Efez II – 3.misijná cesta ap. Pavla
Pred týždňom sme začali s novou témou – treťou misijnou cestou ap. Pavla, ktorá sa konala a uskutočnila prakticky iba v Efeze. Ide o bývalú Malú Áziu, ktorá je dnes na území Turecka. O tomto výnimočnom starovekom svete sme si niečo povedali a napísali už pred týždňom. Navštívil som ho s manželkou a našou skupinou takto pred viac, ako 2 mesiacmi (ilustračné foto – maketa Efezu pri vstupe do areálu – celkom vpravo dole – chrám bohyne Diany, jeden zo 7.divov sveta). Je stále o čom písať – o najzachovalejšom meste starovekého sveta. Je stále o čom písať – na duchovnú tému, ktorej sa budeme venovať dnes. Pôvodne som zamýšľal preberať na pokračovanie list Efezským, ale po Veľkej noci začali úvahy v Tesnej bráne, tak mi ich do istej miery „vyfúkla“ (s úsmevom). A mohlo by to byť aj súčasne, pretože denné úvahy v „Tesnotke“ vždy majú iba jednu, či dve ústredné myšlienky. Nevadí – tak či tak sa na 3. misijnej ceste k istým dôležitých odsekom vrátime – neobídeme ich a ani sa a im nevyhneme. A tak je to aj v spojitosti s modlitbou ap. Pavel za efezský cirkevný zbor (3,14-21), ktorá je môjmu srdcu veľmi blízka. Je to veľmi mocná modlitba v rámci listu, ktorý je tiež napísaný z väzenia, ako list radosti – list Filipským. No práve tento list, aj keď Pavlovi boli tak blízki tí filipskí, nevenoval im takú modlitbu, ako práve tým v Efeze. A je dôležité ešte pripomenúť, že tento list je skôr homílou, teda kázňou, či príhovorom, alebo aj vyučovaním, ako samotným listom. Nesie síce znaky listu – s úvodným pozdravom a záverom na konci, no má viac toho duchovného (pre porovnanie s inými listami, kde dával aj isté praktické rady). Ešte jedna zaujímavosť – úvod listu, odsek 1,3-14 – je v gréčtine jedna jediná veta, ktorá je poriadne rozvitá.
Samotnú modlitbu, ktorej sa dnes, v spojitosti s Efezom chceme venovať, musíme zasadiť do kontextu celého listu – nie vytrhnúť ju z neho . Ap. Pavel v nej opisuje štyri dimenzie Kristovej lásky – šírku, výšku, dĺžku a hĺbku. Je to vôbec možné takto opísať, či popísať? Iste, apoštol sa vyjadruje slovami, ktoré nám niečo môžu napovedať a v niečom aj pomôcť. Božia láska v Kristu – má svoju – hĺbku, šírku, dĺžku, aj výšku.. To je to, čo on sám zažil na vlastnej koži pred Damaskom. Vtedy On sám osobne spoznal Krista, následne už Ho už nikdy „nepustil“ – bol Mu verný až do svojej smrti. Bol Ním uchvátený, ako to napísal do Filipis (3,12). A keď to zažijete priamo a aj osobne, nedá sa to vymazať, nedá sa na to zabudnúť – najmä v spojitosti s tým predchádzajúcim spôsobom živote. Majúc to na zreteli – ide ozaj o niečo nečakané a priam šokujúce. A tak šokujúce a nečakané bolo aj to veľkonočné ráno s prázdnym hrobom, ktorý ale nikto z Ježišových najbližších nečakal. V 15. kapitole, v kapitole o vzkriesení apoštol vyratúva, komu všetkému sa zjavil Vzkriesený Kristus. Dovoľte malý úryvok: „Odovzdal som vám totiž predovšetkým, čo som aj sám prijal, že Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem, a bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený podľa Písem – a ukázal sa Kéfasovi, potom 12-stim, potom zjavil sa naraz viac, ako 500 bratom, z ktorých väčšina žije až dosiaľ, niektorí však umreli. Potom ukázal sa Jakubovi, potom všetkým apoštolom a zo všetkých poslednému, ako nedochodčaťu – ukázal sa aj mne. Veď ja som najmenší z apoštolov, ani nie hodne menovať sa apoštolom, pretože som prenasledoval cirkev Božiu.. Ale z milosti Božej som čo som a Jeho milosť nebola pri mne daromná.“ (15,3-10) To je ten šok, ktorý zažil apoštol – aj jemu sa dostalo tej milosti. A do konca života nevie dostatočne za ňu poďakovať, čoho sa mu dostalo z milosti Božej. Tak pozoruhodne o tom napísal korintským kresťanom: „My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čoho sa nám z milosti Božej dostalo.“ (1 K 2,12) Apoštol síce nebol svedkom prázdneho hrobu, ten Damask (Sk 9,1-9) sa uskutočnil až oveľa neskôr. Zaujímavá je ale tá zmienka o tých 500 bratoch – aké to bolo zaujímavé zhromaždenie toľkého množstva mužov na jednom mieste. Väčšina žila ešte – mohli si to overiť – ale dnes, po 2.000 rokoch už nikto z nich nežije. Svedkom je Pavel, ktorý napísal väčšinu kníh v Novej zmluve – a to, čo napísal tvorí dnes základ Novej zmluvy. On prenasledoval tých, ktorí verili vo Vzkrieseného – a po Damasku sa z prenasledovateľa stal nasledovateľ. To, čo všetko zažili pri prázdnom hrobe – bol šok a zo šoku sa vlastne zrodilo ich mocné a živé svedectvo a vlastne aj ich viera. Keby nebol vstal z mŕtvych, nebolo by vôbec o čom písať – zabudlo by sa na Krista pravdepodobne už aj v 1. storočí po Kristu. Svedectvo sa rodí z niečoho nevšedného, výnimočného, keď vyjdete napr. zo zaužívaných svojich koľají a tých chodníčkov. Svedectvo sa rodí a zrodí aj z niečoho netradičného, ba až šokujúceho.
K hlbšiemu ponoru na dnešnom našom biblickom stretnutí by nám mohol poslúžiť dôležitý odsek z listu Efezským: „Ale Boh bohatý na zmilovanie, pre svoju veľkú lásku, ktorou si nás zamiloval, obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach – veď milosťou ste spasení – a spolu nás vzkriesil a spolu posadil v nebesiach v Kristu Ježiši, aby vo svojej dobrote k nám v Kristu Ježiši ukázal v budúcich vekoch nekonečné bohatstvo svojej milosti.“ (Ef 2,4-7) Vzkriesil (iné preklady uvádzajú: obživil), posadil v nebesiach – zo svojej veľkej lásky – to všetko pre Ježiša Krista. Apoštol píše telegraficky – stručne a výstižne. Stalo sa tak v čase, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach – keď sme boli ešte hriešni (R 5,8-9) – v mojom chápaní a prežívaní: keď sme o to kedysi vôbec nestáli (pretože hriešni sme stále). Došlo aj ku Pavlovmu duchovnému vzkrieseniu, či obživeniu na základe stretnutia s Kristom – v jeho prípade pred Damaskom. Mnohí Ho stretli a pravidelne stretali v tele .. My dnes už Krista takto v tele nestretneme – o tom píše nasledovné slová: „Ak sme Krista poznali aj podľa tela, teraz Ho už neznáme.“ (2 K 5,16) A za tým nasleduje slovo o tom, že kto je v Kristu, je celkom novým stvorením. To znamená, že dnes je to možné len a len duchovne, cez duchovné vzkriesenie. A tak je potrebné aj rozumieť tejto modlitbe – cez duchovné obživenie a vzkriesenie. Mocou Ducha Svätého sme vťahovaní do silového pôsobenia tejto moci vzkriesenia.
V strede listu Efezským je modlitba za miestny cirkevný zbor. Modlitba patrí vždy do stredu, tak, ako Kristus po svojom vzkriesení prichádzal k prestrašeným učeníkom a postavil sa do prostriedku a pozdravil ich: „Pokoj Vám!“ Modlitba je ako naša pravidelná poklona: skláňam kolená pred Otcom, po ktorom sa menuje každá rodina aj na zemi, aj na nebi. Aj moja rodina – sa po ňom menuje. Aj moja rodina sa z neho zrodila – rodina a rod (ako to uvádzajú niektoré preklady). V Bohu máme svoj pôvod a on do nás dýchol dych života. Apoštol ide teda do kolien. No kedy sme naposledy boli na kolenách? Tak, ako to hovorí jedna pesnička v češtine: „Nejkrásnejší chvíle jsou – na kolenou.“ Poklona, ako uctievanie a zvelebovanie je práve dnes tak potrebné. Židia sa modlili so zdvihnutými rukami, pre nás sú blízke kolená. A apoštol pokračuje: „..aby vám (Boh) dal mocne zosilnieť na vnútornom človeku..“ To je to, čo tak veľmi potrebujeme – posilniť nášho „vnútorného“ človeka. Ten vonkajší človek je konfrontovaný všetkým tým, čo sa deje vo svete – duchovný všetko hodnotí duchovne, svetsky človek to hodnotí iba svetsky, teda iba vonkajšie. Medzi tým vonkajším a vnútorným je neraz a často napätie. Typickým príkladom môže byť aj Tomáš – jeho túžba si to všetko overiť dotykom svojich rúk.. To vonkajšie neraz premáha to vnútorné. Silové pole toho vonkajšieho neraz pohlcuje to vnútorné – a neviditeľné. Apoštol myslí na ich „vnútorného“ človeka – na svet viery. Ten je rozhodujúci – skrze Ducha poznávame, čoho sa nám z milosti Božej dostalo. Svetsky človek to nevidí a nemôže ani precítiť – pretože nemá „vnútorného“ človeka. To znamená, že byť veriacim – nie je len občasná myšlienka na Pána Boha, nebodaj iba raz za týždeň na bohoslužbách. To je nič, to je skoro nič – to je zápas pre vnútorného nášho človeka. Vnútorným našim človekom, teda naším vnútrom spoznávame Krista. Ten náš vonkajší človek je vyrušovaný všeličím, ten vnútorný je sústredený priamo iba na Krista – a to je tak dôležité pre náš duchovný život viery, lásky a nádeje. A to nielen v nedeľu, ale aj na biblickej hodine v týždni. A aj dvakrát do týždňa by bolo málo. Naozaj veľmi málo! Cieľ je jasný – aby sme boli naplnení všetkou plnosťou Božou.. To môžeme byť len a len ako ľudia vzkriesenia, duchovne obživení Kristom. Poznanie Božej lásky je nad všetky známosti – nad všetky poznatky, ku ktorým prídeme počas nášho ľudského života. A táto modlitba končí slovom – mne a v okruhu mojich blízkych duchovných priateľov – slovom, že Boh môže nad toto všetko učiniť oveľa viac, ako my prosíme, alebo rozumieme. A to „heslo“ – Ef 3,20 je mnohým modlitebníkom tak už srdcu veľmi blízke.. A toho sa aj naďalej držíme.. Haleluja