Uprostred  teba je Hospodin

(z archvívu: Duchovné sucho, september 2022)

      Leto pokračuje druhým polčasom. A pomaly ide do svojho finále. Uvažujeme nad témou leta, sme konfrontovaní opäť horúcimi dňami a páľavou slnka. Už dlho nás trápi  sucho. U nás je ešte tráva zelená, ale nie všade je tomu tak. Sucho v biblickej dobre bolo aj prejavom trestu od Hospodina. Podľa Písma svätého je to symbol, dôsledok odklonu od Pána Boha, alebo aj ako nástroj Božej výchovy a trestu s cieľom priviesť ľudí  k pokániu. V Starej zmluve je sucho opisované ako stav, keď zem trpí, ľudia strácajú nádej, pretože Hospodin pre nevernosť ľudu  zadržiava dážď (napr. Jeremiáš 14). Príkladom môže byť 3,5 ročné sucho za proroka Eliáša, ktoré malo Izrael usvedčiť z modloslužby a prinavrátiť ho k pravému Bohu. Aj to je téma tohto leta. Očakávame dážď, modlíme sa.. Veríme, že naše modlitby budú čoskoro vypočuté. Prorok Eliáš predpovedal a svojou modlitbou privolal na Izraelské kráľovstvo sucho ako trest pre kráľa Achaba a ľudu za uctievanie falošného boha Baala. Počas tohto obdobia sa o proroka staral sám Boh, živil ho pri potoku Kerít, keď mu jedlo nosili krkavce a neskôr sa o neho staral vdova zo Sarepty (1 Kr 17).

    Témou leta je aj to, nad čím sme uvažovali pred týždňom, na Kajúcu nedeľu. Voľné pokračovanie nášho letného seriálu môže byť opäť v zmysle slov z minulej nedele: „Na Tvoju milosť myslíme, ó Bože, uprostred tvojho chrámu.“ (Ž 48,10)  Prečítať si môžete už dve predchádzajúce augustové vydania. Poďme sa však ďalej, posuňme sa ďalej. Pred týždňom sme povedali A, dnes si povieme dôležité B! To je tiež veľmi dôležité. K tomu nám pomôže prorok Sofoniáš. Aj taký je! Je to malý prorok Starej zmluvy. Nesiahnete po ňom tak často. Skôr ho preskočíte, ako sa som ho často preskočil aj ja sám. Ako aj knihu Ester  –  a neprávom.  To je moje pokánie  – v dnešnú nedeľu, ktorej témou je: pýcha a pokánie. A starocirkevným evanjeliom je príbeh dvoch mužov, ktorí vstúpili do chrámu, aby sa modlili: jeden bol farizej a druhý publikán (Lk 18,9-14). Aj my sme po týždni prekročili prah Božieho domu, aby sme boli uprostred neho  –  opäť a nanovo.  A dnes, keď sme tak urobili, budeme počuť perlu Starej zmluvy. A veľm isa teším, že vám to budem môcť tlmočiť! A už aj tak robím v tejto chvíli.

     Sofoniáš žil v dobe, keď ľudia mali pocit, že Boh na nich zabudol. Obrátili sa k pohanským bohom, tým viditeľným. Tých aspoň videli, to im zrejme pomáhalo. Evanjelista Ján píše: „Boha nikto nikdy nevidel, jednorodený Syn Boží, ktorý je v lone Otcovom, ten Ho známym učinil.“ (J 1,18) Skepsa  nad Božou prítomnosťou, pochybnosť o Jeho prítomnosti bola aj predtým, nielen dnes. Ľudí sa zmocňovala depresia vtedy, ako aj dnes:  „Nič nemám význam, nič nemá zmysel..“  Nemá zmysel byť dobrým, lebo zlí sa majú oveľa lepšie, ako dobrí. Nemá zmysel konať dobro, pretože sa to dokonca môže obrátiť proti nám.  S vtedajšou depresiou bola spojená aj letargia  –  ľudia sa odvracali od Boha. To vidíme to v každom novom dni nášho života. Vtedy a dnes – a takmer akoby  v priamom prenose.  Múdry kazateľ by povedal: „Nič nové pod slnkom!“ Aj nám to hrozí – my tiež nie sme imúnni voči tomu všetkému. Apoštol Pavel napísal: „Kto stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“  (1 K 10,12)

        Pán Boh v tom čase vzbudil proroka Sofoniáša, aby šiel k ľuďom Izraela. Boal to ťazká doba§ Ale ktorá doba je ľahká? Prichádza so slovom súdu  – súdom nad Jeruzalemom  –  minulá nedeľa bola Kajúca  –  a ten súd sa naplnil v zničení tohto mesta.  V závere posolstva proroka Sofoniáša prichádza prekvapujúca zvesť  –   Hospodin, tvoj  Boh je uprostred teba, sťa zachraňujúci hrdina (3,17).  To by ste tam nečakali. To je vlastne závere tejto knihy.  Prekvapujúci, nečakaný záver tejto knihy je v mnohom pozoruhodný.  Ďakujeme  za jeho posolstvo – nepreskočte Sofoniáša. Keď pre nič iné, tak pre 17. verš tejto kapitoly: „Hospodin. Tvoj Boh je prostred teba sťa zachraňujúci hrdina. On radostne zaplesá nad tebou, obnoví ťa vo svojej láske, bude s plesaním jasať nad tebou.“  Tá zvesť Sofoniáša bola tak údajne mocná, že na jeho zvesť sa obrátil prorok Joziáš, ktorý vykonal Joziášovu reformu. Ak vás to zaujalo, čítajte prosím ďalej. Joziáš bol  júdsky kráľ (649-609 pr. Kr) ktorý dal odstrániť všetky pohanské predmety a objekty vo vtedajšom júdskom kráľovstve.  A bohoslužba sa sústredila na chrám  a obnova zmluvy s Hospodinom na základe kníh zákona, ktoré našli pri oprave chráme (2. kniha Kráľov 22  –  23 kapitola).    Podobný motív nájdeme aj  v Žalme 46: „Boh je v jeho strede, neskláti sa, Boh pomôže mu na úsvite.“  To je žalm, na základe ktorého náš reformátor zložil našu evanjelickú hymnu. Aj v danom žalme je veľmi dôležité posolstvo  –  Boh je j v strede, je uprostred svojho ľudu.  A tak to vyslovil aj prorok Sofoniáš . Boh je uprostred teba – aj keď je sucho, aj keď  sa deje to, či ono. A my sa pýtame, práve v dobre sucha, tak sa pýtali  Izraelci,  keď  nemali dostatok vody na púšti, tak počujeme ich pochybnosti, zúfalstvo a neistotu: „Je uprostred nás Hospodin a či nie?“  (1 M 17,7)

    Sofoniáš tlmočí, že napriek všetkému –  áno. On sa svoju ľudu nevzdialil  –  to sa vzdialili ľudia, keď už nestáli o to, aby boli uprostred chrámu. Sami si zvolili  perifériu a okraj. To bolo ich vlastné rozhodnutie. A to je žiaľ, rozhodnutie aj dnes mnohých ľudí.  A ten Boh, ktorého opustili – im šokujúco prináša obnovu skrze svoju lásku. Je to šokujúce! Po tom všetkom! On je sťa zachraňujúci hrdina. Je hrdinom, aj keď ho takto nevidíme dnes. Skôr opak sa nám zdá! Obnovuje nás aj dnes, ako mocný hrdina  –  obnovuje nás v  odpočinku. Ten Boh, ktorý je Stvoriteľ sveta, aj naším Stvoriteľom.  Príbeh stvorenia sveta máme zapísaný na prvých stránkach Biblie –  V 1. Mojžišovej, 1. kapitole. Prvé stránky Biblie sú teda  v znamení stvorenia.. Prvé tri dni Pán Boh oddeľoval, potom napĺňal  –  to, čo oddeľoval. Štvrtý  deň napĺňania  –  kopíruje prvý deň, piaty deň druhý, šiesty deň  –  deň tretí. V posledný deň je stvorený človek, ako koruna stvorenia.  A potom si Pán Boh odpočinul v siedmy deň. Bol unavený, potreboval oddychovať, potreboval si nebodaj pospať? Žalmista svedčí: „Nespí a nedrieme ochranca Izraela.“ (Ž 121,4)  Odpočinúť si  –  znamená zastaviť sa. Odpočinúť znamená dať si pauzu a oddych  od akejkoľvek  činnosti.  Tak tomu smieme rozumieť. Pán Boh videl to, čo po sebe zanechal  –  sme pozvaní obzrieť sa na to aj dnes, v deň nášho kresťanského odpočinku. Refrén, ktorý sa opakuje v 1. kapitole – že to, čo stvoril  – to všetko bolo dobré. Odpočinúť znamená dať priestor pozorovaniu toho, čo je dobré.  Kochať sa  –  žasnúť priam. Boh je uprostred teba ako Mocný hrdina, ako Stvoriteľ Zeme, vesmíru –  i toho všetkého, čo je v ňom. Odpočinok je priestor pozorovať to, čo je dobré. Na siedmy  deň Boh  odpočíval. On sa tešil a pozoroval krásu svojho stvoriteľského diela.

     Čas leta  –  je príležitosť  –  len tak sa na to všetko opäť pozrieť. Vidieť  –  to všetko dobré. Toho dobrého je oveľa viac, ako toho  zlého. Neraz vidíme len to zlé! Nedeľa  –  je  dňom odpočinku  –  a túžba naša spoločná, pozrieť sa predovšetkým  na to dobré!  Kedy, ak nie dnes. Zajtra? Zajtra  už prídu mnohé povinnosti dňa. Čas leta  –  je príležitosťou zastaviť sa. Výnimočnosť Božieho diela  –  stvorenia je tu zrejmá. Tá presnosť vo vesmíre je fascinujúca. Už roky  nad tým žasnem, že sa to takto dá presne všetko vypočítať. Žasnúť nad tým  – to je umenie! A to konštatuje Max Kašparů: „Žasnúť znamená žiť ako dospelý  –  a mať srdce dieťaťa.“ To srdce dieťaťa nám často chýba! Aby sme žasli, potrebujeme oči, srdce a myseľ nášho Pána Ježiša Krista. Ten si všímal poľné ľalie a poletujúce nebeské vtáctvo. Prosíme: „Pane, daj mi  svoje oči, daj mi svoje srdce, aj myseľ  –  aby som to nepovažoval za samozrejmé.“   To všetko  –  a ešte aj mnoho iného  môžeme zažiť dnes  –  počas nedeľnej prechádzky či aj turistiky. Kedy, ak nie dnes?!

     V knihe proroka Jeremiáša čítame: „Však Ty si uprostred nás Hospodine a Tvoje meno nosíme. Neopúšťaj nás!“ (14,9) Tieto slová odzneli v dobre veľkého sucha. Ľud činí pokánie. K nemu sme aj my pozvaní. Ďakujeme  za to dnešné posilnenie a povzbudenie, ktorého sa nám dnes dostalo uprostred toho nášho chrámu. Ďakujeme že to naše uši mohli počuť  –  Boh je uprostred svojho ľudu, uprostred nás  –  navzdory všetkému. Obnovuje nás vo svoje láske. Je to mocný zachraňujúci hrdina. Keď máme oči Pána Ježiša Krista – tak to všetko vidíme v tomto svete. A duchovným zrakom  vidíme oveľa viac. Haleluja!