj pokušenie zo strany sveta. V našom živote sa však nachádza už nový rozmer, smerovanie a sila – a to veľmi pomáha čeliť všetkým tým okolnostiam, v ktorých sa nachádzame. Je to pre nás opätovné pozvanie k tejto Skale.
Eliáš putoval 40 dní a 40 nocí. Putujeme spolu s ním. To putovanie ho menilo a transformovalo. Na začiatku – pod kručinou vravel a konštatoval: „Dosť už teraz Hospodine, vezmi si môj život, lebo nie som lepší, ako moji otcovia.“ (v.4) A potom zaspal. A potom sa ho dotkol anjel, vstal a posilnil sa pokrmom a putoval. A keď doputoval, po tej známej otázke: „Čo tu robíš, Eliáš?“, odpovedal: „Príliš som horlil za Hospodina, Boha mocností… “ Rozdiel medzi týmito vetami – je plných 40 dní. Veľmi ich potreboval. Vidíme ten rozdiel? Cítime ten posun? To je jeho priama reč. On v tej kapitole až tak veľa síce nepovie. On toho veľa nenahovorí, ako to o možno o niekom povieme a aj skonštatujeme. Ale keď to povie v úprimnosti jeho srdca – má to svoju váhu a hodnotu. Eliáš sa zmenil – púť ho zmenila. Táto jeho druhá veta, zachytená v tejto kapitole ukazuje jeho radikálnu zmenu. Je paradoxom, čím horelo prorokovo srdce aj predtým. Táto veta je ovocím čísla 40. V porovnaní týchto dvoch viet môžeme nahliadnuť do tajomstva horlivosti, ktorá nie je záležitosťou stavu bez hriechu, keďže prorok sám priznáva, že nie je lepší, ako jeho otcovia. Horlivosť sa odvíja od postoja srdca. A my sa pri tej horlivosti chceme ešte nanovo a opäť zastaviť. Uvažujeme nad ňou, nad jej akútnou potrebou. Horlivcov nie je až tak veľa. Dajú sa spočítať na prstoch jednej, či dvoch rúk?
Pri Skale sme mali text o Jákobovom sne v Bételi (1 M 28,10-22). Sme vďační za toto posolstvo brat biskupa Petra Mihoča. Pocítili sme, ako sme s ešte väčšou horlivosťou na druhý deň ráno v nedeľu spievali na službách Božích pieseň z nášho Spevníka 205, ktorá detailne popisuje tento biblický príbeh. Veľmi vďačne som si osvojil nové slovné spojenie: vankúš vďačnosti. Max Lucado v knihe „Bez strachu“ k tomu píše: „Hlavu si nepoložil na nadýchaný papierový vankúš, ale na kožené vrecko s pieskom. Rybári pri Stredozemnom mori ich doteraz používajú.“ Aj Eliáš spal pri svojom putovaní – v jeho prípade sa vôbec nehovorí, ako spal, či mal aj aspoň nejaký provizórny vankúš. Horlil – a pri tom putoval. A to ho menilo. Čakal, že bude v národe prebudenie – po tom všetkom, čo zažil na vrchu Karmel – o čom sme počuli v kapitole 18. Neprišlo to – neprichádza – my sa modlíme aj naďalej. Nie je dôvod, aby sme v modlitebnom zápase prestali. A aj o tom spievame v tej piesni, citovanej v úvode, ktorá patrí k tým prebudeneckým: „Ó, Pane drahý, čuj naše túžby, národ náš milý k životu vzkries, použi na to aj naše služby, pomôž mu priniesť radostnú zvesť. Horlivcov málo, vystroj nás k dielu, štepnica otcov nech kvitne zas, zvestovať spásu dávaj nám silu, nech k tomu Duch Tvoj zmocňuje nás.“
Na konci svojej púte Eliáš Bohu odhalil svoje vnútro – po tej otázke: „Čo tu robíš Eliáš?“ Boh o všetkom vedel, túto otázku, ani teda odpoveď nepotreboval. Túto otázku potreboval Eliáš. Verbalizoval stav svojho vnútra. Obnažil svoje vnútorné prežívanie. Z dôvodu, že tak urobil, Boh ho nenechal bez odpovede, ale vstupuje s ním do dialógu. Prvá výzva pre proroka je obsiahnutá v slove vo vete: „Vyjdi…“ Ide o pohyb. Neznamená to len fyzické opustenie priestoru jaskyne, kde prenocoval, ale nesie v sebe aj hlbší význam – duchovný, ba priam až teologický. V tom duchovnom slova zmysle môže ísť o pohyb vo vnútri človeka. Vyjdi z miesta, kde si sa zasekol, kde sa točíš v jednom kruhu. Vyjdi z priestoru, v ktorom sa cítiš síce bezpečne, no nezdravo – kde nerastieš, kde nenapreduješ, kde sa nerozvíjaš, kde stagnuješ. To môže byť zároveň aj pozvánka – ku vnútornému uzdraveniu. Koľkokrát potrebujeme počuť aj my to Božie: „vyjdi!“ Jeho srdce horí pre Pána, no jeho vnútro je poznačené všeličím – únavou, aj zápasom. Bohu na ňom záleží, tak ho vedie k pohybu – z uzavretého priestoru do toho otvoreného. Otvorený priestor (napr. pod holým nebom) prináša rôzne situácie, neistotu, aj poveternostné zmeny – je pre človeka však vždy zdravším miestom, ako uzavretosť. My sa o tom presviedčame o tom vždy každý rok pri spomínanej Skale. Nikdy nevieme, aké bude počasie. Potrebujeme vyjsť aj z našich chrámov – aspoň raz v roku – do chrámu prírody. Nemôžeme sa iba uzatvárať do kostolov. Vyjdime – do otvoreného sveta – tam, kde je všeličo. V kostole máme vždy (zatiaľ) bezpečný priestor – v zmysle ochrany pred počasím. Pri Skale – to už tak nie je. Na 90 percent ale vždy počasie vyšlo. Tak vyjdi – aj so zvesťou v chráme do otvoreného sveta – do všetkých tých lží, poloprávd a konšpirácií. Možno aj so slovami piesne, ktorej dnes venujeme zvýšenú pozornosť: „Ó drahý Bože, viď naše strasti, čuj prosby vrúcne za národ náš, prečo má vládnuť hriech v našej vlasti, prečo má vládnuť nám satanáš. Ach Pane drahý, národ náš milý, odmieta Pravdu, prijíma klam, nepozná Teba, moc Tvojej sily, ó vráť sa k nemu, buď jeho Pán.“