Eliáš – plný horlivosti XI
Po desiatich úvahách o Eliášovi – pokračujeme, verím, spoločne ďalej.. Po jednej dekáde úvah otvárame finále tohto príbehu. Povedané športovou terminológiou: ideme do cieľovej rovinky.. Máme sa na čo tešiť.. Predpokladám, že maximum tejto série bude v počte 15. Je to veľmi silný príbeh v Biblii. Prorok Eliáš veľmi dobre vedel, do akej hlbokej duchovnej krízy sa dostal celý národ. Vyvolený národ je naozaj v ťažkej kríze. V predchádzajúcej kapitole in položil otázku na vrchu Karmel: „Až dokedy budete kuľhať na obe strany?“ (18,21) Aj my žijeme v dobe krízy. Bolo by dobré práve v tomto čase oprieť sa o Eliáša, ktorý vo svojom čase bránil opravdivú vieru – a snažiť sa svoju vieru posilniť. On je poslaný k národu a prežíva zároveň krízu svojej misie. Kríza národa je znásobená krízou jeho osobnou. Je to kríza „na druhú“.. Nebol v tom jediný – Jeremiáš, Ozeáš, Jonáš, aj Mojžiš.. Prorocká misia je veľmi ťažká. Aj Eliáš prežíva sklamanie, klesá na suchu, dokonca chce aj zomrieť. Je toho na neho až príliš priveľa. Keď sa to sype, tak sa to sype poriadne. Často si my takto poťažkáme.. A dobre rozumieme Eliášovi úplne vo všetkom. Keby sme mali možnosť, tak by sme mu povedali aj osobne: „Eliáš, rozumieme ti viac, ako si myslíš!“ A aj keď Baaloví proroci boli už „odstránení“, nezlepšilo to celkovú náboženskú situáciu v Božom národe. Kráľovský dvor to dovádza do zúrivosti, chcú ho úplne zničiť. Všetko sa mu tak javí, že utrpel porážku a nemá síl žiť už ďalej.. V tejto, pre neho beznádejnej situácii sám k nemu prichádza Boh a ponúka mu svoju účinnú pomoc – svoj pokrm. Pánu Bohu ide predovšetkým o to, aby ho telesne posilnil. V sile tohto pokrmu na svojej ďalekej kráča 40 dní a 40 nocí. Je to veľmi dlhá cesta – je to zároveň aj cesta krízy. Musíme povedať, že je to zároveň pre Eliáša privilegovaný čas – po každej stránke. Aj my ťažko prežívame krízu, máme v srdci chaos a smútok a zmätok. A niekedy aj Pánu Bohu vyčítame to, že to na nás dopustil – a je to pre nás neúnosné.
Neuvedomujeme si však, že to, čo sa deje, sa deje vlastne aj pre naše dobro. Nič sa nedeje samoúčelne, len tak pre nič. Nič sa nedeje len tak, oddelene od toho všetkého, čo nás obklopuje. V tomto kontexte neexistuje žiadna náhoda. Boh nás privádza nás do krízy aj z tohto dôvodu, aby bol bližšie k nám. Tak blízko, aby sme to vedeli aj bytostne priamo osobne pocítiť. A vtedy prichádza k nám ten pravý Boh, nie tá naša predstava Boha. Naše predstavy o Bohu padnú – my spoznávame Pána Boha v skutočnosti takého, aký je. Až vtedy, keď sme „na hrane“, ako tomu často hovoríme. V kríze k nám prichádza Boh ako opravdivý Boh. Áno, kresťanstvo je aj mnohá radosť v srdci, to vieme, byť kresťanom je a znamená byť predovšetkým radostným človekom. Ak však človek uvažuje iba takto a nie je pripravený na krízu a nedokáže krízu prežiť, potom sa kresťanstvo pre neho priamo rúca, lebo nie je zvyknutý Pána Boha prežívať v ťažkej situácii, iba práve v tej radostnej.
K tejto téme som našiel zaujímavý citát: „Hlavný tvoj problém je prežiť dve krízy, ktoré ťa budú čakať a ktoré ti Boh už pripravuje – a ty sám chceš vojsť do tej vnútornej krízy. Je to kríza zmyslov a kríza ducha.“ (Ján od Kríža) Sú to dve krízy, ktorými často človek prechádza. Musíme si teda uvedomiť, že čas krízy je vlastne pre nás požehnaným časom, lebo vtedy je Boh blízko pri nás. Bližšie, než si myslíme. Čítame o tom v žalmoch kráľa Dávida. „Obkľučuješ ma zôkol – vôkol, svoju dlaň kladieš na mňa.“ (Ž 139) A iný žalmista vyznáva: „Ale mňa blaží Božia blízkosť..“ (Ž 73,28) My však často vidíme iba seba, svoje problémy a ťažkosti – a Boha, ktorý je tak blízko, vôbec nevidíme. Aj Eliáš sa ocitol vo veľmi ťažkej situácii – je už dokonca na hranici života, na hranici svojej nádeje, je plný zúfalstva, lebo všetko prehral. Podlomil sa, nevie si poradiť. A vtedy ho Boh vedie na horu a odkrýva mu pravdu o sebe samom, akým Bohom je vlastne – Bohom jemného vánku.
Kríza viery bola aj za Achába a Eliáša, je to aj naša situácia dnes. Aj my prežívame dobu, v ktorej je toľko falošných bohov. Kazateľ by povedal, či napísal to známe: „Pod slnkom nič nového..“ (Kaz 1,9) Zábava, biznis, úspech, kariéra.. A človek pre toho svojho boha, ktorého si zvolil, je schopný urobiť čokoľvek. Žijeme vlastne takú dobu, akú žil Eliáš s tým rozdielom, že namiesto jedného Baala tu máme ešte viac Baalov. Z tohto dôvodu je potrebné, aby sme neprestali byť citliví na Božie slovo. Ľahko sa nám môže stať, že môžeme úplne znecitlivieť – a to v tlaku sveta, v ktorom žijeme.. Musíme svoju vieru neustále obnovovať. Izraelcom sa to stalo tak ľahko cez pohanský kult. Smieme byť ľuďmi, ktorí sú na strane Pána Boha. Zaiste prídu aj ťažké situácie, práve z tohto dôvodu, že budeme stáť na Jeho strane. Ale vždy je to správne rozhodnutie.
Ešte jedna zaujímavá skutočnosť, ktorá je pre pochopenie dôležitá – pre Izraelcov to bola veľmi ťažká situácia. Nechcem ich rozhodne obhajovať, len priblížiť ich situáciu, v akej sa nachádzali. Precíťme a povážme, že každé náboženstvo v ich okolí tvorilo veľa bohov – ako tomu bolo neskôr au u Rimanov. U Grékov mnohobožstvo, u Rimanov tak isto. Pre každú oblasť mali jedného boha. Každý boh mal „niečo“ na starosti. Čím viac bohov, tým má náboženstvo väčšiu váhu a cenu – tak sa im to mohlo zdať. A mnohí to takto aj prežívali, zvykli si a boli veľmi spokojní. Izraelci boli v zovretí týchto všetkých pohanských národov. Mali však jedného pravého Boha, čo mohlo pôsobiť aj trochu smiešnym dojmom. Čo je to za náboženstvo, ktoré má na jedného Boha?! Bola to pre nich veľmi ťažká situácia. Uctievali Boha, ktorý bol pre nich často nepochopiteľný. A niekedy mohli mať pocit, že aj vzdialený, aj keď sa im v minulosti už toľkokrát dal osobne poznať. Pozerali často aj so závisťou na okolité národy, ktoré si postavili napr. zlatého býka, teda viditeľného boha. Baal bol veľkým pokušením pre celý národ – a Eliáša to veľmi bolelo. Chcel ľudí priviesť ku konfrontácii a ukázať im, kto je ich pravým Bohom. Tam už nebol priestor pre kompromis: – buď – alebo! To sa stalo na Karmeli. Jeho situácia je veľmi ťažká, veľmi odvážna a veľmi veľa riskoval. Jeho konfrontácia nemala iba náboženský charakter, ale je to zároveň aj spor s kráľovským dvorom. Tak bojujte proti „kráľovskému dvoru“ dnes! Ako by to mohlo dopadnúť? Kráľ Acháb svojej vláde chcel dať tzv. božský rozmer, čiže jeho vláda mala byť v mene boha, tzv. absolutizmus, teda absolútna vláda – náboženská, aj svetská, teda laická. A jeho manželka mala v pláne túto moc spojiť a zničiť kult Hospodina, ktorým im nijako nevyhovoval. To bol pre nich kult plný obmedzení a prikázaní, zaťažujúci. A také náboženstvo nie je moc príťažlivé, keď máte dojem a pocit, že vás „iba“ obmedzuje. A takto sa mnohí pozerajú aj na kresťanstvo, ktoré človeka iba obmedzuje. Je to ale nepochopenie podstaty a idei kresťanstva. Veľmi excelentne to vyjadril ap. Pavel tými známymi slovami: „Všetko môžem v Kristu, ktorý ma posilňuje.“ (F 4,13) Môžeme použiť aj iný citát: „Všetko je dovolené, ale nie všetko je prospešné.“ (1 K 10,23-24)